Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Výlet za Talibanom

.časopis .téma

Počas šiestich dní v Pešávare na pakistansko-afganskej hranici som nevidel jediného cudzinca. Dôvod je jednoduchý: únosy a bombové útoky. Na kmeňových územiach Paštúnov, vzdialených pár kilometrov z tohto mesta, bojuje armáda s Talibanom.

.za necelé tri roky si vojna proti militantom v okolí Pešávaru vyžiadala viac ako 3 200 obetí. Pešávar a Chajbarský priesmyk sú hlavnou zásobovacou trasou pre jednotky NATO v Afganistane - a tiež častým terčom Talibanu. Kdesi "tam", v blízkych horách, sa zrejme ukrýva Usáma bin Ládin, odtiaľ sa plánovali útoky na Spojené štáty, londýnske metro a madridský vlak. A "tu", na okraji Pešávaru býval Faisal Šahzad, vďakabohu neúspešný atentátnik z newyorského Times Square spred mesiaca. Žijú tu jeho príbuzní, priatelia, susedia. Čo si myslia o svete okolo seba?

.v epicentre

I´m Andrej Ban, not Taliban. Touto replikou na uvoľnenie som v Pešávare rozosmial mnohých bradatých mužov s kalašnikovom cez plece, ale aj členov váženej rodiny Majstra súfizmu (mystický smer islamu), kde som býval. Uctili ma komfortom vrátane vysokorýchlostného internetu a ochrankára, ktorý stál pri dverách. Keď som bol pred štyrmi rokmi, v čase zúrivých protestov proti karikatúram Proroka Mohameda na kmeňových územiach, v dedine Landi Kotal, kde viseli vo výkladoch obchodov podomácky vyrobené samopaly ako salámy, hostiteľ, šéf miestnej bunky strany Džamá Islamíja, si ma pozorne prezrel od päty po hlavu a povedal: "Nebojte sa. Vyzeráte ako z Kábulu." Tradičný miestny mužský odev šalvar kamíz pripomínajúci dlhé pyžamo (alebo väzenský mundúr), ktorý tu vždy spoločne s vyčaptanými koženými sandálmi naboso nosím, aby som splynul - kvôli bezpečnosti - s okolím, mi sadol. Keď som bol potom vlani na jeseň v Kábule, miestni si ma zvedavo obzerali a vraveli: "Nebojte sa. Vyzeráte ako Tadžik zo severu Afganistanu." Hm, čo by asi tak povedali na môj výzor v Tadžikistane?
Šesť dní a nocí v Pešávare sa vo mne stupňovala paranoja. Intenzívny prežitok inakosti sa objavil už na letisku v Istanbule, kde som na let do Islamabadu čakal ako jediný Nepakistanec. Najprv nastúpila do lietadla skupinka asi dvadsiatich mužov v sprievode polície. "To sú ilegálni migranti, vracajú ich z Turecka do Pakistanu," objasňoval mi personál letiska. Ročne je týchto ľudí, ktorí túžia po bohatstve Európy, no vrátia ich už z Turecka, okolo tritisíc. Negramotní novodobí otroci. Na ich zúfalú cestu sa skladá celá rodina, často celá dedina.

.skutočný Pakistan
"Brother, toto je skutočný Pakistan," vraví smutne môj 31-ročný priateľ Kamran, s ktorým sme pred štyrmi rokmi v Kašmíre po zemetrasení distribuovali humanitárnu pomoc. Teraz sedíme v tme jeho domu v desaťtisícovej dedinke Wadbaga na okraji Pešávaru. Vláda pravidelne vypína elektrinu, niekedy aj na šestnásť hodín denne, čo inak rezignovaných Pakistancov dovádza do stavu šialenstva. Najmä ak je v noci vyše tridsať ako teraz. Obrovské ventilátory, ktoré tu má každý, vtedy stoja. A generátor má málokto.
Mlčky sedíme na čarpaj, pletenej posteli. Tiene bradatých postáv, ktoré vrhá na zemi položená lampa na baterku, pôsobia démonicky. V miestnosti sú s nami Kamranovi bratia a iní mužskí príbuzní. Mlčíme. Prítomní vedia iba základy angličtiny. Ženy v domácnosti opäť neuvidím, islam mi to ako hosťovi neumožňuje. Miestnosť, pripomínajúca garáž s televízorom, má vchod z ulice. O deviatej je dusno neznesiteľné, komáre a iný hmyz takisto. Obetavý Kamran tu chce ostať cez noc, posielam ho však za manželkou. Dlho sa nevideli. Jeho mladší brat Jásír, s pištoľou a "európsky" zastrihnutými fúzikmi by mal ako spoločnosť stačiť. Okrem toho tu leží na zemi zopár jeho kamarátov z údolia Svát, kde vlani zvádzala armáda ostré boje s Talibanom. Očividne sa nudia, spať sa však nedá. Pred polnocou vychádzam po úzkych schodoch na strechu, starostlivý Jásír ide mlčky za mnou. Ľahký vánok je milosrdný. Mesiac, ktorý osvetľuje dedinu, kde nedávno polícia objavila jedného Taliba, takisto. Komárov však neubúda. Po múre domu sa zakráda biela mačka. Zaspím až o štvrtej nadránom, keď idú ľudia na prvú modlitbu do mešity.
    
