český filozof Miroslav Petříček prebral pojem morfickej rezonancie, založený na spoločnom spôsobe vzťahovania, od anglického biológa a filozofa Ruperta Sheldrakea. To spojenie neznamená nič iného len to, že Patrícia Koyšová (1985) a Marián Straka (1976) sa pohybujú vo svojej tvorbe v spoločnom neviditeľnom poli, ktoré vytvára ich pamäť. 

Vladimír Beskid urobil dve veci. Tento vzťah si uvedomil, inicioval medzi oboma autormi dialóg a nastavil komunikáciu medzi nimi a divákom. Vyzerá to samozrejme, ale v podstate je to zázrak kurátorstva a jeho pravá podstata. V tom spočíva Beskidova šťastná ruka.

z Trnavy do Bratislavy

Výstavu Patrície Koyšovej a Mariána Straku BEZ KONCA / NO END videla v Trnave galeristka Dorota Vlachová z bratislavskej Galérie Čin Čin, povedala si, že spoločnú výstavu oboch chce mať u seba, a opýtala sa Vladimíra Beskida, či by sa nestal jej kurátorom. Aj to sú morfické rezonancie a mala šťastnú ruku. Kultúra napokon vzniká len tam, kde je v nej prítomná šťastná ruka. To vie každý človek, ktorý sa v nej pohybuje a nechce ju zničiť.

Výstava má názov VZduchom a je činom aj činom činom, nielenže je na Ulici Ľudmily Podjavorinskej, ale oproti cez ulicu je aj základná škola, ktorej nepovie nikto ináč, len že je Podjavorinskej, hoci je Hodžova. A to je tretíkrát šťastná ruka – deti zo štvrtej triedy boli na výstave a Jana napísala do pamätnej knihy pamätnú vetu: