Večerné televízne správy o udalostiach dňa uzatvárajú deň ako posledná formalita všade na svete. V Amerike však majú ešte menej serióznu, no o to zábavnejšiu dvojičku. Prichádza na rad ako posledný program v prime-time, teda predtým, ako masy vypnú televízor a idú spať. Namiesto udalostí sú stredobodom výrazní ľudia.

Organizátori Dúhového pochodu majú dôvod na spokojnosť: od tejto sezóny možno definitívne povedať, že ich požiadavky sa stali pevnou súčasťou verejnej debaty. A tak čoraz väčšmi budú polarizovať prívržencov aj odporcov „dúhových“ cieľov a zároveň nabádať váhavejších k jasnejšiemu postoju.

Divadelníci majú svoju Divadelnú Nitru či Novú drámu, filmári festival v Bratislave a Trenčianskych Tepliciach. Každý má nejaký festival, dokonca aj politici – len to vždy uvzato volajú samit. A čo my? Chvalabohu, nezostávame bokom.

Slovensko je dobrá krajina na hudobnú kariéru. Takí Briti či Američania to majú ťažké – nemôžu snívať, že si raz zahrajú v Anglicku či USA. Hrajú tam totiž každú skúšku. A aj keď niektorí radi cestujú, nie je to ono dobýjanie zasľúbenej zeme.

S riaditeľom Krajského pamiatkového úradu (KPÚ) v Banskej Bystrici Miroslavom Surom o sporoch s Kalvárskym fondom.

Nedeľa 22. mája. O pár hodín zverejnia výsledky komunálnych a regionálnych volieb, ktoré sa dnes konali v Španielsku. Na madridskom námestí Puerta del Sol, kde už týždeň stanujú stovky mladých, sa teraz medzi celtami a stanmi tlačia tisícky demonštrantov rôzneho veku. Navzdory zákazu Ústrednej volebnej komisie. Alebo práve pre ten zákaz.

Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.

Dňa 20. mája 2011 by sa Milan Paštéka dožil osemdesiatich rokov. Nebyť jeho smrteľnej autonehody v roku 1998, mohlo ísť namiesto spomienky o životné jubileum príslušníka generácie na pomedzí živej prítomnosti a pamäti, na hranici medzi prítomnosťou, meniacou sa na minulosť a sprítomňujúcou sa minulosťou. Milan Paštéka však už pred trinástimi rokmi túto hranicu prekročil.

Česká kapela z mesta Tábor toho stihla od roku 1994, keď sa datuje jej začiatok, pomerne veľa. Krátko  po tom, ako vznikla, sa jej členovia presunuli do USA, kde koncertovali a nahrávali úspešné albumy. Neprestalo sa im dariť ani po návrate do rodnej Českej republiky, kde podpísali zmluvu s veľkou nahrávacou spoločnosťou. Majú za sebou stovky divokých vystúpení doma i za hranicami Česka. Momentálne prichádzajú v poradí so siedmym štúdiovým albumom s názvom Karmageddon. Na otázky týkajúce sa kapely Sunshine a nového albumu mi odpovedal spevák Karel „Kay“ Buriánek.      

Poznáte taký deň. Chcete byť sám so svojimi myšlienkami a zápalom priedušiek, pekne v teple domova, nikým nerušený, ticho so svojimi vírusmi, antibiotikami a teplým čajom. Už nikdy sa nevyliečite ako zamladi. Lebo zavolajú vaše deti.