hýba mi inštitúcia videopožičovne, fenomén spojený azda najvýznamnejšie s deväťdesiatimi rokmi minulého storočia, miesto, kde filmy spredmetnené na nosičoch čakali, až si ich niekto požičia. Filmy, čo boli nedávno v kinách, filmy, čo sa kinám vyhli, filmy, ktoré nikdy neboli určené do kín, ale nakrúcali sa priamo „na video“, televízne filmy a vzadu za plachtou filmy pre dospelých, vstup od osemnásť rokov vyššie. Spoločné mali iba to, že bolo treba pre ne prísť do videopožičovne. Zopár ich prežilo, dnes sa v nich požičiavajú filmy na DVD a Blu-ray, ale koncept zostáva zachovaný.

Je léto a tak nabídnu protentokrát úvahu nadčasovou, byť ne zase prvoplánově odpočinkovou. Týká se minulosti, ale jen na první pohled.

Nikdy som nebol nejakým fanúšikom Beyoncé. Len som ju registroval. Ako výbornú speváčku, ako pozoruhodne bezškandálovú popovú divu, ako perfekcionistku, ktorá dokáže v podstate do celkom prostých piesní vložiť veľa muzikantského umu. No, a teraz príde do Bratislavy. V piatok. Keby prišla Madonna, Rihanna alebo Lady Gaga, asi by som si na piatkový večer urobil iný program. Na Beyoncé sa však pôjdem pozrieť.

Istanbul býva taký aj onaký. Keď som sem v roku 2007 prvý raz prišla, moje prvé skúsenosti s tureckou metropolou a jej obyvateľmi neboli práve najlepšie. Keď som si spolu s ďalšími dvoma slovenskými študentkami hľadala ubytovanie, okradli nás o nemalú sumu peňazí. A keď som prvýkrát ráno o piatej počula modlitbu z mešity, totálne som spanikárila.

Ku každému mestu si priradím tvár, ku každému miestu nejakú osobnosť. Camagüey ma dojíma ako striedma dáma s dlhým rodokmeňom. Frankfurt je pre mňa punkový účes a úzka kravata, Praha sú modré oči a pokrivený úsmev mladého muža, ktorý mi – len na sekundu – vstúpil do cesty. Lima je neopísateľná, až na ten prach. Je všade. Víri sa, sadá, letí ponad útes, až skončí v mori. Na Karibik príliš studenom a rozbúrenom mori. Maličké čiastočky zeme a piesku cítite na tvári, na tele, v jedle, v celom živote. Prach je na ovocí, aj na čerstvo podávanom ceviche, nájdete ho v koktaile. Prach je to, na čo sa všetci raz zmeníme, keď príde ten deň, ale tu v Lime patrí prach k životu, nie k smrti.

Sloboda názorov je ohrozovaná z dvoch strán. Na jednej strane je obmedzovaná, a príkladov je veľa. Niektoré sú naozaj absurdné. Sudkyňa Helena Kožíková zažalovala Rozhlas a televíziu Slovenska za zverejnenie svojej tváre vo filmovom dokumente Zuzany Piussi Nemoc tretej moci o slovenskom súdnictve za samovlády Štefana Harabina. Ten film je pravdivý a trpký, dnes oveľa trpkejší ako pred rokom. Lebo, ak vtedy aj bol o nádeji na spravodlivosť a kládol si otázku, či a ako ju možno dosiahnuť, dnes z neho vyžaruje beznádej, že na Slovensku je spravodlivosť nemožná a že je to trvalý stav. Mentálne pochádza trestné oznámenie vtedajšej členky Súdnej rady Kožíkovej „vo veci prečinu porušenia dôvernosti ústneho prejavu osobnej povahy“ z útrob komunistického režimu, pre ktorý bolo trestanie slobody názorov pracovnou náplňou.

Frontman skupiny Vidiek Janko Kuric sa živí spievaním, preto sa snaží najmä neochorieť a mať v pohode hlasivky. V kapele kedysi vravievali, že kto cvičí, nástroje si ničí, ale dnes tomu prišli na chuť a cvičia aj tri razy do týždňa.

Každý ho má rád, no keď príde na jeho prípravu, zrazu sa všetci stiahnu a spoločne tvrdia, že ide o niečo náročné, vyžadujúce si mimoriadnu zručnosť. Pričom príprava karamelu je jednoduchá ako facka.

Poučila som sa a tentoraz som sa obliekla do neforemných nohavíc, ktoré sa zaväzujú na šnúrku a voľného svetra. Keď som sem včera nabehla v šatôčkach s legínami, spôsobovalo to rozruch na ich tvárach a automaticky odo mňa bočili pohľadmi. Prichádzala som za tmy, v daždi, s mokrými vrecoidnými nohavicami a vnútri sa ozýval príšerný krik. Asi ako keď sa naraz háda 50 ľudí a všetci po sebe kričia a fackajú sa. Keď som však vošla dnu, vo svetle prenikavých neóniek som uvidela, že ich tváre sa vlastne usmievajú.

Ako môže žiť viac ako 1,5 milióna Palestínčanov na území veľkom ako desaťkilometrový pás popri diaľnici medzi Bratislavou a Trnavou? Na území s najväčšou hustotou osídlenia na svete? Bol som tam dvakrát. Prvý raz v roku 2003, keď vypukla druhá intifáda, teda protizraleské povstanie za vlády Ariela Šarona. To tam ešte nevládlo hnutie Hamas, žil Jásir Arafat a v Gaze ešte vtedy boli aj židovskí osadníci chránení armádou. Pár dní pred našou návštevou rakety vystrelené z izraelských stíhačiek zničili neveľkú budovu, ktorú turistický sprievodca Lonely Planet označuje ako Arafat house, jedno zo sídiel vodcu. S českým kolegom sme sa – ako jediní hostia – ubytovali v hoteli Adam, na terase povieval vlahý jarný vetrík od Stredozemného mora. Úslušný čašník priniesol džús z čerstvo vyžmýkaných pomarančov, švajčiarsky syr, omeletu, šunku. Pustý bol aj hotel Palestína, hotel Cliff, dokonca aj plážový klub OSN zíval prázdnotou. Až spomienka na nočný zvuk izraelských stíhačiek nás vrátila do reality. Na druhý deň sme boli na pohrebe 24-ročného Palestínčana, ktorého pri útoku na židovských osadníkov zastrelili izraelskí vojaci. V uliciach boli tisíce ľudí, vo veľkom sa strieľalo do vzduchu, maskovaní bojovníci Hamásu nás s kolegom ťahali do dedinky pri meste Insiret, kde Abdul, ako sa chlapec volal, vyrastal a žil. Mal som vtedy možnosť hovoriť s jeho matkou a bol to šialený rozhovor. Bola hrdá na to, že počas intifády prišla o všetkých troch synov. „Sú to šahídovia, mučeníci,“ opakovala. A priznala finančnú podporu od irackých fondov Saddáma Husajna.