Veríte, že na svete chodí kríženec Karla Gotta a Johnnyho Rottena zo Sex Pistols? Nie? A čo napríklad britský spevák Morrissey? S českým kráľom popu ho spája pátos a fantastický spevácky prejav, s Rottenom zas ostrý jazyk a punkové postoje.

Milí priatelia, dobré jedlo nie je zlé. K jedlu však, viac ako čokoľvek iné, potrebujete dobrého partnera. Človeka, ktorý rád sedí za stolom, ktorý nepohrdne zákuskom, suchárom ani rezňom. Človeka, ktorý dopraje sebe i vám. Človeka, ktorý nezávidí. Mám známeho, ktorého do nepríčetnosti vytáča obradnosť a neúprosná pomalá ležérnosť môjho stolovania. Kdesi sa dočítal, že ľudia, ktorí si vychutnávajú jedlo, sú oveľa lepšími milencami ako tí, čo všetko nahádžu do seba bez pôžitku. On nevidí rozdiel medzi salámou plnou pomletých chrupaviek a výberovou šunčičkou.

Všetko zásadné sa udeje v detstve, niekedy medzi štvrtým, piatym rokom a, povedzme, dvanástym. Z vecí, čo boli prv, si zvykneme pamätať sotva fragmenty, a veci, čo boli neskôr, už sa nepodpísali takým definujúcim spôsobom. A veru neviem, odkiaľ to mám, aj ma to mrzí, o to viac, že v mojom prípade to sedí dokonale. Nevenujem sa ničomu, čo by nezačalo vtedy a tam. Filmy a seriály, knižky, videohry (o prvom kontakte v budapeštianskom Vidám parku niekedy inokedy) a, samozrejme, komiksy.

Vrátili sa Sex Pistols, My Bloody Valentine alebo Velvet Underground, tak prečo by sa nemohla vrátiť slávna česká rocková kapela Lucie. Keď sa koncom roka 2004 nad ňou zavrela voda, vyzeralo to, že je po nej. No po siedmich rokoch mlčania sú štyria hudobníci, ktorí kedysi vedeli vypredať štadión, späť. A s nimi ich „holka“ Lucie.

Muži sú fajn, ale nespoliehajte sa na nich, asi tak možno zhrnúť základné posolstvo, ktoré svojim čitateľkám tlmočia renomované ženské časopisy. Iste, je úžasné, keď máte muža, ktorý je krásny, silný, hravý a zabezpečí vám dokonalý sex. Ešte úžasnejšie je, keď vám občas zakúpi nejakú birkinku, topánočky od Manola Blahnika a nenechá vás iba slastne postávať pred Tiffanyho zlatníctvom. Lenže silné ženy sa na mužov nemôžu spoliehať.

Vždy mi je to hlúpe, keď sklápam tú opierku hore a idem si cez dve sedačky v kupé natiahnuť nohy. Teda, ak na tej tretej niekto sedí. Ja si vlastne s týmto zámerom už vyberám kupé. Idem uličkou a skúmavo pozerám, kto kde sedí, pričom počet ľudí v kupé vôbec nie je rozhodujúci. Samozrejme, keby tam bolo prázdne kupé, už som v ňom rozfláknutá cez tri sedačky, svetlo zhasnuté, záclonka zastretá, kabelka pod hlavou a spím. To je však málokedy, a tak pozorne odhadujem ľudí. Na čo myslia? Čo sú asi zač? Bude im prekážať, ak si okamžite vyklopím opierku pre spolusediaceho hore a rozvalím sa cez dve sedačky?

Pozerám sa na staré čiernobiele filmové sovietske kroniky na ruskojazyčnom televíznom kanáli Nostalgia. Ukazujú záznam pochodu voľnej lásky, organizovaný boľševikmi v dvadsiatych rokoch 20. storočia.

V utorok modlitebné zhromaždenie, v piatok burza inovatívnych ľudí a nápadov. Na prvom stretnutí stovky starších ľudí a Zdravas Mária, na druhom stovky mladých a technológie. Dva svety?

Volala mi kamarátkina mama, aby som sa jej pozrela na tých internetoch, kedy a kde dávajú toho Renoira a koľko vlastne teraz stojí lístok do kina, lebo ona tam nebola aspoň 30 rokov. Rozmýšľala som, či aj moja mama bola v kine, odkedy som jej sedela na kolenách v Obzorke na Lassie sa vracia, ona mi čítala titulky a spolu sme si pri tom poplakali. No, možno so žiakmi ako dozor na nejakom vojnovom sovietskom filme. Občas mamu zoberiem na koncert či do divadla, ale do kina, to mi nikdy nenapadlo. Chodia vôbec ešte seniori do kina? A na aké filmy?

Ani studený vítr pod šedou potrhanou oblohou a nadcházející pohřeb slavné premiérky nemohl zkazit radostnou náladu v knihkupectvích i na knižním veletoči.