ľad dýcha a skala sa vlní

Smerom nahor je to už tradične poézia. O hviezdnatom nebi sa výborne píšu básne. Slnko (alebo aspoň odvrátená strana Mesiaca) poslúžia ako metafora. A kazatelia večného života síce na úvod upozorňujú, že nebo je len obrazom života s Bohom, ale v podvedomí poslucháčov sa to hmýri nebeskými trónmi a nekonečným pobytom nad oblakmi.

Podzemie vyvoláva strach. Tma sa spája s vládou zla a pod zemou je ríša hniloby, smrti a osamelosti.  Averzia voči podzemným svetom je prítomná aj v jazyku, je lepšie byť „povznesený” ako „skleslý”.

Kým za bezmračnej noci vidíme svetlo hviezdy vzdialenej bilióny kilometrov, „pozrite sa dole a váš pohľad sa zastaví na pôde, ploche asfaltu, palci nohy.”