Nový slovensko-český film Amnestie je výborný triler, poctivý kus až neslovensky výbornej filmárčiny. Len romantik a idealista môže byť trochu sklamaný z toho, že jeho optikou sú Nežná revolúcia i Havlove amnestie menej nežné a morálne, ako si ich sám chce pamätať.

Liberál spovedá konzervatívca je najnovšou knihou Karola Sudora. Po uverejnení pasáže z tejto knihy dostal Sudor správy s vyhrážkami a knihkupectvá mu rušia predstavovanie knihy.

Byť nezávislý a slobodný je ideál, ktorý by nemal byť cirkvám na Slovensku cudzí. Odluka cirkví od štátu nie je výsostne o financiách, ale o dôstojnosti. Nastal čas prestrihnúť pupočnú šnúru medzi cirkvami a štátom?

Ako dieťa som „hltal“ knihy o Michelangelovi Buonarrotim a Leonardovi Da Vinci, osobnostiach, tvoriacich v rôznych odboroch. Boli dizajnéri, konštruktéri, architekti, maliari, sochári, materiáloví inžinieri, anatómovia, básnici aj filozofi. Rozumeli svetu.

Vojenský historický ústav (VHÚ) čaká 19. apríla súdne pojednávanie. Dedičom komunistického sochára Jána Kulicha sa totiž nepáčilo, že ústav vymenil na Dukle Kulichovo súsošie za pôvodnú plastiku československého vojaka. A tak na ústav podali žalobu.

Moderný galerijný priestor košickej Kunsthalle vyzerá v nedeľu naozaj efektne a priestranne. Asi aj preto, že v ňom nikto nie je. Z letného oparu preberám dve fejsbúkom scrolujúce brigádničky a platím vstupné na výstavu mne doteraz neznámeho mena. Značím si: Ján Mathé je sochár, nie praotec tej dobrej kofeinovej limonády.

Pred časom som tu písala o svojich pocitoch z výstavy Jána Kulicha na Bratislavskom hrade. Teraz som sa zašla pozrieť na výstavu sochára Jozefa Jankoviča. A odporúčam, treba vidieť.

Mŕtvy sochár nesochá. V prípade smrti sochára Jána Kulicha (1930 – 2015) však považujem za dôležité (po)hovoriť o konci jednej zo slepých uličiek slovenského sochárstva.

Krátko po smrti Jana Palacha urobil jeho posmrtnú masku. Neskôr mu vytvoril aj náhrobnú dosku, ktorú však ukradli a roztavili. Sochár Olbram Zoubek mal kvôli tomu problémy až do pádu komunistického režimu v roku 1989.

Veronicine ruky splašene vystrelili pred seba. Prsty sa kŕčovito zaťali do prázdna, akoby zachytili niečí neviditeľný krk. Jej telo sa v okamihu naplo. Prudkým trhnutím sa celá prehla ako luk.