Časť Slovenska postihli v uplynulom týždni záplavy. Bola to katastrofa. Katastrofou sú však aj politické záplavy posledných dní, ktoré postihujú celé Slovensko.

Slovensko už od jeho vzniku ovládajú klamstvá. Dnes viac ako kedykoľvek predtým. Politici využívajú lož ako pracovnú metódu. Aby toho nebolo málo, čelíme aj hybridnej vojne, ktorá ohrozuje našu bezpečnosť. Čo sa s tým dá urobiť?

V čase, keď sa koná jeden z kľúčových samitov Aliancie v mimoriadne zložitej globálnej bezpečnostnej situácii, je užitočné vrátiť sa k tomu, ako Slovensko do NATO vstupovalo. Bola to zložitá cesta s mnohými zákrutami.

Slobodný svet čelí mnohým výzvam. Severoatlantická aliancia garantuje jeho bezpečnosť stoja pred dôležitými rozhodnutiami. Aká je budúcnosť demokratického Západu?

Jeseň je na Slovensku jazzová. Nielen tým, že v októbri pravidelne bývajú džezáky, ale aj preto, lebo v jeseni sa tu konajú viaceré jazzové festivaly. Moja skúsenosť, nielen naša domáca, ale asi celosvetová, hovorí, že pri takomto podujatí je vždy najdôležitejší jeden človek. Pre jednoduchosť ho nazvime jazzovým fanatikom.

Septembrové parlamentné voľby môžu priniesť príklon Slovenska k Východu. Mladí voliči by tomu mohli zabrániť – ale majú záujem pracovať na zlepšení spoločnosti a má spoločnosť záujem o nich? A je to problém len u nás?

Slovensko má nejasnú budúcnosť. Pri voľbách, ale nielen tam, o nej rozhodne aj to, aká mladá generácia tu vzniká a ako sa chopí iniciatívy. Problémom je však pesimizmus mladých, dá sa im s tým nejako pomôcť? Hovoríme s Michalom Vašečkom a Katarínou Čavojskou.

Prvý revolučný týždeň v novembri 1989 prišla z miestnej VPN v pobočke Štátnej banky československej požiadavka, aby tam Koordinačný výbor poslal niekoho z centra. Šli sme tam literárne s Ľubom Feldekom.

Ten čelí obžalobe z prípravy vraždy bývalej spoločníčky TV Markíza Sylvie Klaus-Volzovej.

Na návštevu k strýcovi Imrovi a tete Majde na Šoltésovej ulicu sme chodili s rodičmi častejšie do roku 1957, pokiaľ sme bývali na Rajskej ulici. Po Cukrovej a Poľnej to bolo „za rohom“. Po roku 1957, z Koliby, bola cesta zložitejšia. Prakticky vždy sme prišli na olovrant.