Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hrozno v ohrození

.jozef Majchrák .časopis .téma

Na prvý dojem vyzerá všetko v poriadku: podujatia, ako sú rôzne ochutnávky, vínne trhy, dni otvorených pivníc či vinohradov z roka na rok pribúdajú, malokarpatskí vinári tiež získavajú so svojím mokom ocenenia v zahraničí. Celé odvetvie produkcie vína okolo seba šíri dojem prosperity. Je to naozaj tak?

.pezinský primátor Oliver Solga uverejnil na začiatku leta v miestnych novinách Pezinčan článok Nalejme si čistého vína, v ktorom otvorene píše o úpadku vinohradníctva v Malých Karpatoch. Solga v článku oddeľuje problematiku vinohradníctva od vinárstva, ktoré podľa neho za posledných dvadsať rokov dosiahlo veľký kvalitatívny aj kvantitatívny skok. „To, na čo chcem poukázať, je trestuhodne zanedbávanie vinohradníctva, teda absolútnej podstaty, ale aj predpokladu rozvoja slovenského vinárstva (...) Veď sa len pozrime napríklad v pezinskom chotári, koľko vinohradov je spustnutých, zarastených, už roky neobrábaných. Majitelia z rôznych subjektívnych či objektívnych dôvodov stratili záujem obrábať ich v dobe, keď vinári nakupujú lacnejšie hrozno na juhu Slovenska alebo dokonca v zahraničí. (...) Pritom snívame svoj vinohradnícky sen pri pohľade na rakúske vinohrady alebo na vinice za hranicami rieky Moravy. Hráme sa na rytierov, vínnych turistov, fajnšmekrov a v dobrej nálade sa odvolávame na tisícročnú tradíciu vinohradníctva a vína pod Malými Karpatmi. Nie sme však schopní ani ochotní na rovinu povedať, že bez týchto vinohradov nebude žiadne víno, žiadna tradícia, ani otvorené pivnice či vínne cesty. A nebude ani ekonomický profit vinárov a ich rodín,“ napísal pezinský primátor.

.chcel som diskusiu
„Nechcel som nikoho uraziť, len rozpútať diskusiu,“ začína v jednej z pezinských kaviarní primátor Solga svoje rozprávanie. Reakcie mal vraj rôzne. Časť vinárov a vinohradníkov mu dala za pravdu, no našli sa vraj aj takí, ktorí sa urazili. Jeho článok mal odozvu aj na zasadnutí mestského zastupiteľstva. Solga hovorí, že sa už situácii vo vinohradoch nechce len tak prizerať. Mesto práve teraz robí ich súpis a podľa primátora je minimálne päťdesiat percent vinohradov v pezinskom katastri neobrábaných. Dôvodov je podľa Solgu viacero a za zlú situáciu čiastočne môže aj legislatíva. „Vinohrad by mal byť zadefinovaný ako chránený objekt, na úrovni kultúrnej pamiatky. Veď predsa, ak vlastníte renesančný palác v Bratislave, tak môžete mať aj stokrát chuť ho prerobiť na administratívne centrum, ale nemôžete to urobiť. V prípade vinohradov to urobiť môžete, ak obec zmení územný plán. Preto je tu skupina vlastníkov, ktorí očakávajú, že mestá a obce zmenia územné plány a oni budú môcť predať vinohrady ako stavebné pozemky za veľké peniaze developerom,“ vysvetľuje Solga. Jedným z dôsledkov tohto stavu je potom aj to, že ľudia, ktorí by chceli vinohrady obrábať, si ich vinou vysokých cien nemôžu kúpiť ani ich predať. Keď chcú dorábať víno, musia časť hrozna nakupovať vo viniciach na juhu Slovenska. Najmä v Strekove a v okolí Dunajskej Stredy. „Ja im to nezazlievam, ale pre vinohradníctvo v tomto regióne je dôležité, aby vinári nekupovali hrozno na juhu Slovenska a v zahraničí. Aby vtedy, keď si dáte rizling rýnsky z Pezinka, to hrozno bolo odtiaľto,“ hovorí Solga.
Vo svojom článku kritizoval aj vinárske združenia ako Malokarpatská vínna cesta či Európsky vinársky rytiersky stav, že sa zlou situáciou vinohradníctva nezaoberajú a časť ziskov zo svojich podujatí neinvestujú do revitalizácie vinohradov.

.zlomí sa to
Fedor Malík mladší, ktorý vedie vinárstvo Fedor Malík a syn v Modre, hovorí, že s primátorom Solgom v mnohých veciach súhlasí, ale situáciu nevidí tak dramaticky. Vinohradníctvo podľa neho neupadá, len niektoré veci idú pomalšie, ako by mohli. Aspoň v prípade Modry a okolia. Malík tvrdí, že v osemdesiatich percentách miestnych vinohradov je niekto aspoň dvakrát do roka. Zjavný je aj trend skupovania pôdy vinárstvami. Vinári majú podľa Malíka prednostne záujem o dobré polohy. Keď sa tie však minú, ich záujem sa rozšíri aj na ďalšie plochy, len to bude nejaký čas trvať. Priznáva však, že vysoké ceny sú problém. „Neexistuje vinár, ktorý by nechcel vlastný vinohrad. Aj ja som však mal rokovania s ľuďmi, ktorí vlastnia prvotriedne polohy, ale pýtajú si viac ako desať eur za štvorcový meter. Keby ste mali zaplatiť stotisíc eur za hektár, tak by to nemalo ekonomický zmysel,“ hovorí Malík. Ich rodinné vinárstvo hospodári na šiestich hektároch vinohradov a na začiatku zvolili opačný postup ako väčšina vinárov. Najskôr investovali do vinohradov, a až potom sa začali sústreďovať na nové technológie, čo ich však trochu pribrzdilo v raste.
S pezinským primátorom sa Malík nezhoduje v kritike organizácií ako Malokarpatská vínna cesta. Jeho rodinné vinárstvo je tiež súčasťou tohto združenia. „Sú to marketingové organizácie, my sme radi, že nám robia marketing a nekecajú nám do vinohradov. Na to by mali fungovať vinárske spolky, tých sa to priamo týka, tie by mali robiť zbierky na opravu ciest, centrálne stráženie a podobne. Je kopa lajdákov vinárov, ktorých treba karhať, ale Malokarpatská vínna cesta nemôže nikomu hovoriť, že zle obrába vinohrad,“ myslí si Malík.
Modranský vinár sa neobáva ani toho, že by v mestečku a okolí začala výstavba vo vinohradoch. Podľa neho by to dnes aj vzhľadom na tlak vinárov neprešlo. Modra mala podľa neho šťastie, že sa jej v 90. rokoch vyhol stavebný boom, ktorý postihol okolie Bratislavy, Svätého Jura a Pezinka. „Teraz by sme už tlak developerov ustáli. Aj tí ľudia, ktorí dnes vlastnia vinohrady a nehospodária v nich, sa podľa mňa postupne zlomia. Uvedomia si, že nemajú inú možnosť, len ich prenajať, alebo predať.“

