Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Tajomné temno v duši

.matúš Zajac .časopis .kultúra

Od detstva som mal prístup k skvelej muzike, pretože moja mama Alta Vášová pracovala a kamarátila sa s takými muzikantmi ako Dežo Ursíny, Jaro Filip či Marián Varga.

Moji starší bratia v tých časoch počúvali vo svojich izbách Beatles a Rolling Stones, zatiaľ čo ja som sa trápil s hraním na klavíri a klasikou. V tých časoch som sa dostal k Pražskému výběru a ku Krylovi, bolo úžasné počúvať ich pesničky a cítiť sa odlišný od spolužiakov.
Niekedy v roku 1984 mi na základnej škole kamarát doniesol kazetu s nahrávkou Iron Maiden: The Number of the Beast a povedal mi, že ide o Judas Priest, tak som nevedomky počúval Iron ako Judas a nechápal, kde sa vzala tá energia. Neskôr som začal navštevovať burzu v Sade Janka Kráľa v Petržalke, kam pravidelne chodili robiť razie príslušníci VB, ako sa volali strážcovia vtedajšieho poriadku.
Veľkou rýchlosťou sa začala moja zberateľská vášeň a v neskoršom období aj fotografovanie mladých kapiel na Slovensku a terajších legiend heavy metalu, akými sú skupiny Arakain či Root. S priateľmi sme založili vlastnú kapelu, v ktorej som hral na basgitare, náramne ma bavilo písanie textov zo života a mal som skvelý pocit z tých výkrikov v búšení falošných tónov.
Po páde komunizmu som sa v roku 1991 prvý raz vybral s priateľmi stopom na veľký koncert Slayer do Mníchova, ktorých energický trash s tvrdými textami pokladám za jednotku heavy metalu. Bola to neopakovateľná noc. Odvtedy som ako fotograf pravidelne chodil fotografovať podobné koncerty a bol som vo vytržení, keď mi dali osobne akreditáciu také pojmy heavy metalu ako Bruce Dickinson a Max Cavalera... V roku 1987 mi už vybrali fotografie na výstavu v Západnom Nemecku a v roku 1996 som použil tieto koncertné fotografie na prijímačky na pražskú FAMU, kde som potom aj študoval.
Celé toto krásne obdobie som jazdil po Európe na koncerty a Slayer dokonca už navštívili aj Bratislavu, čo som bral ako malý zázrak. Mojím najobľúbenejším žánrom je trash metal. Skupiny typu Slayer, Testament, Kreator a ďalšie používajú vo svojich textoch pomenovanie satan, ale nejde o žiadny okultizmus alebo blackmetalové šialenstvá zo severnej Európy.
Metal ma s istými selekciami kapiel drží už vyše tridsať rokov. Trash metal poukazuje v textoch na sociálnu nespravodlivosť a nenásytnosť politikov či stále pretrvávajúce vojnové konflikty. Metalová muzika je pre mňa filozofiou a názorom na spoločnosť, ktorý je zreteľný aj v mojej fotografickej tvorbe. Chcem byť blízko k ľudom a snažiť sa byť k nim úprimný a poukázať na rôzne sociálne aspekty.
Samozrejme sa ku mne dostali aj blackmetalové zoskupenia ako Bathory, Venom, Celtic Frost či novodobý Dimmu Borgir. Áno, usilujú sa svojím jazykom nasmerovať svojich fanúšikov aj na problematiku kresťanstva... Ukazujú, že existuje aj druhá strana mince, tajomne temná, ktorá leží hlboko v duši každého z nás a kto ju nezvládne, robí to zlo, čo sledujeme každý deň v spravodajstvách rozličných médií.
Neviem si predstaviť, že by som si v aute nepustil album zo svojej zbierky a nenavštívil koncert, aj keď mám po štyridsiatke a nakoniec táto komunita bude obsiahnutá aj v mojej knižke Mimo. Moja dcéra má deväť, a čudujte sa, počúva Slayer. Rád by som ju zobral na ich koncert, keď bude staršia, len neviem, či sa mi to podarí. Ale určite ju raz vezmem na nejaký festival, kde bude môcť nasávať niečo z mojej mladosti.
.matúš Zajac, fotograf

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite