Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

K prameňom obrazu

.časopis .fotografia

V novembri bratislavské galérie a múzeá opäť ponúkajú v rámci 23. ročníka Mesiaca fotografie viacero výnimočných výstav. Dramaturgickou osou festivalu je päť výstav ušľachtilých tlačí.

.návrat ku koreňom fotografie je aj reakciou na súčasnú záplavu digitálnej fotografie a oslavou zanikajúceho remesla „alchýmie“ tmavej komory. Kľúčovou výstavou tohto druhu je Zrkadlo s pamäťou. Prezentuje 28 originálnych dagerotypií z prvej polovice 19. storočia. Dagerotypia ako technika záznamu obrazu na svetlocitlivú vrstvu je predchodkyňa fotografie. Líši sa od nej tým, že každý záznam obrazu na zrkadlo je originál, nedá sa zväčšovať ani reprodukovať. Na vznik dagerotypie sa používala vysokoleštená postriebrená platnička, ktorá mala charakter zrkadla. Portrétovaný musel sedieť desiatky minút bez pohybu.
Vôbec prvýkrát sú prezentované najstaršie portrétne obrazy, ktoré vznikli na území Slovenska medzi rokmi 1840 a 1850. Divák tak má možnosť hľadieť do tvárí osobností, ktoré formovali slovenský národ. Fascinujúci je skupinový portrét Anny Hurbanovej, rodenej Jurkovičovej s jej malým synom Svetozárom Hurbanom Vajanským, s jeho starým otcom Samuelom Jurkovičom, spolu so sestrami Júliou a Emíliou. Okrem Jozefa Miloslava Hurbana je na tejto výstave aj Adam Kardoš, Mikuláš Dohnány  v dobrovoľníckej uniforme  či Samuel Jurkovič. Všetko sú to portréty rozmeru štyri krát sedem centimetrov, alebo ešte menšie, zo zbierok siedmich slovenských múzeí. Dizajnér a architekt výstav Pavol Choma odviedol skvelú prácu pri inštalácii a nasvietení takto malých obrazov v zatemnenej miestnosti na Hrade.
„Táto výstava ukazuje, ako odrazu nové technické médium ovládlo Európu, pričom Slováci nie sú na periférii, ale naopak, v ničom nezaostávajú za Francúzmi alebo Angličanmi. Autori dagerotypií sú často neznámi, dôležitejší sú portrétovaní,“ hovorí riaditeľ festivalu Mesiac fotografie Václav Macek a pokračuje: „Bolo pre nás ťažké zapožičať  tieto diela na výstavu. Šesť najznámejších má v trezore národná knižnica v Martine, pre ktorú sú to akoby korunovačné klenoty. Pritom niekoľko desaťročí ich nevystavovali. Napokon nám ich zapožičali na dva mesiace za prísnych bezpečnostných podmienok.“

.veselá smrť a iné
Mesiac fotografie má už tradične tri piliere. Prvým sú výstavy domácich autorov, druhým  autori zo strednej a z východnej Európy, tretím sú osobnosti svetovej fotografie. Mexičanka Graciela Iturbide  prezentuje pätnásť veľkoformátových čiernobielych fotografií z cyklu Slávnosť a smrť. Záznamy osláv Sviatku mŕtvych, ale aj pochovávania maličkého dieťaťa, sú akoby na rozhraní etnografie a umenia. Diváka až zamrazí pri pohľade na rodičov, ktorí sa pri pochovávaní svojho anjelika v bielej truhličke usmievajú. Čo to znamená? – nevdojak sa pýtame. Ide o silu viery? Alebo o silu presvedčenia, že aj tak sa už „onedlho“ so svojimi blízkymi stretneme na onom svete a nebudeme predsa plakať a smútiť?
V tých istých priestoroch Stredoeurópskeho domu fotografie spoločne s Iturbide vystavuje aj slovenský fotograf Anton Podstraský (1939 – 2007). Ide o objav prvej kategórie. Nikto iný nepoznal dôvernejšie prostredie krčiem, výčapov a kaviarní. A nikto iný sa ani nemohol viac priblížiť povaľačom a štamgastom. Podstraského mnohokrát zbili či rozbili mu fotografickú techniku. No vstal a išiel ďalej. Sám sa pritom nechcel vyliečiť z alkoholizmu. Ale nejde  iba o záznam, fotografie sú geniálne zachytením okamihu aj harmóniou kompozície. Silnou výstavou je aj pätnásť portrétov umelcov z celého sveta, ktorých v parížskej štvrti Cité fotografoval Tibor Huszár. Po niekoľkomesačnej chorobe zomrel 11. septembra a parížsky cyklus je jeho posledným dielom, ktoré zatiaľ nebolo prezentované. Ide o návrat ku koreňom klasickej fotografie na film formátu šesť krát šesť centimetrov, a tiež o poctu Francúzovi Nadarovi.

.nahota a intimita
Spomeňme ešte dve výnimočné spoločné výstavy. Čech Karel Novák a Američan Jock Sturges sú autori, ktorí sami vyznávali nudizmus ako životný postoj, no zároveň ho aj dlhoročne fotografovali. Vystavovali sa pritom odsudzovaniu či dokonca prenasledovaniu. Sturgesovi v roku 1990 FBI zabavila štúdio aj fotografie. Dôvod? Údajne šíri detskú pornografiu. Trvalo sedem rokov, kým očistil svoje meno. Ich spoločná výstava Prirodzene ukazuje pláže plné šťastných a spontánnych nahých ľudí.
V tých istých priestoroch Domu umenia je aj výstava Vnútorný okruh v súčasnej českej fotografii v kurátorskej koncepcii Vladimíra Birgusa. Českí fotografi a galeristi sa tentoraz nezameriavajú  na „veľké témy“ okolo seba. Naopak, odhaľujú intímne sféry a fenomény modernej, odcudzenej éry, plnej frustrovaných ľudí a virtuálneho prežívania. Ukazujú svojich najbližších (Pavel Mára alebo Jiří Hanke), alebo úplne cudzích ľudí. Vnucuje sa pritom otázka, koľko takých čudákov, ako napríklad Jarmil, žije popri nás. Alebo sme takí aj my sami? Jakub Jurdič cyklom Jarmil predstavuje človeka asociála, ktorý sa stretáva s každodennou ničotnosťou. Nemá priateľov, žije s matkou a jeho jediné aktivity sú práca a zbieranie odznakov. Sugestívne sú aj portréty z verejne prístupných internetových chatov v Česku. Tváre opustených duší, stroskotancov na vyprahnutom ostrove bez emócií.

Výstavy v rámci Mesiaca fotografie možno v rôznych bratislavských galériách vidieť do konca novembra.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite