Generálny prokurátor Maroš Žilinka sa ostro ohradil: vraj je sledovaný ostrejšie ako vlaky, vraj je jeho život pod drobnohľadom a on po takejto skúsenosti zvažuje, či neopustí túto „krajinu krivých zrkadiel“. Tak sa bez zrkadiel pozrime, kto to hovorí.

Keď centrálne banky bojovali s infláciou naposledy, praskali bubliny. Nebol to pekný pohľad. Čaká nás jeho repríza?

Má se za to, že v minulosti existoval ve Spojených státech konsensus v základních otázkách zahraniční politiky. Ten se nyní hroutí – i když se to se shodou mezi pravicovými republikány a levicovými demokraty během studené války občas přehání.

Pomaly, ale iste pozorujeme vo večerných kluboch nový fenomén. Pandemické pitie gin-tonicu pomaly odoznieva a do popredia sa sunú miešané nápoje síce s plným ginovým telom, no s oveľa pestrejšou a frivolnejšou receptúrou. Po Angličanovi prichádza Talian: Negroni.

Pamätám si na ten vtip z detstva, za starého režimu to bolo. Dvaja opilci sa stretnú pod rozsvietenou pouličnou lampou. Ten jeden sa pýta toho druhého, či to tam, oné, hentam to hore, je mesiac; a ten druhý sa pýta, či myslí ten pravý, alebo ten ľavý.

Podávajú sa na slano aj na sladko, podľa toho, čo do nich zabalíme. Najväčšej obľube sa tešia tie s dusenou kapustou či kačacou pečeňou, zo sladkých sú absolútnou jednotkou tie plnené makom. Kto by dokázal odolať domácim lokšiam?

Stretávam sa s homosexuálmi; kresťanmi i agnostikmi. Niekoľko rokov som pripravoval témy pre skupinu Gay Christians. Niektorí si zvolili cestu celibátu. Priznávali, že to nie je ľahká cesta. Iní si zas zvolili cestu verného partnerstva.

Tridsaťtri rokov od pádu odpornej komunistickej diktatúry by mohlo znamenať aj dospelosť slobodnej spoločnosti. Je to tak? Dospeli sme? Čo sa nám podarilo a kde sa stále potkýname?

Tribúnom revolúcií u nás chýbal morálny kompas. Rozdelenie Československa, ktoré sa mňa bytostne dotýka, je pre mojich vnukov historická udalosť bez zvláštneho významu, hovorí v rozhovore o Novembri, tribúnoch revolúcií a rozdelení Československa Fedor Gál.

K pomoci Ukrajincom sa dostal pre nudnú prácu IT-čkára a pocit, že musí po vypuknutí vojny „niečo urobiť“. Z Ukrajiny vozí na Slovensko a do Poľska hlavne utečencov so zdravotným postihnutím. Videl exhumáciu masového hrobu, vojenské amputácie a rozstrieľané mestá. Strach mu vraj pomáha prekonať „bezemočná povaha“. IT-čkár a grafik z Popradu Matúš Valko.