Každý musí raz podľahnúť, a tak som podľahol aj ja. Prestal som bojovať. Variť si zázvorový čaj, naparovať sa sibírskou jedľou a jesť cesnak. Chcem chémiu! Chcem, aby vo mne zabila tie prekliate baktérie, nech mi prestane hučať v hlave. Nech to za mňa niekto konečne vyrieši, tak ako ja riešim všetko za moje deti.
Ľahol som si spokojne do postele, nasadil všetky medikamenty od lekára a zatvoril oči. Ticho lieči. Cítim to.
Zvoní mi telefón.
„Tati? Vieš ako som ti hovorila o tom, že niekto ukradol učiteľke zo skrine tú plechovicu cukríkov?“
„Uhm.“
„Tak vieš, čo sa stalo? Naša učka obvinila mňa, Karinu a Viktora, že sme to boli my!!! Ale chcela by som vedieť, aké má na to dôkazy!“
„A boli ste to vy?“
„Teda tati, ty mi neveríš alebo čo?! Všetci vieme, kto to bol! Musíš sa s ňou porozprávať!“
„Dobre, ale teraz som chorý. Keď prídem po teba, porozprávam sa s ňou.“ Vypotil som prvé pyžamo, užil dvojitú dávku všetkých sirupov, vhupol na manželkinu suchú stranu postele a zaspal ako prebalené batoľa. Zobudil ma telefón. Volal syn.
„Tati, triedna mi práve dala do rúk všetky moje známky a chce, aby si prišiel za ňou do školy.“
„Ale ja som chorý.“
„Keď neprídeš, bude si myslieť, že si ju nevážiš a schytám to aj tak ja.“
„Hučí mi v hlave a nechce sa mi s nikým hovoriť.“
„Tak díky, fakt, tati.“ Juraj mi plesol telefónom. Večer mu vysvetlím, že takto sa s otcom netelefonuje. Ale teraz si dám zase trochu z tých skvelých sirupov a liečivý spánok k tomu. Ani neviem, či sa mi to snívalo alebo som počas spánku telefonoval s manželkou.
„Richard, ja FAKT nemôžem za to, že TY si doma a ja v nemocnici. Dohodli sme sa, že okrem utorka, keď nemám ambulanciu, riešiš deti ty. A je utorok?! No je?!“
„Asi nie, keď si taká nasratá. Neviem.“
„Som nasratá, lebo tu mám pacientov a vyvolávajú mi naše deti! Plačú, Juraj má štvorku z eseje a Hanu krivo obvinili. Bol by si taký láskavý a neskladal im telefón?!“
„Ja?!“
Zložila mi telefón. Vedel som len jedno. Už nezaspím. Nadopoval som sa teda paralenom, mojimi už obľúbenými sirupmi a všetkým, čo mi manželka dokúpila, aby som bol zdravý. A vyrazil som do Haninej školy.
„Nie nie nie, určite nie. My vieme, že to nebola Hanka, pán Debnár. Len sme s pani družinárkou robili taký pokus, či náhodou nezaberie. Viete, je nám jasné, kto to urobil. Ale tá osoba sa musí priznať a ona sa nechce. Okrem toho, jej rodičia sú právnici a začali sa nám vyhrážať. Ja, prepáčte, ja už fakt nevládzem. Mám toho PLNÉ ZUBY! – povedala učiteľka a vyhŕkli jej slzy.“ Boli to slzy zúrivosti, bezmocnosti a čistého zúfalstva. Podal som jej vreckovku, poďakoval a vzal Hanu do auta.
„Čo sa jej stalo?“ pýtala sa ma dcéra a hľadela za triednou, ktorá smrkala do mojej vreckovky. „Dúfam, že si jej veľmi nevynadal. Ona je inak strašne fajn, ale toto mi nemusela urobiť.“
„Trochu som jej pohrozil,“ zaklamal som vlastnému decku. Hádam ma môj stav ospravedlňuje.
