Milí priatelia, za posledné roky som zaregistroval desiatky článkov, ktoré sa začínali múdrosťou: „Nové spoločensko-politické zmeny priniesli nové názorové prúdy i do výskumu danej problematiky...“ a potom autori buď horekovali, že staré časy sú fuč, alebo sa nadchýnali, aké je všetko parádne. Všetci sa opierali o míľnik 1989, poniektorí ho označovali a dodnes označujú za „mýlnik“ od slova mýlka. Nič iné mi z tých článkov neutkvelo. Ja som mal v osemdesiatom deviatom desať rokov. Našou najväčšou vidiecko-detskou revolučnou rebéliou bolo, že keď sme išli po ulici, revali sme ľuďom do gamatkových otvorov v stene. Užívali sme si to.

Medzi nami žijú ľudia na pol ceste. Neviem to definovať presnejšie, ale chcem to ilustrovať na príklade ľudí, čo chodievajú do nášho kostola. Niekoľko z nich sa totiž nedeľu čo nedeľu stavia do prievanu sklenenej výplne dverí vo vestibule. Neochvejne tam stoja, nezávisle na mrchavom počasí. Navzdory nepohodliu spievajú, modlia sa, kľakajú, vstávajú.

Rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa aj na firmy, ktoré ich nepodpísali, je pozornosťou Smeru voči odborárom. No namiesto boja proti „mzdovému dumpingu“ to viaceré podniky môže vystaviť novým problémom.

Kostol sv. Alžbety v Bratislave, známy skôr ako Modrý kostolík, má v slovenskej architektúre osobitné postavenie. Už sto rokov je najpopulárnejším reprezentantom uhorskej secesie na našom území.

Milí priatelia. Odborníci, laici i mudrlanti sa naprieč dejinami snažili ľudí zadeliť do skupín. Pre jedných to znamenalo bezpečie a privilégium šliapať druhým po hlavách. Pre tých druhých to bolo prekliatie. Pred rokmi bolo populárne rozdeľovať ľudí podľa pohlaví a tvrdiť, že jedni sú z Marsu, druhí z Venuše. Naša učiteľka prírodopisu tvrdila, že je z opice. My sme verili, že sme z Boha. Dnes rozčúlené hlasy vravia, že niekde vo svete už neexistujú muž a žena, ale že v rámci rovnosti sú všetci akési „to“.

už je to 22 rokov, čo čakám na prvého prezidenta, ktorý by pomohol dať zmysel nášmu štátu. Tvoji predchodcovia na to boli príliš prostí a nevkusne sebastrední. Až teraz je tu šanca, ale aj pasca.

Pred rokom vypracovalo ministerstvo školstva ambicióznu Správu o stave školstva, ktorá chcela zlepšiť stav nášho školstva. Aký je jej osud? Asi taký, ako je celé ministrovanie Dušana Čaploviča.

Čoraz viac labužníkov začína prahnúť po tom, aby sme sa vrátili k vareniu našich starých materí. A tak kuchári nelenia a po molekulárnej kuchyni vzniká nový, obrodzujúci trend. Chce byť protipólom rýchleho stravovania, a preto ho nazvali slowfood.

Je neoddeliteľnou súčasťou našich ranných rituálov. Horký čierny nápoj, ktorý nás postaví okamžite na nohy a s charakteristickou chuťou v ústach pošle do ďalšieho dňa. Bez kávy by sa hádam ani netočila zemeguľa.

Je také ťažké si predstaviť, že sa zamilujeme do niekoho, kto nám rozumie, kto číta každú našu vetu, kto nám radí a chce si od nás nechá poradiť? A musí byť neprekonateľnou zábranou, že naša láska je len program?