Ruský konzervativizmus má svoje korene v odpore voči modernému rozmachu individualistického oslobodenia. V Rusku nikdy neexistoval Edmund Burke, ktorý by sofistikovane hájil moc tradídie a komunity pred racionalitou. Ale vždy tu bola Pravoslávna cirkev, ktorá nezakryte odmietala rozum, akoby išlo o kliatbu. A tri a pol storočia tu bol cár, ktorý vládol s božskou autoritou.
Vždy, keď sa snažím nanovo pochopiť ruské autoritárstvo, musím myslieť na muža, ktorý 50 rokov pred Leninom a 150 rokov pred Putinom vyslovil klasickú ruskú formulu: Pravoslávie, autokracia, národ. Tripartitný slogan grófa Uvarova z roku 1833 bol ruskou odpoveďou na liberté, egalité, fraternité. Povedané dnešnými slovami, išlo o autokraciu, náboženskú autoritu a riadenú demokraciu.
Uvarov bol v čase vzniku tohto sloganu ministrom národného osvietenstva cára Mikuláša I. Bolo to v čase, keď už v susednom Poľsku a neďalekej Rakúskej ríši existovali národnooslobodzovacie hnutia, ktoré boli najväčším ohrozením cárskeho totálneho poňatia moci. Pred úplným potlačením romantického národného uvedomenia, ktoré bolo súčasťou nového druhu intelektuálnej slobody a začiatkom občianskeho života v Rusku, navrhoval Uvarov Mikulášovej vláde, aby vytvorila špeciálny druh „úradnej národnosti“ ktorú bude štát kontrolovať. Na začiatok s cenzúrou a obmedzeným prístupom k vyššiemu vzdelaniu. Západní historici Uvarova prehliadali, keďže jeho neliberálny koncept považovali za neatraktívny. Je to však práve on, jeho dilema a jej riešenie, ktoré ho robia zaujímavým dovtedy, kým zostane Rusko konzervatívne. Za upozornenie na jeho význam vďačím nadanému ruskému historikovi začiatku 19. storočia Alexandrovi Koyrému. Koyré, ktorý sa narodil v Rusku a keď zistil, aký je problém s ruským Leviatanom, urobil významnú kariéru v USA.
Uvarovými oponentmi bola skupina liberálov, ktorá volala po slobodnejšej spoločnosti, otvorenej diskusii a reforme, ktorá prvýkrát ožila počas Úžasnej dekády v rokoch 1838-48. Títo liberáli sa odvtedy stali na Západe dobre známymi vďaka esejam Isaiaha Berlina a ruskej trilógii Toma Stopparda The Coast of Utopia. Literárny kritik Vissarion Belinskij, ktorého Stoppard oživil na doskách londýnskeho národného divadla v roku 2002, odsúdil Uvarova ako ministra temnoty, odhodlaného „vymazať osvietenstvo“. Uhladený spisovateľ, publicista a politik Alexander Herzen, Stoppardom brilantne vykreslený ako liberálny hrdina ruskej trilógie, považoval Uvarova za pompézneho blázna.
Záhada menom Uvarov však spočíva v tom, že to bol mimoriadne vzdelaný muž, ktorý ako mladý diplomat žil v Európe (madame de Staël sa ho neúspešne snažila zviesť). Vedel, že jeho krajina sa nemôže stať liberálna z večera do rána a už ako mladý zblízka sledoval nemeckých reformátorov vzdelávania na začiatku 19. storočia, Wilhelma von Humboldta a Freiherra vom Steina. Ak by ste na Uvarovovi hľadali niečo pozitívne, zistili by ste, že ho považujú za zakladateľa moderného vzdelávania v Rusku. Založil univerzitu v Petrohrade a ako prvý začal organizovať efektívny systém štátneho vzdelávania. Vtedy to znamenalo liberálnejšie Rusko, aj keď len pomaly, veľmi pomaly.
