cukor nasypeme do nádoby s hrubším dnom, kde sa teplota šíri rovnomerne, a postupne ju zahrievame, až kým sa cukor nezačne topiť a premieňať na nám dobre známu, najprv zlatú, potom božsky čokoládovú hmotu. Cukry sa pri postupnom zahrievaní – karamelizácii – rozpadnú, preskupia do nových zlúčenín a práve tie nám neskôr v ústach vytvoria onú charakteristickú vôňu a horkosladkú chuť. Do páleného cukru sa ešte pridá trocha vody, aby karamel zvláčnel a pri schladení nestuhol na tvrdú, sklovitú hmotu. To je všetko. Také nehorázne jednoduché to je.
Ale prečo ten nepochopiteľný až mýtický strach? Niekedy to vyzerá, že sa dokonca vyrovná takým hlboko vrytým strachom, ako sú tie z plazov či hmyzu. Vystrašené oči, cúvanie od sporáka, slzy. Strach z karamelu sa musel akýmsi čudným spôsobom vpašovať do nášho kolektívneho nevedomia. Zrejme nejaká naša spoločná pramatka z dlhej chvíle alebo len čírej roztopaše pálila cukor, a keďže nebola práve najbystrejšia, chcela karamel ochutnať, či už nie je hotový. No keďže cukor bol rozpálený na 170 stupňov, keď sa začína topiť, a ona bola pahltná, zrejme prišla o jazyk. Odvtedy sa bojíme robiť karamel ako čert kríža. Alebo to je inak. Možno nás ľaká fáza, keď sa do rozhorúčeného skaramelizovaného cukru pridáva voda, pretože vtedy to vždy začne poriadne prskať, karamel sa na chvíľu zrazí do zvláštnych, amorfných tvarov a v našej kuchyni to vyzerá ako v stredovekej alchymistickej dielni. Lenže! Prská to vždy len chvíľu. Karamel, ktorý zrazu stuhol, takže my si na chvíľu myslíme, že sme to všetko zbabrali, sa po chvíli varenia znova rozpustí na krásnu, vláčnu hmotu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.