Vladimír Crmoman kritizuje správanie sa politikov a tvrdí, že nerobia vôbec nič, len sa na začiatku školského roka predvádzajú návštevami škôl.

Hľadiac Vladovi do očí som si uvedomil, že každá tvár je poznačená zlom, ktorému podľahla. 

Nepoznám svoj rodokmeň úplne detailne, ale aj tak si myslím, že nemám žiadnu nomádsku krv. Rómsku ani inú. Napriek tomu som fascinovaná nomádmi už od útleho detstva. 

„Prečo u vás nie sú omše a nemodlíte sa každý deň? Veď ste katolíci!“ spustil na mňa bývalý kňaz jednej malej cirkvi, ktorý u nás hľadal útočisko. Vedel som, že to nebude príjemný rozhovor. Napriek tomu som sa mu nechcel vyhnúť.   

Nedávno Slovenskom opäť prebehla správa o rušení pôrodníc, ktoré majú málo pôrodov. V trojke nemocníc, o ktorých sa hovorilo najviac, figuruje aj naša, sninská nemocnica.

Uplynulé dni boli horúce. Aj kvôli únosu. Oklamali nás Vietnamci? Alebo sme o tom vedeli? A prečo sme únos doteraz nevyšetrovali?

„Páči sa ti tu?“ opýtal som sa nášho nového obyvateľa  v jedno nedeľné popoludnie. „Chýba ti tu niečo?“

Vždy, keď sa niekto rozhodne poodhaliť intímny život svojej rodiny, odkrýva tým zároveň aj vlastnú intimitu. Všetko sa náhle roztvorí a rodinná i osobná história sa stanú verejným priestorom, do ktorého sa nahrnú tisíce očí zvedavcov – či je svetlo, či je tma.

Dotyk smrti. Také klišé, fráza, otrepaná, takmer prázdna a predsa, keď sa prvýkrát človek dotkne smrti, mrŕtveho tela milovanej bytosti, je to šupa a odletí mu z toho dekel. 

Aké osobnosti a udalosti považujeme za kľúčové? Ako sa v tom líšime od Česka? Kto sú víťazi našich dejín a kto ich najväčší zloduchovia? V čom sme sa z ich životov poučili a pred čím si stále zatvárame oči? Odpovedá sociologička Zora Bútorová.