Milí priatelia, koncom septembra sme boli s kapelou na turné v Brazílii. Bola to paráda. Vrátili sme sa tam po deviatich rokoch. Presne toľko som nebol mimo Európy, ani som nikam neletel. Nemal som dôvod. Na cestu som sa poctivo pripravil. Bol som na spovedi, prijal som Krista pod oboma spôsobmi, poprosil som o odpustenie všetkých, ktorým som ublížil. Lebo človek nikdy nevie, kde mu svieca dohorí.

Ej, padá, padá listopad... Pri tom všetkom, čo vieme o živote, ten náš zostáva stále veľkým tajomstvom. Počína sa z lásky, rastie v tme, nerozpráva, nedýcha, neprijíma potravu ako my. Vo všetkých kultúrach túto nepatrnú, bezbrannú bytosť považujú za človeka, ktorého chránia, pripravujú mu priestor a podmienky. Keď uzrie svetlo sveta, tešia sa ako pri zázraku. Dieťa ešte nič nevie o živote a zjednotí celú rodinu. Ak na to máme, za dieťa sa poďakujeme, pokrstíme ho, zasvätíme, zapíšeme.

Keď Steve Jobs v roku 1979 navštívil laboratórium Xerox Parc, kde vyvíjali počítač s grafickým systémom, vyrazilo mu to dych: „Mal som pocit, že to bola najlepšia vec, akú som v živote videl.“

Človek sa hanbí, odvracia zrak, potom neodolá, pozrie a zahanbí sa ešte väčšmi – za seba, za Petra Nečasa, za MF Dnes. Najčítanejší český denník minulý štvrtok na troch stranách zverejnil prepisy intímnej komunikácie muža, ktorý bol vlani o tomto čase ešte predsedom českej vlády, a Jany Nagyovej, ktorá bola šéfkou jeho sekretariátu a dnes je jeho manželkou.

Na konzervativizme Vladimíra Putina nie je nič nové. Ale oplatí sa, aby sme mu rozumeli, a to aj vtedy, keď nás núti frustrovane hľadieť na obsadenie Krymu.

Je vyhnaný jazyk a jazyk, ktorý vyháňa. Jazyk propagandy a jazyk spisovateľa. Jazyk Goebbelsa a jazyk Imre Kertésza. Orwellovská novoreč totalitných režimov a veta Victora Klemperera o jazyku tretej ríše, že všetko, čo sa neskôr objavilo v myslení a v činoch, bolo najskôr v jazyku. Jazyk Železnej opony a Berlínskeho múru. Jazyk, ktorý je so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak.

Takto pred sedemdesiatimi rokmi sa začala jedna z najdramatickejších udalostí 20. storočia. Jej hlavnými aktérmi boli dvaja Slováci.

Pri príležitosti 450. výročia úmrtia Michelangela Buonarottiho uverejňujeme vzácny list, adresovaný bývalému veľvyslancovi v Ríme a slovenskému prekladateľovi Stanislavovi Vallovi.

Milí priatelia, každý je hlavným hrdinom v príbehu svojho života. Môžeme byť akokoľvek empatickí, môžeme sa akokoľvek obetovať, vlastné ego sa ťažko potláča. Brat Pimen je mníchom v ukrajinskom gréckokatolíckom kláštore. Hovoril mi o večných sľuboch. Skladajú sa tak, že predstavený kláštora adepta „postrihne“. Cvak nožnicami prameň vlasov – a je to, si v tom navždy. Predstavený však najprv prikáže mníchovi, aby mu tie nožnice podal. Keď mu ich podá, predstavený ich hodí na zem a povie, aby mu ich mních opäť podal. Toto sa udeje niekoľkokrát, aby sa preverila poslušnosť a pokora mladého mnícha. Priznám sa, vytočilo by ma to do nepríčetnosti, nožnice by som hodil o zem a všetkým by som sa poďakoval, že „nazdárek“. Asi preto nie som mníchom. Neviem sa vzdať sám seba.

Nedávno prepustili na slobodu Conrada Murrayho, ktorý bol osobným lekárom Michaela Jacksona. Odsedel si časť trestu za neúmyselné zabitie. Murray, syn chudobnej ženy z Grenady, sa vyšvihol veľmi vysoko. Sen o lepšom živote mu však nevyšiel.