Matovič vstúpil do politiky čudným spôsobom. Na kandidátke Sulíkových liberálov, s programom, ktorým sa vymedzoval voči Sulíkovi. Využil teda jeho spoločenskú podporu, ponúkol niečo do spoločného podniku a uspel.
Hneď ako sa dostal do parlamentu, začal sa od Sulíka emancipovať. Niekedy išlo o iné hlasovanie, niekedy o slovíčkovanie, niekedy o šaškovanie, plán bol však jasný: Matovič chcel stranu.
Nebyť facky od Belousovej, zaparkovaného auta na prechode ale aj jeho ochrany Ficovho proti-orbánovského zákona o občianstve, nemal by dnes šancu. Matovič však nestrácal ani minútu a za rok ho spoznala celá krajina.
Keď bolo jasné, že budú predčasné voľby, Matovič mal v akomsi neverejnom prieskume okolo troch percent. Oslovoval bývalých voličov SNS, SaS, prvovoličov, nespokojných. Takže nič na čo sa možno spoľahnúť.
Začala sa veľká hra. A náš obyčajný človek začal zháňať, čo sa dalo.
Na svoju kandidátku pozval Palka s Mikloškom. Plus jedno percento. Pozval OKS. Plus pár tisíc hlasov.
Sníval o všeličom. Každý hlas je dobrý hlas. Uvažoval napríklad o SDĽ. Alebo o Belousovej. Lenže politika to nie je malá matematika, jedna plus jedna nemusí byť dva. Uznal to.
Chcel Jána Budaja. Lenže Budaj, varovali ho, rozbije všetko, kde vstúpi.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.