Boj proti fajčeniu je oblasť, v ktorej aktivisti presadzujúci sa prostredníctvom štátov i

Rozhovor s historikom Ivanom Kamencom aj o tom, prečo podpísal petíciu proti Lex Hlinka

Kým KDH a SNS sa do debaty o panteóne úctyhodných slovenských osobností zapojili návrhmi zákonov, Smer radšej značkuje verejné budovy pamätnými tabuľami. Popri Vladimírovi Clementisovi dostal tú svoju aj komunistický intelektuál Vladimír Mináč (1922 – 1996). Zaslúžene?

„Ak Hlinka prejde v tejto podobe, tak ja budem ten, ktorý bude navrhovať, aby to pokračovalo Alexandrom Dubčekom. Napríklad s formuláciou, že sa zaslúžil o demokratizáciu. Presnú podobu textu budeme hľadať,“ povedal minulý týždeň pre náš časopis Boris Zala. Bude to ťažké hľadanie.

Golian, Viest, Karvaš, Zaťko, Lettrich, Ursíny. Týchto mužov rôznych pováh, názorov aj profesií spojilo jedno, to najkľúčovejšie – nedali sa strhnúť prúdom dejín, ktorý vohnal Slovákov do područia Hitlerovej a neskôr Stalinovej ríše, ale s nasadením vlastných životov sa rozhodli pre činy.

„Vladimír Clementis: jeden z najbližších priateľov a agentov Beneša, starý agent americkej, anglickej a francúzskej špionážnej služby, zúrivý slovenský nacionalista, nepriateľ ľudu a Sovietskeho zväzu, ktorý sa veľmi skoro zišiel so Slánskym na jednej protiľudovej velezradnej platforme. Tento renegát sa stáva ministrom zahraničných vecí...“

Generácia prvých národných buditeľov už definitívne zakotvila v panteóne slovenských dejín. Bernolák, Kollár, Štúr, Hurban a ďalší národní dejatelia – si už zaslúžili rozsiahle kapitoly v slovenských učebniciach, majú svoje ulice, sochy, pamätné tabule, dokonca všetci majú dolu na juhu v zmiešanom slovensko-maďarskom osídlení aj svoje mestá či obce (Bernolákovo, Kollárovo, Štúrovo, Hurbanovo).

„Prvá republika postavila Slovensko na nohy,“ povedal kedysi historik Marián Zemko. O slovenských politikoch platí tento výrok dvojnásobne. Po rokoch prežívania v habsburskej monarchii mohli desiatky Slovákov aktívne vstúpiť na politickú scénu.

Nič sa nastálo neudrží vo vedomí, v láske a úcte ľudí: taký je zákon života. Ale je aj iný zákon a ten znie, že národu neslobodno žiť zo dňa na deň a že ak sa aj nemožno v každodennom živote spravovať skúsenosťami vrcholných okamihov národných dejín, treba mať tieto skúsenosti uložené v tajných vrstvách,

Vášnivá debata okolo Andreja Hlinku ukázala, že sa nedokážeme pozerať s primeraným nadhľadom na ľudí našej minulosti. Ubližujeme tak sebe, nie im.