Jazyk vojny je telesný. Tečie z neho krv. Nepozná slová, lebo jeho základnú gramatiku tvoria streľba a výbuchy – bômb a emócií. Jazyk vojny sa vpisuje do kože cez šrapnely a náboje. Jazyk vojny používa definitívny imperatív, ktorý sa nedá vysloviť. Dá sa len vykonať.

Ide o dosiaľ „najrýchlejšie rastúcu utečeneckú krízu“ v Európe od obdobia druhej svetovej vojny

Ako dostanete správu od jedného človeka k druhému? Najjednoduchšie tak, že si ju povedia. Ibaže aj v najlepších podmienkach človeka počuť maximálne do pár stoviek metrov. Ako si správu povedať na väčšiu vzdialenosť? To sa dá len posledných 150 rokov ľudských dejín.

Reč nie je o undergroundovej kultúre či disidentskom hnutí založenom v podzemí proti totalitnému režimu. Hoci ide „len” o podzemie v tom najobyčajnejšom geologickom zmysle, príde aj na zaujímavé presahy s myslením a ambíciami ľudí.

Nie je to tak dávno, čo Vladimír Putin označil rozpad Sovietskeho zväzu za najväčšiu geopolitickú katastrofu. Dnes by sme tieto slová nemali brať na ľahkú váhu, hoci anexiu Krymu sme svojho času ako Západ odflákli.

Ide o prvú návštevu ministra obrany USA na Slovensku od vstupu krajiny do NATO.

Minulý týždeň zverejnila Európska komisia dokument, v ktorom je obrázok plynovej rúry s kohútikom, pričom takmer polovica je v jednej farbe. Ide o graf zobrazujúci dovoz plynu do EÚ podľa jednotlivých krajín.

My konzervatívci sme konečne zistili, že Putin nechce kultúrne vojny. On chce nekultúrne vojny. Dajme však vojnu na chvíľu bokom a pozrime sa, čo je nové v kultúre. A špeciálne v kine. Tam sa dá aspoň chvíľkovo uniknúť pred strašlivými správami.

Kto si pustil prejav Sergeja Lavrova v Minsku, a neprebudil sa práve z dvojtýždňového spánku, musel mať pocit, že sa pozerá na nejaké fantasy.

Dnešná situácia v šírení hoaxov a dezinformácií, idealizované videnie a vnímanie súčasných a minulých diktatúr sa najlepšie dá charakterizovať práve príslovím z čias komunizmu: ,,iniciatívny blbec je horší ako triedny nepriateľ“.