cez deň rodičia pracovali vo veľkej socialistickej fabrike, večer sme sa pred spaním spoločne modlili. Tie dva svety mi ako desaťročnému chlapcovi nepripadali ako protiklady. Až raz sa nás triedna učiteľka spýtala, kto chodí do kostola. Automaticky som hrdo zdvihol ruku. Od tohto momentu bolo moje bezstarostné detstvo preč.
Ďalšiu nedeľu mal pán farár nádhernú kázeň o mučeníkoch, ktorí sa za svoju vieru nebáli položiť aj život. Po omši sa ma babka spýtala, čo bolo v škole. Pravdivo som jej spomenul aj nevinné zdvihnutie ruky, ktorou som sa prihlásil k Ježiškovi. Babka v momente začala nadávať, či chcem, aby otca vyhodili z práce a komunistickej strany. Pripomenul som babke dnešnú bohoslužbu, že máme byť hrdí na Ježiška. No moja babička, najzbožnejší človek na svete, mi v tom momente jednu riadne vylepila. „Šak ty čekaj, povim ci ocovi, co ši zaš vystrojil.“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.