v článku sa dočítate aj:

• prečo prvá rodina, ktorú viezol, ani raz neprehovorila,
• aká pokuta mu hrozila za symbol červeného kríža,
• o čom rozpráva s českými vojakmi na Ukrajine.

ste grafik a IT-čkár bez predchádzajúcej skúsenosti s humanitárnou pomocou, ktorý od vypuknutia vojny vozí na úkor svojej práce a rodiny desiatky utečencov z Ukrajiny na Slovensko a do Poľska a poskytuje humanitárnu pomoc po celej Ukrajine.  Čo bol ten prvotný impulz pre rozhodnutie pomáhať?

Pamätám si to presne. Vo štvrtok ráno sme vstali a manželka mi povedala, že práve začala vojna. Okamžite som vedel, že treba niečo urobiť. V piatok a v sobotu som preto zorganizoval zbierku medzi známymi, v nedeľu sme išli prvýkrát na hranicu, v utorok sme tam boli znova. Najskôr som tam bol sám, neskôr som šiel s kamarátom do tábora v Humennom. 

Keď sme uvideli ľudí utekajúcich pred vojnou, zrodila sa nám v hlave myšlienka pomôcť Ukrajincom dostať sa zo svojej krajiny do bezpečia EÚ. Chvíľu nato som na sociálnych sieťach našiel výzvu Arpáda Soltésza, že jedna organizácia hľadá šoférov, ktorí by chceli chodiť na Ukrajinu. Tak to prakticky začalo. Bol som tam najskôr dvakrát vlastným autom, no nebolo dosť veľké, hoci bolo sedemmiestne. Chýbal priestor na batožinu utečencov. Aj bežní ľudia mali pocit, že nie som normálny, keď chodím na hranice a chcem ísť dokonca na Ukrajinu, „veď je vojna“, vraveli. Pokúsil som sa preto požičať väčšie auto z požičovne. 

ako reagovali požičovne áut v Poprade? 

Nebolo možné zapožičať si väčšie auto z požičovne, lebo sa báli, že ho rozstrieľajú. Začali sme preto hľadať iné možnosti. V internetovej komunite sme mohli vyzbierať prostriedky na auto. Zbierku sme spustili vo štvrtok, v pondelok som už bol pre staršie auto. Vyzbierali sme naň šesťtisíc eur. Kúpili sme deväťmiestny Ford Tranzit, ešte predĺženú verziu, takže tam vošla aj batožina, nakoľko sedemmiestne auto bolo reálne tak pre štyroch ľudí s batožinou. Dvadsiateho deviateho marca som prvýkrát viezol týmto autom utečencov z Ukrajiny.