Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako proti bezcitnosti

.eva Čobejová .časopis .téma

Vďaka blogerom sa otvorila spoločensky závažná otázka: je v poriadku, ako sa v niektorých nemocniciach správa personál k starým a bezvládnym ľuďom? Bezcitnosť, krutosť i podozrenie, že sa smrť privoláva. Prečo je to tak?

Blogy, ktoré sa koncom leta objavili na stránke sme.sk, sa týkali zomierania ľudí v  nemocniciach, a boli naozaj mimoriadne silné. Blogeri písali najmä o svojich bolestných skúsenostiach, ktoré zažili, keď sa ich príbuzní vo vysokom veku ocitli na nemocničnej posteli. Blogerka Daniela Dvořáková opísala posledné dni svojej 93-ročnej babičky, ktorá si zlomila stehennú kosť, takým spôsobom, až to pripomína normálne zabitie. A ani nie zabitie z nedbanlivosti, ale úmyselné pomalé a drastické zabíjanie zimou. Pri návšteve v nemocnici objavila totiž svoju babku nezakrytú a povyzliekanú donaha, iba v pamperskách pod dokorán otvoreným oknom a pre istotu boli otvorené aj balkónové dvere. Pritom bol január a vonku hlboko pod bodom mrazu.
Postup zdravotníckeho personálu pripomínal pani Dvořákovej eutanáziu, ktorá však nebola „dobrou smrťou“, ale smrťou „strašnou a nedôstojnou“. Nikde sa však nesťažovala a svoje smutné zážitky najprv iba pochovala na dno svojho vedomia.
Podobné skúsenosti mali aj ostatní blogeri. So svojimi zlými skúsenosťami sa podelili iba na internete. Niektorí zverejnili svoje meno, no iní ostali v anonymite a v blogoch sa ani nehovorilo o konkrétnych nemocniciach a oddeleniach. Redakcia denníka SME však mala mená blogerov, takže nešlo celkom o anonymy. Oslovila potom nemocnice, ktoré boli v blogoch kritizované, a požiadala o reakciu. Dostali len jednu odpoveď z bratislavskej Univerzitnej nemocnice. „Ide o subjektívny názor uverejnený anonymne,“ odkázala hovorkyňa nemocnice. Išlo o prípad pacienta, ktorý kričal od bolesti, a personál to riešil priviazaním rúk o bočnicu postele.  
Môžeme pripustiť, že tie blogy nemusia byť celkom objektívne, naozaj v nich môže  byť aj veľa hnevu, ktorý viac súvisí s odchodom blízkeho človeka ako s reálnou situáciou v nemocniciach. No aj tak je z celej diskusie, ktorá vznikla okolo zverejnených prípadov umierania v nemocničných podmienkach, zrejmé, že táto spoločnosť má vážny problém. Každý vie, že máme finančne podvyživené zdravotníctvo, v ktorom pracujú slabo zaplatení a preťažení ľudia. Ale ak by sme ostali pri tomto konštatovaní, tak sme v slepej uličke a môžeme sa vyhovoriť, že sa nič nedá – lebo peniaze. Ale nedostatok peňazí nie je celkom dostačujúce vysvetlenie pre prípad, keď stará pani vyzlečená leží v ľadovom prievane alebo keď kričiaceho pacienta s ukrutnými bolesťami priviažu o posteľ.
Obaja autori tohto článku majú rovnakú skúsenosť z jednej mimobratislavskej univerzitnej nemocnice. Na jednom poschodí tejto nemocnice sa nachádza oddelenie, ktoré vynikajúco fungovalo. Je tu čisto, sestričky usmiate, trpezlivé a lekári ochotní. O dve poschodia vyššie sa nachádza iné oddelenie, kde je všetko úplne opačne. Obe oddelenia patria do tej istej nemocnice, a predsa je medzi nimi neuveriteľný rozdiel. Ako to, že nie­­-
kde je poriadok aj ľudský prístup a o dve poschodia vyššie to už nefunguje?
A ešte niečo: jasne sa ukazuje, že vážny problém máme najmä so starými a bezvládnymi ľuďmi. V nemocniciach či sociálnych ústavoch sú často vystavení bezcitnému správaniu, akoby už neboli ani ľudskými bytosťami, ktoré si zaslúžia aspoň dôstojné zaobchádzanie, keď už nie súcit či empatiu.
Niekde je teda chyba. Ale kde? Naozaj iba v peniazoch?

