Na úvod chcem povedať, že táto konštelácia nie je v žiadnom prípade mojim vysneným modelom. Pri realistickom pohľade na dnešnú slovenskú politiku mi však nič lepšie nevychádza.

Sotva uplynul týždeň a v Európe už naozaj každý zabudol, že s istou krajinkou tam kdesi pod Poľskom, kde sa kvôli eurovalu rozpadol dovtedy známy svet, bol chvíľku nejaký problém. Na stole sú oveľa vážnejšie veci: ohrozenie Francúzska, hroziaca vzbura nemeckých poslancov a fiškálna únia pre eurozónu. Viac v mojom pravidelnom Nemeckom (lepšie povedané Nemecko-slovenskom) diári.

Kolegu Jara Danišku mám rád preto, lebo je v mnohom úplne iný ako ja, lebo jasne formuluje svoje názory a núti ma tak k vyjasňovaniu mojich vlastných postojov.

Najkrajšia hudba je ticho, najkrajší obraz je prázdno. A najkrajšia fotografia je tá, ktorá nevznikla. Ostala iba v mojom oku, v mojej pamäti, pretože som nemal pri sebe fotoaparát. Alebo som ho mal, no s pietou som ho nepoužil.

Sú tri mesiace pred voľbami a v STV vrcholí boj za lepšie povolebné Slovensko.

Obidve svetové vojny zásadne zmenili charakter armád a ich bojov. V prvej vojne to bolo najmä vďaka technickým vynálezom, v tej druhej aj vďaka vedeckým objavom. O výsledku druhej svetovej vojny do značnej miery rozhodla práve práca vedcov.

V aktuálnom čísle .týždňa sme spolu s kolegom Jaroslavom Daniškom písali o slovenskej pravici. Niektorí čitatelia naň reagovali s výzvou, že by radi poznali našu odpoveď na otázku, čo by mala pravica urobiť, aby sa dostala zo súčasnej krízy.

Hosťami boli: Václav Mika, riaditeľ RTVS, František Borovský, riaditeľ televízie Joj a Petr Minařík, český dokumentarista.

Hosťami boli: Václav Mika, riaditeľ RTVS, František Borovský, riaditeľ televízie Joj a Petr Minařík, český dokumentarista.

Volám sa Andrej Bán a som vnuk akademického sochára Pavla Bána, autora sochy Stalina, ktorú včera vystavili pred SNG ako hlavnú „atrakciu“ výstavy Prerušená pieseň / Umenie socialistického realizmu 1948 – 1956.