„Vieš, tá Lena, čo ich šlohla, ona to má ťažké. Jej rodičia zakazujú sladkosti. Včera doma potiahla dva balíčky takých žuvačiek, čo sú proti fajčeniu. A ona ich všetky naraz zjedla, ani ich nežula! Však mohla zomrieť? Však, tati?“
„Nemyslím,“ povedal som a paralen už zase prestal účinkovať. Vyrazili sme do Jurajovej školy. Chcel som byť čím skôr v posteli, a tak som si na rovinke pridal plyn. Policajti. Namerali mi viac, ako bolo predpísané. Musel som asi vyzerať dosť zle, lebo jeden z policajtov zisťoval, prečo som celý červený.
„Som chorý,“ povedal som na pokraji nervového kolapsu.
„Tak prečo neležíte doma, pán vodič? Ohrozujete ešte aj vlastné dieťa.“
„Tatino nie je až taký chorý. Keby bol chorý, je v nemocnici,“ povedala Hana.
Sú chvíle, keď by som si veľmi želal byť bezdetný. Dali mi fúkať. Policajt pozrel významne na druhého policajta a potom s vážnou tvárou na mňa: „Dräger ukázal 0,02 mg/l, pán vodič.“
„Ja som to vedela, tatííí! Teraz ťa zavrú!“
„Užil som od rána aspoň päťkrát sirup proti kašľu a ešte čosi, čo mi dala manželka. Je alergologička,“ povedal som čo najpokojnejším hlasom.
Našťastie som chytil záchvat kašľa, ktorý sa nedal zastaviť. Policajti zdvihli prst a uznali, že by som mal ísť do postele. A ja som mohol pokračovať do Jurajovej školy.
„Servus, tati. Triedna už musela ísť. Necítila sa dobre. Aspoň ma hodíš domov,“ povedal Juraj a sadol do auta. Ak máte pocit, že niečo podobné sa vám nemôže stať, stačí vysadiť antikoncepciu. Garantujem vám, že o podobné dni nebudete mať núdzu. Musím končiť. Hane vyskočila teplota a Juraj nám šlohol paralen, lebo ho bolí hlava.
Ľahol som si spokojne do postele, nasadil všetky medikamenty od lekára a zatvoril oči. Ticho lieči. Cítim to.
Zvoní mi telefón.
„Tati? Vieš ako som ti hovorila o tom, že niekto ukradol učiteľke zo skrine tú plechovicu cukríkov?“
„Uhm.“
„Tak vieš, čo sa stalo? Naša učka obvinila mňa, Karinu a Viktora, že sme to boli my!!! Ale chcela by som vedieť, aké má na to dôkazy!“
„A boli ste to vy?“
„Teda tati, ty mi neveríš alebo čo?! Všetci vieme, kto to bol! Musíš sa s ňou porozprávať!“
„Dobre, ale teraz som chorý. Keď prídem po teba, porozprávam sa s ňou.“ Vypotil som prvé pyžamo, užil dvojitú dávku všetkých sirupov, vhupol na manželkinu suchú stranu postele a zaspal ako prebalené batoľa. Zobudil ma telefón. Volal syn.
„Tati, triedna mi práve dala do rúk všetky moje známky a chce, aby si prišiel za ňou do školy.“
„Ale ja som chorý.“
„Keď neprídeš, bude si myslieť, že si ju nevážiš a schytám to aj tak ja.“
„Hučí mi v hlave a nechce sa mi s nikým hovoriť.“
„Tak díky, fakt, tati.“ Juraj mi plesol telefónom. Večer mu vysvetlím, že takto sa s otcom netelefonuje. Ale teraz si dám zase trochu z tých skvelých sirupov a liečivý spánok k tomu. Ani neviem, či sa mi to snívalo alebo som počas spánku telefonoval s manželkou.