.ústav v centre
V bratislavskom Starom Meste sa nachádza Seniorcentrum, kde sú umiestnení starí ľudia, vyžadujúci celodennú starostlivosť. Toto sociálne zariadenie sa nachádza v centre mesta, na vychytenej adrese, kde bývajú mnohí prominenti. Vlastní ho mestská časť, ktorú nemožno považovať za chudobnú či finančne podvyživenú. Takže by to tu mohlo dobre fungovať.
Redakciu .týždňa oslovilo viacero ľudí, ktorí zariadenie dobre poznajú a majú veľké výhrady k tomu, ako funguje. Nevedia sa domôcť nápravy, pritom vedia, že tu starí ľudia trpia. Keď sa sťažovali na oddelení sociálnych vecí tejto mestskej časti, zistili prekvapujúcu vec. Tá istá osoba – Viera Jašková – je šéfkou Seniorcentra aj príslušného oddelenia mestského úradu. Pritom veľká časť sťažností klientov, ich príbuzných, ale aj opatrovateľov smerovala na nevhodnú komunikáciu šéfky Seniorcentra. Zrejme s ňou súvisí aj vysoká fluktuácia pracovníkov v tomto centre.
Nespokojným príbuzným sa napokon podarilo dosiahnuť, aby do zariadenia prišla koncom augusta neohlásená kontrola, zložená z odborníkov, ako aj z poslancov mestskej časti. A tá uznala, že sťažovatelia mali pravdu, sťažnosti boli oprávnené
Zápisnica z kontroly hovorí, že zariadeniu chýba ošetrovateľský personál a manažérka zdravotnej starostlivosti, ktorá tu je zamestnaná, príde len raz za týždeň, pretože má ďalšiu prácu na plný úväzok. Komisia tiež zistila, že imobilní klienti majú nedostatočný pitný režim a našla aj dehydrovaných ľudí. Ďalšia vec, ktorá komisiu prekvapila, je „ošetrovateľ, o ktorého mentálnej spôsobilosti vykonávať prácu ošetrovateľa máme objektívne pochybnosti“. Viacero ďalších vecí, na ktoré boli sťažnosti, komisia nevedela preveriť, ale nevylučovala, že sú pravdivé.
Komisia považovala všetky negatívne javy v Seniorcentre za naliehavé a apelovala na ich okamžité a bezpodmienečné riešenie, a to v záujme klientov, a tiež – čo je vtipné – aby sa vyhlo možnej medializácii prípadu a poškodeniu dobrého mena mestskej časti. Navrhli  vedeniu MČ okamžité personálne zmeny vo vedení Se­nior­centra. Mesiac po tom, čo komisia zistila situáciu v Seniorcentre, žiadna zmena nenastali. Opýtali sme sa vedenia mestskej časti, ako prípad hodlajú doriešiť. Odpoveď nám bola prisľúbená, ale napokon sme sa jej do uzávierky nedočkali.

.systém a úrad
Podobných prípadov, ako je ten bratislavský, je určite veľa, a preto ho môžeme vnímať ako modelový príklad. Mohli by sme písať o nedostatku peňazí, o zlom systéme, ktorý vytlačil zo sociálnych ústavov zdravotné sestry, o nedostatku kvalitných ošetrovateľov, ochotných sanitárov, ale kľúčové je často manažérske zlyhanie. Teda nesprávny človek na nesprávnom mieste. K zle platenej a namáhavej práci ošetrovateľa či zdravotnej sestry sa potom pridružuje aj stres a nechuť. A zamestnanci si svoju viacnásobnú frustráciu vybíjajú na tých najbezbrannejších – chorých starých ľuďoch.
Príbuzní Seniorcentra mali aspoň možnosť sťažovať sa poslancom mestského zastupiteľstva. V nemocniciach sa však často ani nie je kde sťažovať, a najmä vládne strach sťažovať sa, aby sa potom personál nepomstil na bezmocnom pacientovi. Úrad na dohľad nad zdravotnou starostlivosťou môže skúmať, či boli správne vykonané všetky potrebné diagnostické a liečebné výkony v čase poskytovania zdravotnej starostlivosti. Priväzovanie rúk, nevymieňanie plienok či arogantné správanie  nerieši. Veľa sťažností je vyhodnotených ako neopodstatnených. Vlani dostal Úrad 1 005 sťažností a opodstatnených bolo 228. Za posledných päť rokov bola opodstatnených sťažností približne štvrtina.
Hlavný odborník ministerstva zdravotníctva pre geriatriu a podpredseda Slovenskej gerontologickej a geriatrickej spoločnosti Štefan Krajčík sa odborne vyjadroval k viacerým sťažnostiam, ktoré prišli na tento Úrad, a priznáva, že väčšina sťažností, ktoré posudzoval, bola neopodstatnená a niekedy až absurdná. Aj preto vie, že nie všetky sťažnosti možno brať vážne, často je za nimi aj to, že príbuzní nevedia niektoré veci správne posúdiť. „No nehovorím, že sú zdravotníci bez viny. Žiaľ, čoraz viac sa naštrbuje dôvera medzi pacientmi a zdravotníckym personálom. Dostáva sa to do obchodnej polohy, kde sa všetko zúčtuje.“