Uvarov nebol žiadny romantický nacionalista, svoju krajinu veľmi nezbožňoval. (Písal kvetnatou francúzštinou.) Pôsobil rozpoltene. Joseph de Maistre, arcikonzervatívec tých čias, ktorý bol sardínskym veľvyslancom v Petrohrade, mu radil, aby túto svoju slabosť prekonal, inak nebude úspešný. Trvalo mu ešte desaťročie, kým sa stal gradualistickým modernizátorom. Všetko sa zmenilo, keď relatívna otvorenosť Alexandra I. k Západu (bol architektom Svätej aliancie z roku 1815) skolabovala a nahradila ju represia hnaná obavami z revolúcie v Európe, aj samotnom Rusku.
Uvarov považoval svoju prvú úlohu (vrátane založenia prvých katedier filozofie) za nedokončenú, pretože ho preradili na ministerstvo financií. Po povstaní v decembri 1825, Alexandrovej abdikácii a nástupe cára Mikuláša I. však zrejme vypočul de Maistrovu radu a stal sa realistom. Napokon sa vrátil na ministerstvo osvietenstva, kde mal – na rozdiel od de Maistra – malé okienko na Západ a istú šancu niečo zmeniť.
Od čias Petra Veľkého až do roku 1917 bola pre ruský status quo najväčšou hrozbou Francúzska revolúcia. Uvarov sa venoval tejto hrozbe. Lenin, ktorý bol po roku 1917 Uvarovovým presným opakom, sledoval jeho program inými prostriedkami. Ruská cesta k industrializácii a masovej gramotnosti musela byť riadená. Zatiaľ čo v minulosti bola nástrojom autokracia, po novom to bola komunistická strana.
Často som na Uvarova myslela, keď som bola v 70.rokoch reportérkou agentúry Reuters v Sovietskom zväze a stretávala sa s ľuďmi z ministerstva zahraničných vecí, ktorí neboli ani blázni, ani ignoranti a západné slobody im chýbali. Uvarovov príbeh nepoznali, pretože sovietske Rusko nechcelo mať s cárskou minulosťou nič spoločné. A západní historici s tým súhlasili.
V skutočnosti však Uvarovove princípy zvláštnym spôsobom pokračovali. Akurát pravoslávie nahradil marxizmus-leninizmus, autokraciu komunistická strana a úradnú národnosť sovietska identita. Rusko, v ktorom som v roku 1978 žila, dokonca napĺňalo aj Uvarovovu najvyššiu ambíciu – žiť s 50-ročným meškaním za Západom.
Vždy, keď si spomeniem na koniec Uvarovovej kariéry, príde mi na myseľ Sovietsky zväz. Aj keď minister temnoty mal šťastie a narodil sa o storočie skôr. Keď v roku 1848 opäť raz vypukli po Európe revolúcie a mladí nacionalisti ohrozovali staré ríše, Uvarov nebol dosť konzervatívny a kvôli svojmu stanovisku, aby Kyjevská univerzita nebola zatvorená, prišiel o prácu. Zostarol na svojom panstve, kde ho navštívil aj Balzac a o pár rokov zomrel.
Uvarovova formula aj dnes charakterizuje moskovský konzervativizmus, štátny autoritarizmus sprevádza autorita cirkvi, ktorá vôbec nie je nepopulárna a slobodný prejav je riadený. To všetko je však aj dôvod, prečo na západ hľadiaci Ukrajinci nechcú byť Rusmi. A kto im to môže vyčítať?
Lesley Chamberlainová/
Britská novinárka a spisovateľka. Narodila sa v roku 1951, študovala nemčinu a ruštinu na univerzitách v Exeteri a Oxforde. V roku 1970, očarená dielom Thomasa Manna, žila a pracovala v Mníchove. V roku 1978 sa – fascinovaná ruskou literatúrou –stala korešpondentkou agentúry Reuters v Sovietskom zväze. Po návrate domov začala písať knihy, cestopisy a kuchárky, celkovo jej vyšlo dvanásť kníh. Jej najnovšou knihou je A Shoe Story, ktorá vyjde tento rok a bude o nemeckom a postmodernom umení. Postupne písala pre Independent, Times Literary Supplement a magazíny Prospect a Standpoint, kde pôvodne vyšiel aj tento článok.