„Richard, ja FAKT nemôžem za to, že TY si doma a ja v nemocnici. Dohodli sme sa, že okrem utorka, keď nemám ambulanciu, riešiš deti ty. A je utorok?! No je?!“
„Asi nie, keď si taká nasratá. Neviem.“
„Som nasratá, lebo tu mám pacientov a vyvolávajú mi naše deti! Plačú, Juraj má štvorku z eseje a Hanu krivo obvinili. Bol by si taký láskavý a neskladal im telefón?!“
„Ja?!“
Zložila mi telefón. Vedel som len jedno. Už nezaspím. Nadopoval som sa teda paralenom, mojimi už obľúbenými sirupmi a všetkým, čo mi manželka dokúpila, aby som bol zdravý. A vyrazil som do Haninej školy.
„Nie nie nie, určite nie. My vieme, že to nebola Hanka, pán Debnár. Len sme s pani družinárkou robili taký pokus, či náhodou nezaberie. Viete, je nám jasné, kto to urobil. Ale tá osoba sa musí priznať a ona sa nechce. Okrem toho, jej rodičia sú právnici a začali sa nám vyhrážať. Ja, prepáčte, ja už fakt nevládzem. Mám toho PLNÉ ZUBY! – povedala učiteľka a vyhŕkli jej slzy.“ Boli to slzy zúrivosti, bezmocnosti a čistého zúfalstva. Podal som jej vreckovku, poďakoval a vzal Hanu do auta.
„Čo sa jej stalo?“ pýtala sa ma dcéra a hľadela za triednou, ktorá smrkala do mojej vreckovky. „Dúfam, že si jej veľmi nevynadal. Ona je inak strašne fajn, ale toto mi nemusela urobiť.“
„Trochu som jej pohrozil,“ zaklamal som vlastnému decku. Hádam ma môj stav ospravedlňuje.
„Vieš, tá Lena, čo ich šlohla, ona to má ťažké. Jej rodičia zakazujú sladkosti. Včera doma potiahla dva balíčky takých žuvačiek, čo sú proti fajčeniu. A ona ich všetky naraz zjedla, ani ich nežula! Však mohla zomrieť? Však, tati?“
„Nemyslím,“ povedal som a paralen už zase prestal účinkovať. Vyrazili sme do Jurajovej školy. Chcel som byť čím skôr v posteli, a tak som si na rovinke pridal plyn. Policajti. Namerali mi viac, ako bolo predpísané. Musel som asi vyzerať dosť zle, lebo jeden z policajtov zisťoval, prečo som celý červený.
„Som chorý,“ povedal som na pokraji nervového kolapsu.
„Tak prečo neležíte doma, pán vodič? Ohrozujete ešte aj vlastné dieťa.“
„Tatino nie je až taký chorý. Keby bol chorý, je v nemocnici,“ povedala Hana.
Sú chvíle, keď by som si veľmi želal byť bezdetný. Dali mi fúkať. Policajt pozrel významne na druhého policajta a potom s vážnou tvárou na mňa: „Dräger ukázal 0,02 mg/l, pán vodič.“
„Ja som to vedela, tatííí! Teraz ťa zavrú!“
„Užil som od rána aspoň päťkrát sirup proti kašľu a ešte čosi, čo mi dala manželka. Je alergologička,“ povedal som čo najpokojnejším hlasom.
Našťastie som chytil záchvat kašľa, ktorý sa nedal zastaviť. Policajti zdvihli prst a uznali, že by som mal ísť do postele. A ja som mohol pokračovať do Jurajovej školy.
„Servus, tati. Triedna už musela ísť. Necítila sa dobre. Aspoň ma hodíš domov,“ povedal Juraj a sadol do auta. Ak máte pocit, že niečo podobné sa vám nemôže stať, stačí vysadiť antikoncepciu. Garantujem vám, že o podobné dni nebudete mať núdzu. Musím končiť. Hane vyskočila teplota a Juraj nám šlohol paralen, lebo ho bolí hlava.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.