.dôstojný odchod
Na klinike geriatrie, kde pracuje profesor Krajčík, je príjemný pokoj. Bolo to prvé oddelenie geriatrie, ktoré vzniklo v bývalom Československu. Môže za to významný slovenský lekár Karol Virsík, ktorý sledoval trendy vo svete a už začiatkom sedemdesiatych rokov tušil, ako sa bude vyvíjať demografia. Preto založil prvé geriatrické oddelenie.
Stará budova môže pôsobiť na prvý pohľad odpudzujúco, ale ošarpané steny či obstarožný nábytok človeka až tak nevyrušujú. Vníma najmä to, že je tu pokoj, čisto a sestričky sa na chodbách usmievajú. Profesor Krajčík si pochvaľuje vrchnú sestru aj staničné sestry, ktoré si vedia robotu dobre zmanažovať. „Mám šťastie aj na lekárov a celý personál.“ No aj sám profesor je známy nielen ako špičkový geriater, ale aj ako človek, ktorý má k pacientom blízky vzťah. „O mne je známe, že ma pacientky rady vybozkávajú,“ hovorí s úsmevom profesor Krajčík, ale potom zvážnie, pretože do veľkej miery rozumie sťažnostiam na necitlivé správanie nemocničného personálu k starým ľuďom. „Na medicínu sa robia pohovory zo všetkého možného, ale nikoho nezaujíma, či na to ten človek má aj ľudsky, či má empatiu,“ dodáva.
„Niektorí lekári majú problém povedať veci zrozumiteľne a bez nadradenosti. Nie sú ani jasné pravidlá ohľadom komunikácie. Príbuzní sú niekedy v postavení prosebníka a boja sa povedať, keď niečo nie je dobré, no iní príbuzní sú zase arogantní, a priori ,nabrúsení´. Čo by ste povedali na príbuzného, ktorý si všetko, čo poviete, zapisuje do zošita?“ Práca so starými ľuďmi je veľmi špecifická a dnešní lekári sú vychovávaní na liečbu strednej generácie, hoci prevažnú väčšinu pacientov dnes tvoria tvoria starí ľudia. „Je to geriatrizácia medicíny,“ hovorí prof. Krajčík. Preto by podľa neho lekári, najmä internisti, mali stráviť aspoň nejaký čas na geriatrii, aby vedeli viac o zvláštnostiach vysokého veku a naučili sa rôzne postupy a prístupy, ktoré geriatria dnes používa.
Pripomína, že pôvodným poslaním medicíny bolo starať sa, až neskôr sa to rozčlenilo na starať sa – a liečiť, teda „cure and care“. A v nemocniciach sa preferuje iba to „cure“, teda liečenie. „Aj preto je často liečba pacienta ,vytuningovaná´, ale pacient, ktorý je po úspešnej operácii, má na tele dekubity. Pacienti, ktorí nie sú vyliečiteľní, sa dostávajú mimo záujmu, ale geriatria je čiastočne aj o tom ,care´, teda napríklad o zbavení bolesti a o dôstojnom odchode zo sveta. Nás starí profesori kedysi učili: vyliečite zriedka, pomôžete občas, ale potešiť môžete vždy.“ Profesor Krajčík upozorňuje aj na to, že sa v našich nemocniciach často umelo predlžuje život, teda, že sa lieči za každú cenu, čo často sťažuje ľuďom umieranie. Je to vlastne opak eutanázie – dystázia. „Zabúdame na paliatívnu starostlivosť, ktorá život ani neskracuje, ani nepredlžuje, ale vedie k dôstojnej smrti.“
Profesor Krajčík navštívil viaceré pracoviská vo Veľkej Británii, Belgicku či Kanade a prekvapila ho ich otvorenosť. Tú by rád videl aj v slovenských nemocniciach, ale vie, že najmä sestry nerady vidia, keď sa im na oddelení motajú iní ľudia. Na svojom oddelení však príbuzných pacientov nevyháňa, naopak, umožňuje im, aby trávili čas so svojimi starkými. Za svoj veľký neúspech považuje to, že sa mu nepodarilo dotiahnuť na oddelenie dobrovoľníkov, ktorí by sa s pacientmi rozprávali. „Starí ľudia potrebujú veľké ucho, teda niekoho, kto by ich počúval, vidím, že sú tu často smutní,“ priznáva profesor Krajčík.