Vždy, keď sa snažím nanovo pochopiť ruské autoritárstvo, musím myslieť na muža, ktorý 50 rokov pred Leninom a 150 rokov pred Putinom vyslovil klasickú ruskú formulu: Pravoslávie, autokracia, národ. Tripartitný slogan grófa Uvarova z roku 1833 bol ruskou odpoveďou na liberté, egalité, fraternité. Povedané dnešnými slovami, išlo o autokraciu, náboženskú autoritu a riadenú demokraciu.
Uvarov bol v čase vzniku tohto sloganu ministrom národného osvietenstva cára Mikuláša I. Bolo to v čase, keď už v susednom Poľsku a neďalekej Rakúskej ríši existovali národnooslobodzovacie hnutia, ktoré boli najväčším ohrozením cárskeho totálneho poňatia moci. Pred úplným potlačením romantického národného uvedomenia, ktoré bolo súčasťou nového druhu intelektuálnej slobody a začiatkom občianskeho života v Rusku, navrhoval Uvarov Mikulášovej vláde, aby vytvorila špeciálny druh „úradnej národnosti“ ktorú bude štát kontrolovať. Na začiatok s cenzúrou a obmedzeným prístupom k vyššiemu vzdelaniu. Západní historici Uvarova prehliadali, keďže jeho neliberálny koncept považovali za neatraktívny. Je to však práve on, jeho dilema a jej riešenie, ktoré ho robia zaujímavým dovtedy, kým zostane Rusko konzervatívne. Za upozornenie na jeho význam vďačím nadanému ruskému historikovi začiatku 19. storočia Alexandrovi Koyrému. Koyré, ktorý sa narodil v Rusku a keď zistil, aký je problém s ruským Leviatanom, urobil významnú kariéru v USA.
Uvarovými oponentmi bola skupina liberálov, ktorá volala po slobodnejšej spoločnosti, otvorenej diskusii a reforme, ktorá prvýkrát ožila počas Úžasnej dekády v rokoch 1838-48. Títo liberáli sa odvtedy stali na Západe dobre známymi vďaka esejam Isaiaha Berlina a ruskej trilógii Toma Stopparda The Coast of Utopia. Literárny kritik Vissarion Belinskij, ktorého Stoppard oživil na doskách londýnskeho národného divadla v roku 2002, odsúdil Uvarova ako ministra temnoty, odhodlaného „vymazať osvietenstvo“. Uhladený spisovateľ, publicista a politik Alexander Herzen, Stoppardom brilantne vykreslený ako liberálny hrdina ruskej trilógie, považoval Uvarova za pompézneho blázna.
Záhada menom Uvarov však spočíva v tom, že to bol mimoriadne vzdelaný muž, ktorý ako mladý diplomat žil v Európe (madame de Staël sa ho neúspešne snažila zviesť). Vedel, že jeho krajina sa nemôže stať liberálna z večera do rána a už ako mladý zblízka sledoval nemeckých reformátorov vzdelávania na začiatku 19. storočia, Wilhelma von Humboldta a Freiherra vom Steina. Ak by ste na Uvarovovi hľadali niečo pozitívne, zistili by ste, že ho považujú za zakladateľa moderného vzdelávania v Rusku. Založil univerzitu v Petrohrade a ako prvý začal organizovať efektívny systém štátneho vzdelávania. Vtedy to znamenalo liberálnejšie Rusko, aj keď len pomaly, veľmi pomaly.