.začarovaný kruh
Vinár Peter Chowaniec má nielen poľské priezvisko, ale aj predkov, ktorí sa prisťahovali do Svätého Jura zo Sliezska. S Krajčirovcami vytvorili v roku 2000  dvojrodinnú firmu, pričom nemajú nijaké vlastné vinohrady. „Fungujeme iba na tom, že kupujeme hrozno, najmä z Jura, ale aj z juhu Slovenska, pretože odrody ako Chardonnay alebo Cabernet Sauvignon tu v Karpatoch nemáme,“ vysvetľuje Chowaniec. Vo vedľajšej miestnosti medzitým nakladajú jeho kolegovia čerstvo natrhané strapce hrozna do lisu. Na otázku, prečo nemá vlastné vinice alebo si ich neprenajíma, odpovedá: „Na začiatku som išiel do tohto podnikania s 200-tisíc korunami. Nie som privatizér ani predajca fondov. Jediné peniaze, ktoré sme investovali do technológií na spracovanie hrozna a na výrobu vína, pochádzajú z výroby a z predaja hrozna.“
Chowaniec má dlhoročne overených dodávateľov. Aj on súhlasí s pezinským primátorom Solgom, že je zbytočné sa chváliť malokarpatským vínom, ak je polovica vinohradov – čo je aj prípad Sv. Jura – pustých, nepestuje sa tam nič a ich majitelia, ktorí už nemajú vzťah k pôde a k vínu a pozemky iba získali v reštitúciách, len čakajú na to, kým ich budú môcť výrazne drahšie predať na stavebné účely developerom. „Ako ten problém vznikol? Tu je veľmi roztrúsené vlastníctvo pôdy. V našom chotári je okolo 700 vlastníkov pôdy. Jur bol vždy mesto, aj v stredoveku. Takže mešťania tu vlastnili pôdu a dedením sa to trieštilo. Okrem toho, tu je za socializmu prerušená kontinuita. Na družstve už nevyrábali víno, ale boli nútení predať hrozno centralizovaným vinárskym závodom,“ hovorí Chowaniec a ako príklad, že sa to dá, uvádza susedné Rakúsko: „Tam keď vinohradník vlastní pôdu a nechá ju zarásť, tak príde za ním autorita z obecného úradu a povie mu: na tomto vašom vinohrade by bol výnos päťtisíc eur za rok. Takže vaša pokuta je päťtisíc eur.Je to tvrdý tlak, ale účinný.“
Dôsledkom slovenskej reality je, že nikto z tých vlastníkov, čo u nás vinohrady neobrábajú, nedostáva pokuty. A tieto vinohrady nechce ani nikomu prenajať. „Nájom je problematický v tom, že tu je veľa pustých vinohradov. Keby som ich chcel revitalizovať, tak potrebujem nájom aspoň na desať rokov a viac. A majitelia iba ťažko akceptujú našu podmienku, že ak vypovedajú zmluvu po piatich rokoch, tak nám vinárom preplatia náklady a investície, ktoré sme medzičasom mali na vysadený vinohrad. Pretože  vinohrad začne rodiť až po štyroch rokoch,“ objasňuje Chowaniec.
Ďalší svätojurský vinár Branislav Bahna sa do tohto kraja prisťahoval z Pukanca. Pestuje vinič na prenajatých dvoch hektároch a má vinotéku. Aj on štartoval takpovediac od nuly a veľmi kriticky preto vníma to, čo sa deje s pozemkami, ktoré vrátilo družstvo pôvodným vlastníkom. V jurskom chotári bolo okolo 400 hektárov viníc – dnes polovica z nich pustne. „Mnohí potomkovia vinohradníkov vidia v návrate reštituovanej pôdy automaticky stavebné pozemky. V okolí Bratislavy je situácia umelo nastavená developermi tak, že ceny pozemkov bez inžinierskych sietí ponúkajú na predaj za 30 až 50 eur za štvorcový meter. Pritom reálna cena vinohradu je maximálne 3 až 4 eurá,“ dodáva Bahna sklamane s tým, že developerom sa v Jure podarilo poskupovať a pospájať veľké plochy. V územnom pláne je síce zákaz výstavby vo vinohradoch, skúpili to však špekulatívne, nič s tým nerobia a vyčkávajú. Bahna takisto nevie o nikom, kto by dostal od pozemkového úradu pokutu za to, že neobrába vinohrad – v prípade fyzických osôb môže ísť do výšky 333 eur, u podnikateľov až do 30-tisíc eur.

.čo s divou zverou?
Dnes neprší, a tak je vo vinohrade pezinského vinára Jána Hacaja zber hrozna. Asi tucet ľudí nakladá červené strapce. Úroda nie je zlá, no mnohé z nich stihla obžrať divá zver. „Vidíte tie kríky a tú burinu?“ ukazuje nahnevane Hacaj smerom dole k hlavnej ceste a dodáva: „Rodia sa tam nové generácie danielov a diviakov, pre ktoré je to už zimovisko. Vylezú z kríkov a idú sa najesť. Vlani nám zožrali až dve tretiny úrody. Keď sme úradom písali, aby povolili mimoriadny odstrel premnožených diviakov a najmä danielov, tak nám vôbec neodpovedali. A keď sme im napísali, že zver nám na jar obžiera výhonky, tak z ministerstva odpísali, že komunikovali s obvodným lesným úradom a že to je preto, lebo vinohradníci neobrábajú vinohrady. Je to hrozné a absurdné.“
Hacaj hovorí, že pozná zúfalých vinohradníkov, ktorí pre zver, ktorá im rok čo rok zožerie podstatnú časť úrody, s pestovaním skončili. Takže nielen pod tlakom developerov, ktorí drahocenné hony skupujú na stavebné pozemky, aj vinou divej zveri sa neustále zväčšujú výmery neobrábaných pozemkov. Hacaj priznáva, že v dôsledku toho veľká časť tunajších vinárov nakupuje hrozno na juhu Slovenska, alebo aj v Maďarsku či v Rakúsku. Možno potom vôbec ešte hovoriť o našom dobrom malokarpatskom víne? „Treba to oddeľovať, no pravda je, že tí, čo tu aj pestujú hrozno, to majú veľmi ťažké,“ dodáva Hacaj, ktorý má päť hektárov viníc. Spomína aj Mateja Bela, ktorý kedysi písal o dvoch kvalitných vinohradníckych oblastiach v Uhorsku – o Malokarpatskej a o Tokajskej. Už onedlho to môže byť minulosť a na týchto svahoch budú namiesto viniča nové vily. Iba s nostalgiou môžu slovenskí vinári spomínať na časy, keď bolo u nás dvakrát viac vinohradov ako na Morave – dnes je pomer presne opačný. A česká vláda, na rozdiel od našej, svojich vinárov výrazne podporuje.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite