Táto malá a malebná krajinka má niekoľko archetypálnych obrazov a nie všetky sa dostali na mince alebo na bankovky. Zaznamenávajú ich generácie fotografov dokumentaristov, pričom tí mladší tradičné videnie opúšťajú. Nemusíme začínať Karlom Plickom či Martinom Martinčekom, stačí spomenúť dvoch Čechov – Markéta Luskačová pred polstoročím zaznamenávala pätnikov, Josef Koudelka Cigánov. No ak by sme mali vytvoriť pomyselný rebríček „najslovenskejších“ tém – v zmysle ich typickosti – tak by jednoznačne zvíťazili pastieri, salaše a biele ovečky, roztrúsené ako tie obláčiky na pastvinách pod Kriváňom či pod iným vrchom.

Milí priatelia, každý je hlavným hrdinom v príbehu svojho života. Môžeme byť akokoľvek empatickí, môžeme sa akokoľvek obetovať, vlastné ego sa ťažko potláča. Brat Pimen je mníchom v ukrajinskom gréckokatolíckom kláštore. Hovoril mi o večných sľuboch. Skladajú sa tak, že predstavený kláštora adepta „postrihne“. Cvak nožnicami prameň vlasov – a je to, si v tom navždy. Predstavený však najprv prikáže mníchovi, aby mu tie nožnice podal. Keď mu ich podá, predstavený ich hodí na zem a povie, aby mu ich mních opäť podal. Toto sa udeje niekoľkokrát, aby sa preverila poslušnosť a pokora mladého mnícha. Priznám sa, vytočilo by ma to do nepríčetnosti, nožnice by som hodil o zem a všetkým by som sa poďakoval, že „nazdárek“. Asi preto nie som mníchom. Neviem sa vzdať sám seba.

Monty Python sú späť, po tridsiatich rokoch znova spolu, ohlásili návrat, za rekordne krátky čas vypredali predstavenie, ktoré sa má konať v lete a pridali ďalšie, aj tie sa vypredajú, ak už sa tak nestalo.

Ísť dvadsiateho decembra do práce, mať prednášky na Štedrý deň alebo sa zúčastniť na dobrovoľnej brigáde posledný deň v roku, na Silvestra. To všetko bolo možné zažiť na Kube v časoch ideologickej a ateistickej horlivosti. Sviatky sa ostentatívne prehliadali a ignorovali, výsledkom boli tiché šedivé dni a chýbajúce sviatočné. Posledné decembrové týždne v roku 1980, 1983 alebo 1987 boli také fádne a nudné, tak bezfarebne rovnaké, že sa mi v spomienkach spájajú. Mnohé z tých dní som strávila sediac v školskej lavici, zatiaľ čo inde vo svete sa ľudia stretali so svojimi rodinami, rozbaľovali si darčeky a tešili sa navzájom v útulnosti svojich domovov.

V novembri bratislavské galérie a múzeá opäť ponúkajú v rámci 23. ročníka Mesiaca fotografie viacero výnimočných výstav. Dramaturgickou osou festivalu je päť výstav ušľachtilých tlačí.

České století je nový český seriál, v ktorom Masaryka zahral priam geniálnym spôsobom Martin Huba. Síce len v prvej epizóde, venovanej zákulisiu vzniku Československa, ale to je v zásade jedno, lebo veľké a väčšie herecké výkony dominujú aj ďalším epizódam (ČT1 ich vysiela v nedeľu večer). Má ich byť osem, dosiaľ ich je päť, pričom každá z nich sa venuje jednej zlomovej historickej udalosti moderných českých (a slovenských) dejín. Vznik republiky, Mníchov, Heydrich, 1948 a koniec Slánskeho. O čom budú ďalšie tri sa dá odtušiť, ale nepredbiehajme. Už to, čo sme z Českého století videli jasne naznačuje, že niekto tam, v Českej televízii, veľmi dobre vie, čo robí.

Častá interpretácia nedávnych českých volieb znie, že v nich uspeli „antisystémové“ strany a prepadli tie tradičné. Najväčšmi však znepokojuje iný skrytý trend: postupujúce drobenie ústrednej moci.

Väčšinou platí, že čím viac cestujete, tým máte menší kufor. Po prvé, kto cestuje častejšie, vie sa lepšie zbaliť: tričká a nohavice napríklad neskladá, ale zroluje. Napodiv zaberú menej miesta a nepokrčia sa. Po druhé, skúsenejší cestovateľ vie, čo nemá kupovať, lebo to nájde na mieste. Prakticky každý hotel bude mať na izbe mydlo, šampón a uterák: takmer žiadny nebude mať zubnú kefku a pastu (ale ak si nezoberiete ani tie, budú ich mať na recepcii).

Predtým, než odíde domov, sedí a počíta mince. Má 55 centov v konvertibilných pesos. Je to ekvivalent celodennej práce, niečo, čo sa zmestí do rohu jej vrecka. Vie, čo si za tie peniaze ide kúpiť. To isté, čo vždy. Môže si dovoliť dva kuracie bujóny a kocku mydla. Osem hodín práce má hodnotu dochutenia ryže a trochy peny v kúpeľni. Táto žena patrí do Kuby, ktorá stále počíta ceny v národnej mene – kubánske peso – je to časť krajiny, ktorá nedostáva žiadne náhrady, nemá žiadne špeciálne privilégiá, nemá rodinu v cudzine, žiadny biznis doma, nič, čo sa skrýva pod pultom.

Nikdy nezabudnem na ten obraz, ako stojíme s Blahom Uhlárom uprostred zdemolovanej krčmy Stoka a Blaho sa snaží nájsť v spúšti na podlahe medzi stopami krvi, skla a triesok ďalší kúsok drievka z rozsekaných dvier. Ten pocit totálneho zúfalstva sa mi navždy spája s tými kúskami drievok, ktoré Blaho dvíha zo zeme a prikladá k sebe, akoby to malo vôbec zmysel – lepiť teraz v noci dvere po útoku neonacistov, ktorí sem vtrhli ako húf sarančí. Dosekaní ľudia, policajti aj záchranka odišli, ostali sme sami. Vtom sa Blaho na mňa zahľadel, rozosmial sa zúfalo a vraví: „Ja ako večný kuvik by som mal byť vlastne spokojný! Konečne sa splnilo to, čo som predpokladal!“