Tento týždeň pravdepodobne prežijem v obkolesení nových vinylov. Hneď v utorok sa pustím do nového Davida Bowieho a jeho albumu The Next Day. Zatiaľ som si ho pustil dvakrát, pričom som to počúval len jedným uchom, tak sa teším, ako si ľahnem na môj diván v obývačke a dám si ho niekoľkokrát za sebou. David Bowie má za sebou zopár skvelých albumov, samozrejme, nájde sa v jeho diskografii aj zopár slabších, ale už teraz mi jasné, že The Next Day bude určite patriť k tým lepším.

Budúci pondelok sa uskutoční druhá inaugurácia Baracka Obamu. Americký prezident si dá vo svojom druhom a poslednom volebnom období záležať na tom, aby vystupoval ako príjemný, dôstojný a umiernený prezident, ktorý má dobré spôsoby.

Nedávno som znova dovolenkoval v Európskom parlamente. V jednu obyčajnú stredu som si vypočul sedem pódiových diskusií, občerstvil som sa na troch recepciách a trikrát som si dal kávu od obsluhy v sálach. Pri pódiovej diskusii „Resistance to Austerity“ ma zaujal rutinný ostych, s akým šéfka európskych antiimperialistických ľavičiarov odmietla kávu od africkej obsluhy. Deväť tlmočníkov šetrili menej, pozdnemarxistické súvetia východných Nemcov spôsobili, že sa zo sklených kójí začalo pariť.

Bol to tento rok čudný Deň boja za slobodu a demokraciu. Prezidenta republiky, predsedu NR SR a predsedu vlády, ktorí ho mali úradnej z moci oslavovať, nebolo, hoci ináč oslavujú radi a kladú vence všade, kde sa dá. Ľudia, ktorí mali s Novembrom 1989 niečo spoločné, dumali v teplých sálach. Na Námestí SNP nás bolo zo štyridsať, povedali sme si, aká je sloboda nesamozrejmá, a najviac vtedy, keď o ňu nikto nestojí, lebo, ako hovorí Edmund Burke, zlo môže vyhrať len vtedy, keď sa dobro proti nemu nepostaví.

Čo rozumné sa dá povedať o voľbách, v ktorých dvoch lídrov delí jedno percento? Keby Romney získal o stotinu viac, bola by to už iná Amerika? Aký trend je vôbec možné dohľadať v takto dlhodobo ostro rozdelenej krajine? Nie je Obamov tesný triumf skôr vecou momentálnej nálady, krajšieho úsmevu či dokonca náhody (hurikán Sandy), než hlbinnej zmeny Ameriky?

Bol som v Grécku. Poučený mienkotvornými médiami i paňou z autobusu, ktorá takmer celú cestu z Modry nadávala na obyvateľov tohto sympatického štátu, som sa rozhodol, že budem pozorovať, ako to vyzerá v praxi. A skutočne. Gréci sú tuční a popíjajú kávičku. Tak by sa dala zhrnúť predstava serióznych i bulvárnych médií, a je to tak aj v realite. Posedávajú pri mori. Aj to je pravda. A my im posielame na toto všetko peniaze. No hrôza. Aj autá tam furt chodia a dokonca aj eskalátory v metre. Tak vyzerá kríza? Super, už sa na tú krízu tešíme, čo?

Rozhovor s Ľubošom Pástorom, profesorom finančnej ekonómie na University of Chicago, o tom, či sa americkí ekonómovia posunuli doľava a či existuje stredná cesta.

Faktickým víťazom krajských a senátnych volieb v Česku sú komunisti. Aj keď nominálne skončili až druhí za ČSSD, ich dvadsať percent preferencií je šokom. Keby sa nereformovaným nástupcom bývalej štátostrany podobne darilo i v druhom kole volieb do Senátu (po uzávierke), vedno s ČSSD by mohli dať dokopy 49 mandátov, čiže ústavnú väčšinu. A z toho, najmä v nadväznosti na čoraz pravdepodobnejšiu možnosť predčasných volieb do Snemovne, poniektorým v Prahe už nabieha husia koža.

Keď píšem tento text, netuším, či sa tomu pánovi podarilo v sobotu dobre poupratovať „komunálny odpad“, ktorý má na svojom novonadobudnutom pozemku v Krásnohorskom Podhradí. Pozrela som si deň predtým jeho prezentačné video k tejto akcii. Ako vlastník obhajuje svoje nespochybniteľné právo upratať si na svojej parcele, ktorá je v katastri nehnuteľností stále vedená ako trvalý trávnatý porast. A hoci médiá vraj proti nemu vedú dezinformačnú kampaň, on iba bráni svoje právo, dať svoju parcelu do takého stavu, aby sa neporušoval zákon. Teda aby jeho pozemok bol opäť pozemkom iba s trvalým trávnatým porastom. Žiadne načierno postavené chatrče tu teda nemajú čo robiť.

O nedávno objavenom Higgsovom bozóne sa niekedy hovorí, že krátko po big-bangu dal hmotnosti všetkým časticiam, ktoré (odvtedy) hmotnosti majú. Ak by to bolo naozaj tak, možno by si aj zaslúžil to nešťastné označenie „božská častica“.