.sprevádzať pacienta
Otvoriť nemocnicu pre dobrovoľníkov a urobiť z nich súčasť zdravotníckeho tímu sa najprofesionálnejšie podarilo bratislavskému Onkologickému ústavu sv. Alžbety. Tu už desať rokov pôsobí Dobrovoľnícka skupina Vŕba a nemocnica s ňou uzavrela aj zmluvný vzťah – poskytla jej priestory a prispieva sumou 400 eur mesačne. Za to dostáva profesionálne manažovaný servis dobrovoľníkov, ktorí pravidelne prichádzajú za pacientmi a sprevádzajú ich v chorobe.
Vedenie DS Vŕba dobrovoľníkov nielen koordinuje, ale aj dôkladne vyberá, školí a poskytuje im pravidelnú supervíziu. Po rokoch skúseností už odborníci z Vŕby presne vedia, ktoré typy ľudí môžu pustiť za pacientmi a ktoré tam nepatria a reálne môžu pacientom ublížiť. Napríklad ponúkaním alternatívnej medicíny, svojich skúseností s liečbou či násilným evanjelizovaním.
Viaceré nemocnice podobné projekty skúšali, ale z nich aj vycúvali pre zlé skúsenosti. Prepracované know-how v tejto veci má práve skupina Vŕba, ktorá oslávila desať rokov svojej existencie. Okrem klasického sprevádzania  v ťažkej chorobe organizuje pre pacientov aj požičiavanie kníh, časopisov či kluby, v ktorých sa venujú ručným prácam, alebo počúvajú hudbu či besedujú s hosťami. Najmä cestovatelia sú vraj u pacientov veľmi obľúbení.
Alžbeta Mračková začínala ako dobrovoľníčka a dnes je už predsedkyňou DS Vŕba. Rozumie tomu, prečo sa nemocnice dobrovoľníkom bránia. Títo ľudia totiž vidia personálu nemocnice akoby do kuchyne a svoje postrehy môžu posunúť aj ďalej. Tejto otvorenosti sa nemocnice boja, alebo vnímajú dobrovoľníkov ako luxus, ktorý si nemôžu dovoliť, kým nemajú vyriešené základné veci. (Viac pozri v rozhovore Budem ťa sprevádzať).
Lenže nemocnica je často o drobnostiach, ktoré ľuďom strpčujú život. Napríklad aj o tom, že onkologickí pacienti čakajú hodiny na vyšetrenia pred ambulanciami. Dobrovoľníci z Vŕby im začali spríjemňovať čakanie rozdávaním kávy či čaju.
V malej miestnosti pri hlavnej vrátnici Onkologického ústavu sv. Alžbety má v stredu doobeda svoju základňu pani Poliaková. Oblečie si vkusnú zelenú zásterku s logom Vŕby, navarí čaj, kávu, naloží ich na prenosné tácky a vyberie sa s nimi pred ambulancie.
„Tí ľudia nechcú veriť, že to je zadarmo,“ hovorí čiperná pani, ktorá na dôchodku zistila, že popri vnúčatách sa potrebuje venovať ešte niečomu inému. „Chcú mi niekedy aj zaplatiť, no ja mám už pripravený leták Vŕby – načo by mne platili nejaké drobné, keď by moli podporiť združenie? Iní zase, keď zistia, že je to zadarmo, dajú si aj dve kávy,“ hovorí so smiechom. „Čo by som sedela doma! Našla som inzerát v Katolíckych novinách a hneď som sa prihlásila. A toto je pre mňa to správne miesto.“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite