Toto je kronika kocúra Angela, familiárne zvaného Angie alebo Aňko. Diktuje mi ju on.

Pravda zvíťazí iba vtedy, ak sa hovorí a žije aj vo verejnom priestore. Bez nej demokracia neexistuje. Mal som šťastné komunistické detstvo. Cez týždeň som bol hrdý pionier, v nedeľu som sa tešil na omšu v dedine u babky. 

Je dôležité, aby deti prešli fázou nudy, hovorí Tomáš Feřtek zo spoločnosti EDUin. Najlepší je pre ne dvor u babky a zlá wi-fi. Pokiaľ majú deti odmala za zadkom rodičov, môže to mať rôzne následky, napríklad sa omnoho horšie rozhodujú samostatne. Deti však musia mať jasné hranice.

Dlhé roky som bol abstinujúcim kávoholikom. Prvú kávu som vypil u babky. Bol som fafrnok. Bola to bezkofeínová „neska“. Pseudokáva, ktorá však vôňou naplnila celú kuchyňu. 

Sú prázdniny. Deti ostali doma alebo sú v táboroch, v zahraničí alebo u babky. Pre niektorých rodičov nastalo ďalšie stresujúce obdobie: Ako sa má moje dieťa, keď ho nevidím? Je v poriadku? Neubližuje mu niekto? Sú také otázky namieste, alebo sú prejavom zbytočnej úzkosti?

Tento týždeň sa storočnice dožíva francovka Alpa. Nechýbala v poličke mojej babky, mojej mamy a nechýba ani u mňa doma. To je asi sen každého podnikateľa, ktorý rozmýšľa nad tým, akú značku by udomácnil v každej rodine.

Milí priatelia. Tento stĺpček by som chcel venovať psom. Každý stretol svojho životného psa. Možno to bol susedov oňuchávač. Rafol vás do lýtka. Preto teraz psov bojkotujete. Možno sami chováte psovitú šelmu, práve vám olizuje ruky. V mojom živote bolo niekoľko psov. Prvý bol susedov Lesan u babky na dvore. Mal som ho rád, ako dieťa som ho skusmo kopol, on vyceril tesáky, zdrapil ma za tepláky. Potom bol jeden vlčiak, ktorý mi kovovým náhubkom udrel do hlavy, lebo ako komótne dieťa s nadváhou som sa nevyšplhal na strom. Potom prišla Brita.

Raz som pri konfiškovaní harabúrd zo starého domu po jednej umretej babke vyfasovala zlaté jablko. Asi v trojnásobku životnej veľkosti skutočného jablka, kovové a pozlátené. Na podstavčeku. Vnútri bolo 6 kalíštekov na pálenku. Vyhlásila som ho vo svojom vnútornom rebríčku za vrchol gýča. V tom dome som vtedy získala aj viacero iných úlovkov, napríklad supergýčové porcelánové čajové súpravy (zvonka perleťovo tyrkysové a zvnútra zlaté...), alebo ružovú, tiež perleťovú vázičku.

Len niečo pred rokom som prekročil svojich 26. Takže hodnotiť piatimi hviezdičkami čokoľvek, čo počúvam odvtedy, ako som naozaj prišiel k hudbe (to bolo, myslím, niekedy v dvanástich), je ťažká úloha.

Nikdy som nehral na žiadnom nástroji. Mali sme síce doma klavír, ale ten bol vždy rozladený a používali sme ho len na Medveďku, daj labku. Keď sme mali 16 rokov, kúpili sme si s kamošom Midim v Zlatých Moravciach gramce. Najlacnejšie, aké boli na trhu, ale také, na ktorých sa dalo mixovať. Museli sme si spraviť z dosák „šasi", lebo tie gramce stáli na takých chabých oceľových nôžkach, takže sa pri každom skreči hýbal celý gramofón. To bola investícia dvakrát 1 000 korún za gramofóny, nejakých 6 000 stál mixák, repráčik sme mali od kamaráta. Tak sme začali dídžejovať.