Po okupácii odišiel do Izraela, po roku sa však vrátil. Po podpise Charty 77 emigroval druhýkrát: dnes žije Gabriel Levický v New Yorku, kde sa živí ako turistický sprievodca a píše básne.

Dve knihy z dvoch centier sveta. V niečom sú podobné, v niečom akoby sa dopĺňali. Obe sú o láske v rozpadajúcom sa svete. Obe sú „multi-kulti”, obe sú znepokojujúce.

Keď sa Blaine Harden stretol v roku 2008 v soulskej reštaurácii so Šinom Tong-hjokom, nebol už novinárskym uchom. Mal 56 rokov, za sebou tridsaťročnú kariéru kariéru spravodajcu Washington Post a New York Times. Videl a zažil všeličo. O Severnej Kórei nemal žiadne ilúzie. Tušil, o čom mu bude hovoriť severokórejský utečenec Šin. Vedel, že mnohí utečenci zveličujú svoje utrpenie, že si pripisujú zážitky, ktorí zažili iní, preto treba brať všetko s rezervou. Šin však profesionála Hardena vyviedol z miery. Nasledujúce roky strávil nielen počúvaním Šina, ale aj overovaním si jeho tvrdení. Šin neklamal.

V utorok mi môj kamarát a producent Bill zavolal kvôli stretnutiu s jedným investičným bankárom. Bill má nos na zdroje financií a kontakty. V New Yorku mnohí úspešní ľudia podporujú umelcov sponzoringom, zberateľstvom a niekedy produkujú aj artové filmy. Je to pre nich vec prestíže. Pán investičný bankár už mal moje CV-čko na stole a povedal Billovi, že sa na stretnutie na pracovnom obede teší. Podporu sa mi takto v minulosti podarilo získať viackrát. A tak som si otvorila Google, nech sa pripravím.

Tibor, nebudeš chýbať len mne, ale všetkým, čo milujú ľudskosť vo fotografii. Vravieval si, že si ešte nespravil svoju najlepšiu fotografiu, ale ja tvrdím opak: Tvoje dielo je a bude veľkolepým svedectvom, a ja ti zaň musím za všetkých poďakovať.

Rodáčka z Piešťan Viera Noy mala v čase okupácie Československa 20 rokov. Nový život začala v New Yorku u svetoznámeho fyzioterapeuta Hansa Krausa.

„Oh my God!” americky si povzdychla Serrana, keď som jej prezradil, že som v New Yorku prvýkrát. A politicky pomerne nekorektne pokračovala: „To musí byť zvláštne, prísť do New Yorku prvýkrát v tvojom veku.” Serrana má (odhadujem) 25 rokov, pochádza z New Mexika, no má tu babku, a preto sem od detstva chodí každé leto. Serrana je „Venue Director” na FringeNYC, najväčšom divadelnom festivale v Severnej Amerike. Má na starosti Kraine Theater, teda scénu, na ktorej hrá svoje festivalové predstavenia Divadlo Stoka.

Keď Slováci rozmýšľajú nad Amerikou a jej veľkými mestami, väčšinou im zíde na um na New York alebo ešte tak Los Angeles. Boston, mesto na východnom pobreží, asi u nikoho nebude na prvom mieste v zozname turistických atrakcií. Teraz už asi všetci vedia, kde leží.

To, že sedím v srdci East Side na káve a z perspektívy New Yorku píšem o amerických voľbách, cítim ešte stále ako zázrak novembra 1989. Ale to, čo pred sebou vidím, cítim už občas ako čosi nenovembrové.

Veľkým búrkam a vetrom dávajú meteorológovia vlastné mená. Aj pre budúcnosť tak budeme vedieť, že vyčíňanie vetra a dažďa, ktoré minulý týždeň zasiahlo New York, New Jersey a ďalšie časti východného pobrežia Spojených štátov, sa volalo Sandy. Rodové stereotypy sa tu búria: pre taký víchor by to chcelo nejaké tvrdé mužské meno. Aj mnohé minulé hurikány však mali ženské mená, napríklad Irene, a niektoré urobili ešte oveľa viac škody, tak ako pred siedmimi rokmi hurikán Katrina. Ten zničil veľkú časť mesta New Orleans a v Lousiane a v okolitých amerických štátoch pripravil o život takmer dvetisíc ľudí.