Túto otázku mi položila jedna moja známa a odvtedy nad ňou premýšľam. Nič iné nemieri na podstatu veci tak, ako táto otázka.

Abbottabád. Mesto, cez ktoré som na jar 2006 po zemetrasení v Kašmíre a Severozápadnej pohraničnej provincii (NWFP) často jazdil s mojim pakistanským priateľom Kamranom. V tom čase sa tam už ukrýval bin Ládín.

Milý Bob, Vitaj v mojom meste!

Moje štyri dôvody.

V programe Slovenskej televízie sa po dlhšom čase objavia viacerí moji kamaráti. Napriek tomu ma to veľmi neteší.

Bude to jedenásť rokov, čo žijem v Devínskej Novej Vsi. Krátko po tretích komunálnych voľbách, ktoré sa ma týkali, som sa konečne rozhodol spoznať mojich komunálnych politikov. 

Dovtedy sme to videli len vo filmoch. Niekoľko mužov a žien sedí v kruhu, rozprávajú sa o svojich bojoch so závislosťou a hoci sa poznajú, svoje úvahy začínajú predstavením: „Som Juraj a som alkoholik.”

Predstavte si, že po vyše deväťhodinovom lete vám nedovolia opustiť lietadlo. Nohy máte stŕpnuté, príbuzní čakajú v letiskovej hale, ale úradník z imigračného vám oznámi, že do krajiny, kde ste sa narodili, nemôžete vstúpiť. Musíte ostať sedieť na svojom sedadle, unavený a frustrovaný, kým služba uprace lietadlo pred ďalším letom. A celý ten čas sa neprestanete pýtať sám seba: Ako sa mi niečo také môže stať v mojej krajine?

Prezident SR Ivan Gašparovič začiatkom nového roka udelil niektorým osobnostiam slovenskej vedy, umenia, športu i boja za demokraciu, náboženskú slobodu, ľudské práva rôzne vysoké štátne vyznamenania. Má na to právo. Právo má aj na to, aby už žiadne vyznamenania neudeľoval. To by bolo najlepšie.

Keď som sa vrátil z reportáže z predvolebného Česka, viacero ľudí z okruhu mojich známych sa ma pýtalo, koho z dvoch postupujúcich kandidátov by som volil. Zemana, či Schwarzenberga?