.u šejcha
"Brother, tu môžeš spať najbližšie noci," povedal mi spokojne Kamran, keď sme sa na druhý deň ocitli blízko centra Pešávaru, v dome jeho Majstra súfizmu Syed Noor-ul-Hassnain Gilaniho. Nikto mu tu nepovie inak ako šejch. Zavalitejší nižší chlapík s dobráckymi očkami, za ktorým chodia davy nasledovníkov poradiť sa o životných starostiach. Každý pútnik mu zbožne pobozká ruku, rovnako ako jeho trom synom. Ich otec ešte neurčil, ktorý z nich bude 27. šejchom, teda nasledovníkom slávneho zakladateľa rodu, celým menom sa volal v anglickom prepise Al-syed Muhiyudin Abu Muhammad Abdal Qadir al-Gaylani al-Hasani wal-Hussaini (1077 - 1166), pôvodom bol z perzského Gilanu. Všetci tu tvrdia, že môj starostlivý hostiteľ je 41. pokolením z rodu Proroka Mohameda. Hm, ako to overiť?
Šejch má šiestich bratov a dve sestry. Láskavý čitateľ odpustí, ich mená vynechám. Piati bratia bývajú tu, jeden žije v Amerike. Sestry, samozrejme, neuvidím. Jedna však žije vo Švédsku a šejch sa onedlho zberá ju navštíviť. Podnikne týždňovú cestu vlakom cez Irán, Turecko, Rakúsko... "Keď budem vo Viedni, prídem ťa na pár dní navštíviť. Európanov mám rád, sú iní ako Američania," vraví mi. Nuž, patrí sa mi postarať sa v Bratislave o šejcha z Pešávaru s rodinou. Ale kde? V byte 3+1? Mlčky sa usmievam. Šejcha nesmierne rozľútostilo, že už druhý deň jem iba ryžu, v Islamabade som sa niečím priotrávil. "Nechutí ti u nás? Máme ťa zobrať do KFC alebo do Pizza hut?" pýta sa. Na druhý deň sa mi príde  šejchov  najmladší syn pochváliť so sokolom z Gilgitu pod Hindukúšom, darom od otca. Syn má aj iPhone druhej generácie. Darujem mu kožený obal, on mne čínsku zadnú stenu s motívom tigra.
Dni by plynuli v sladkastej pohode obskakovaného hosťa, neprišiel som sem však sedieť na koberci pri čaji. Šejch a jeho nasledovníci tvrdia, že Taliban nie sú moslimovia (čo teda sú?), pretože islam je náboženstvo mieru. Chápem, kto však vyhodil vlani v októbri do vzduchu trhovisko vzdialené päť minút od jeho domu? Podľa oficiálnych správ zahynulo 105 ľudí. Podľa Kamrana bolo obetí najmenej štyristo. "Viem to podľa truhiel, ktoré vtedy tunajší stolári vyrobili," tvrdí. Nepreháňa? Spomeniem si na krásny román Majster šarkanov od afganského spisovateľa Khaleda Hosseiniho. Píše o národnom zvyku všetko zveličovať, hovorí sa mu laaf : "Ak napríklad niekto tvrdí, že má syna doktora, najpravdepodobnejšie bolo, že jeho syn kedysi dostal na strednej škole dobrú známku z písomky z biológie."
    