Uvarov nebol žiadny romantický nacionalista, svoju krajinu veľmi nezbožňoval. (Písal kvetnatou francúzštinou.) Pôsobil rozpoltene. Joseph de Maistre, arcikonzervatívec tých čias, ktorý bol sardínskym veľvyslancom v Petrohrade, mu radil, aby túto svoju slabosť prekonal, inak nebude úspešný. Trvalo mu ešte desaťročie, kým sa stal gradualistickým modernizátorom. Všetko sa zmenilo, keď relatívna otvorenosť Alexandra I. k Západu (bol architektom Svätej aliancie z roku 1815) skolabovala a nahradila ju represia hnaná obavami z revolúcie v Európe, aj samotnom Rusku.
Uvarov považoval svoju prvú úlohu (vrátane založenia prvých katedier filozofie) za nedokončenú, pretože ho preradili na ministerstvo financií. Po povstaní v decembri 1825, Alexandrovej abdikácii a nástupe cára Mikuláša I. však zrejme vypočul de Maistrovu radu a stal sa realistom. Napokon sa vrátil na ministerstvo osvietenstva, kde mal – na rozdiel od de Maistra – malé okienko na Západ a istú šancu niečo zmeniť.
Od čias Petra Veľkého až do roku 1917 bola pre ruský status quo najväčšou hrozbou Francúzska revolúcia. Uvarov sa venoval tejto hrozbe. Lenin, ktorý bol po roku 1917 Uvarovovým presným opakom, sledoval jeho program inými prostriedkami. Ruská cesta k industrializácii a masovej gramotnosti musela byť riadená. Zatiaľ čo v minulosti bola nástrojom autokracia, po novom to bola komunistická strana.
Často som na Uvarova myslela, keď som bola v 70.rokoch reportérkou agentúry Reuters v Sovietskom zväze a stretávala sa s ľuďmi z ministerstva zahraničných vecí, ktorí neboli ani blázni, ani ignoranti a západné slobody im chýbali. Uvarovov príbeh nepoznali, pretože sovietske Rusko nechcelo mať s cárskou minulosťou nič spoločné. A západní historici s tým súhlasili.
V skutočnosti však Uvarovove princípy zvláštnym spôsobom pokračovali. Akurát pravoslávie nahradil marxizmus-leninizmus, autokraciu komunistická strana a úradnú národnosť sovietska identita. Rusko, v ktorom som v roku 1978 žila, dokonca napĺňalo aj Uvarovovu najvyššiu ambíciu – žiť s 50-ročným meškaním za Západom.
Vždy, keď si spomeniem na koniec Uvarovovej kariéry, príde mi na myseľ Sovietsky zväz. Aj keď minister temnoty mal šťastie a narodil sa o storočie skôr. Keď v roku 1848 opäť raz vypukli po Európe revolúcie a mladí nacionalisti ohrozovali staré ríše, Uvarov nebol dosť konzervatívny a kvôli svojmu stanovisku, aby Kyjevská univerzita nebola zatvorená, prišiel o prácu. Zostarol na svojom panstve, kde ho navštívil aj Balzac a o pár rokov zomrel.
Uvarovova formula aj dnes charakterizuje moskovský konzervativizmus, štátny autoritarizmus sprevádza autorita cirkvi, ktorá vôbec nie je nepopulárna a slobodný prejav je riadený. To všetko je však aj dôvod, prečo na západ hľadiaci Ukrajinci nechcú byť Rusmi. A kto im to môže vyčítať?
Lesley Chamberlainová/
Britská novinárka a spisovateľka. Narodila sa v roku 1951, študovala nemčinu a ruštinu na univerzitách v Exeteri a Oxforde. V roku 1970, očarená dielom Thomasa Manna, žila a pracovala v Mníchove. V roku 1978 sa – fascinovaná ruskou literatúrou –stala korešpondentkou agentúry Reuters v Sovietskom zväze. Po návrate domov začala písať knihy, cestopisy a kuchárky, celkovo jej vyšlo dvanásť kníh. Jej najnovšou knihou je A Shoe Story, ktorá vyjde tento rok a bude o nemeckom a postmodernom umení. Postupne písala pre Independent, Times Literary Supplement a magazíny Prospect a Standpoint, kde pôvodne vyšiel aj tento článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.