.skromní chlapci z Vazíristanu
U šejcha sa ďalšie dni striedajú jeho nasledovníci. "Pre teba ako cudzinca príliš nebezpečné," odsekne mi stroho Šabír Hussain Imam, jeden z nich a redaktor súkromnej televízie Dawn News, keď ho požiadam, či by sme nezašli za rodinou atentátnika z Times Square. Šabír tvrdí, že bol prvým novinárom, ktorému sa podarilo pred pár dňami s nimi hovoriť. Opäť laaf? Netuším. Hovorí, že dvanástich Šahzadovych príbuzných a blízkych už polícia zatkla a ich dom, ktorý leží už za hranicou oddeľujúcou Pešávar od kmeňových území, obkľúčila. Zajtrajšie správy to potvrdia.
Podobne ako ďalších sedemnásť vybraných miestnych novinárov, aj Šabír dostal pred tromi rokmi šokujúci telefonát - Taliban mu ponúkol možnosť urobiť rozhovor so šéfom pakistanského Talibanu (TTP) Baitulláhom Mehsúdom. Ponuku neodmietol. Predtým, ako ich naložili do terénnych toyot, museli novinári odovzdať svoje mobily, aby nemohli lokalizovať polohu. Potom ich viezli osem hodín prázdnou kamennou krajinou kdesi v južnom Vazíristane. Napokon zastali pred akýmsi domom. Privítal ich Baitulláh Mehsúd. "Bol to syn učiteľa s vybranými spôsobmi. Na ruke nosil drahé švajčiarske hodinky, každý Talib mal satelitný telefón Turaya. Inak boli skromní, veľa toho k životu nepotrebovali. Iba autá, naftu, baterky a zbrane. Pripravili nám jedlo. Málo ryže a veľa mäsa, zarezali barana," spomína Šabír a pokračuje: "Hostili nás dva dni a jednu noc. Mohli sme sa pýtať, čo sme chceli, nesmeli sme však Mehsúda nakrúcať a fotografovať spredu, iba odzadu. Všetci sme to radšej dodržali. V minulosti niektorí novinári dohody porušili. Už nie sú medzi živými," hovorí pokojným hlasom Šabír s tým, že na druhý deň Talibovia opäť odviezli novinárov späť do civilizácie.
V roku 2007 Mehsúd nariadil vraždu expremiérky Bénazir Bhuttovej, ktorá sa vrátila z exilu (v decembri 2007 zahynula za doteraz nevyjasnených okolností pri atentáte počas mítingu v Raválpindí), ako aj útoky na pakistanské vojenské ciele a samovražedné útoky na mestá po celej krajine. Na rozdiel od pandžábskych teroristických skupín ako Laškar-e-Taiba, ktoré armáda a tajné služby v ich boji za Kašmír proti Indii tajne podporujú, proti "sedliakom z paštúnskeho Talibanu" pri afganskej hranici ozbrojené zložky zasiahli. Napokon, želajú si to Spojené štáty a tým predsa za miliardovú pomoc musí Islamabad niečo ponúknuť. Napríklad aj Pakistanom oficiálne kritizovanú, no tajne tolerovanú prax amerických bezpilotných lietadiel Predátor. Jedno z nich v lete 2009 zabilo Baitulláha Mehsúda v jeho dome. Nahradil ho Hakimulláh Mehsúd. Toho teraz v januári vyhlásili za mŕtveho, po ďalšom nálete Predátora predminulý týždeň sa však prihlásil k útokom z Times Square. Hrozivý export džihádu - najnovšie formou dlhodobo žijúcich a etablovaných Pakistancov na území Spojených štátov a iných krajín Západu - tak pokračuje.

.kto zabil Benazir?
Pred mesiacom nezávislá komisia OSN zverejnila 65-stranovú správu, podľa ktorej pakistanské úrady mohli zabrániť zavraždeniu Benazir Bhuttovej. Presnejšie, neposkytli jej dostatočnú ochranu. Stopy pritom vedú nielen k Talibanu. Je verejným tajomstvom, že ochranku jej poskytol manžel Asif Alí Zardárí, s ktorým sa rozvádzala. Po Pakistane dnes koluje video z mítingu v Raválpindí, na ktorom jeden ochrankár posunkom komusi ukazuje gesto zabitia, ruku na krk, pričom hlavou ukazuje na vedľa stojacu Bhuttovú.  Zardárí je dnes prezidentom krajiny.
Za všetko vypovedá fakt, že keď bol potom Bhuttovej pohreb, ich tri deti neboli s otcom, ale s právničkou a blízkou priateľkou rodiny Bhuttovcov Arminou Pirača. Stretávame sa v Islamabe. Pani Pirača ako študentka v 70. rokoch obdivovala otca Benazir, Zulfikara Ali Bhutta, ktorý založil Pakistanskú ľudovú stranu (PPP) a v rokoch 1971 - 77 bol prezidentom, neskôr premiérom Pakistanu. Aj on zomrel násilnou smrťou: v roku 1979 ho po vojenskom prevrate obesili. Pakistan, 170-miliónová šiesta najľudnatejšia krajina sveta a jedna z jadrových mocností, tak iba upevnil "tradíciu" vojenských prevratov a diktatúr, ktorá ho sprevádza od vzniku v roku 1947.
"V roku 1977 som sa podieľala na kampani PPP, chodili sme od dverí k dverám. Otec Benazir vtedy na mňa veľmi zapôsobil. Celé to potom prerušil vojenský puč, po ktorom ho zatkli a súdili. Navštevovala som ho vo väzení dvakrát týždenne, spoločne s manželom sme ho obhajovali," spomína Armina Pirača a pokračuje: "Inscenovaný proces trval dva roky. Medzitým si jeho rodina, ktorá vlastnila nehnuteľnosti na juhu v Karáči, musela prenajať bývanie v Islamabade. Ponúkli sme im náš dom. Tak som spoznala aj Benazir. Poprela mýtus, že žena tu nemôže dosiahnuť najvyšší úspech. My nie sme Arabi, máme viac spoločného s Indmi. Žiaľ, diktátor a stelesnený diabol, generál Zia ul-Hak, ktorý dal jej otca zabiť, sa z nás rozhodol urobiť arabských moslimov."
    
.za všetko môže Amerika?
Na výlet za Talibanom - na kmeňové územia Chajbaru ani do údolia Svát - napokon nejdem. Príliš veľké riziko, dnes je bezpečnostná situácia podstatne horšia ako pred štyrmi rokmi. Aj keď mnohí ma tu na to nahovárajú, ponúkajú dokonca ozbrojený sprievod či brata ministra. O to horšie, boli by sme viditeľným terčom. Kľúčové je stručné vyjadrenie šejcha: "Nechoď tam."
Stopy pokračujúcej vojny však vidno aj v Pešávare, kde navštevujem sedemročné dievčatko. Vlani v novembri išla Lajba so strýkom v aute cez mesto, keď ich predbiehal vojenský konvoj. Prikázali im zastaviť na okraji cesty. Poslúchli, no z posledného auta začali na ich auto strieľať. Bezdôvodne. Lajbe v nemocnici amputovali nohu. Až keď sa prípadu začali venovať médiá, armáda zaplatila šesťtisíc dolárov za výrobu protézy - nemocnici, nie rodine, ktorej sa nikdy neospravedlnila. "Lekári to nezvládli. Po mesiaci museli Lajbe v inej nemocnici nohu amputovať ešte raz, o desať centimetrov vyššie. Armáda by však mala teraz každého pol roka, ako bude dcéra rásť, platiť novú protézu. Odmietajú to," vraví otec Lajby.
V okolí Pešávaru je dnes jedenásť táborov. Žije v nich 130-tisíc vnútorných vysídlencov (IDP), ktorí opustili domovy pred bojmi armády s Talibanom v rôznych častiach Severo-západnej pohraničnej provincie (NWFP). Tú nedávno vláda premenovala na Khyber Pakhtoonkhwa, čo vyvolalo medzi obyvateľmi vlnu protestov.  Najväčší tábor sa volá Jalozai a býva v ňom stotisíc IDP. Kedysi tu bývali utečenci z Afganistanu, väčšina z nich sa už vrátila domov. "Nepotrebujeme zmenu názvu provincie, ale potraviny," hovorí koordinátor Mosin Hašim. V neďalekom sklade medzitým chlapi vykladajú vrecia s múkou, dar US AID. Zvláštne, pretože všetky vrstvy pakistanskej spoločnosti majú spoločný silný antiamerikanizmus. Amerika a jej tajné služby sú podľa miestnych zodpovedné  za všetko, aj za Taliban či al-Káidu. Sú vinné aj za biedu tejto skorumpovanej krajiny, kde vládnu rôzni feudálni landlordi a warlordi? Občas sa rozčúlim a pýtam sa miestnych, čo by sa asi tak stalo, keby ich Amerika a Západ "nechali na pokoji". Vtedy sa zarazia. Uvedomia si, že by prišli o miliardovú pomoc, bez ktorej by krajina, kde idú tri štvrtiny rozpočtu na armádu, skolabovala.
Nenávisť je tu iba variáciou utajovaného "amerického sna" o živote v blahobyte a slobode. Sníval ho aj Faisal Šahsad, atentátnik z Times Square. Potom sa mu však rozpadol osobný život, prišiel o prácu, o dom a vo Vazíristane absolvoval výcvik. Taliban ho učil narábať s výbušninami. Keď potom posledný večer pred odletom sedím s niekoľkými známymi v peknej reštaurácii nad vysvieteným Islamabadom, český diplomat mi vraví: "A to som ti nepovedal, že podľa amerického ministerstva zahraničia je Pešávar najnebezpečnejšie mesto na svete?"  Kamran, ktorý si pre túto príležitosť neobliekol šalvar kamíz, ale nohavice s košeľou, sa iba usmieva. Ja tiež.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite