.nevzhľadná šedá budova súdu v meste Gjilan (po srbsky Gnjilane) na východe Kosova určite pamätá ešte časy „druga“ Josipa Broza Tita, príliš ju nevylepšila ani rekonštrukcia z francúzskych zdrojov v roku 2002. Pri dverách siene číslo 101 pripomína tento dar pamätná tabuľa. No tá je spoločne so stohmi starých spisov, rozložených všade naokolo, tým posledným, čo minulý pondelok o desiatej ráno zaujímalo malú skupinku novinárov zo Slovenska; okrem .týždňa tam bol ešte spravodajský tím Markízy.
.čakanie na Sadikiho
Predsa len, putovať tisíc kilometrov z Bratislavy nie je málo, a tak tento ostro sledovaný prípad pokrývajú ostatné slovenské médiá iba na diaľku – snažili sa dovolať predsedovi súdu Zyhdimu Hazirimu. Nižší, starší šedivý chlapík dával najavo, že tuší, prečo u nás ide o taký významný prípad. Na otázku, ktorú mu kladiem na schodoch súdu, či vie, že v Prešove odsúdený drogový díler Baki Sadiki je zrejme dobrý kamarát šéfa nášho Najvyššieho súdu, sa Haziri iba záhadne usmial: „Nezisťujeme, kto s kým telefonoval.“
Michal Hečko z Markízy už ráno vybavil, aby nás pustili dnu a aby sme mohli kamerou a fotoaparátom zaznamenať, ako Sadiki prejde pár metrov z jedných dverí na súde do druhých. O deviatej prešľapujeme z nohy na nohu pri vrátnici. Na svetelnej tabuli je rozpis jediného dnešného pojednávania: prípad PN. 387/12, obžalovaný Baki Sadiki, s označením „nie súrne“ a poznámkou „nákup, vlastnenie, distribúcia a neoprávnený predaj narkotík podľa § 229 ods. 1 Trestného zákonníka Kosova“. Pred desiatou prechádzame detektorom kovov, policajt nás vedie na inkriminovanú chodbu. Naše oči sa upierajú na dvere, tapacírované červenou koženkou, odkiaľ má každú chvíľu vyjsť muž, ktorého aktuálnu podobizeň nikto na Slovensku nepozná. Jedinou jeho fotografiou je portrét, vydaný Interpolom, keď po ňom vyhlásil pátranie. Pol hodiny sa nič nedeje. Spoločne s nami na chodbe súdu stojí aj vedúci slovenského styčného úradu (nie veľvyslanec, pretože Slovensko neuznáva nezávislé Kosovo) v Prištine Henrik Markuš s tlmočníčkou. Pojednávanie bude verejné.
Čas beží. Už máme obavy, že nás podviedli a Sadiki vojde dnu tajne, zadným vchodom, keď vtom sa dvere otvoria a objavia sa traja kosovskí policajti. Medzi nimi kráča holohlavý dôchodca v modrom svetri a džínsoch, napriek „želiezkam“ na ruke očividne dobre naladený. Vie po tridsiatich dňoch za mrežami niečo, čo ostatní ešte ani netušia? O desať dní mu uplynie 40-dňová vydávacia väzba. Ak súd dovtedy v jeho prípade nevynesie verdikt a ani na žiadosť prokurátora nerozhodne o jej predĺžení, prepustia ho na slobodu. A vtedy to už naozaj bude v háji, ľudovo povedané. Rozplynie sa aj sebavedomé presvedčenie šéfa našej diplomacie Miroslava Lajčáka, ktorý dva dni po zadržaní Sadikiho políciou EULEX v kosovskom meste Gjilan tvrdil, že tento muž – na rozdiel od Karola Mella v Belize – bude stopercentne vydaný na Slovensko. Ktovie, či má predbežne zadržaný Sadiki v cele k dispozícii televízor alebo iné médiá, a ak áno, či ho vôbec zaujíma, čo sa o ňom hovorí u nás. Asi príliš nie.
Máme iba pár sekúnd, keď kráča v sprievode policajtov popri nás. Michal Hečko mu stihne položiť dve otázky. Pán Sadiki, čo hovoríte na obvinenia? Pán Sadiki, pašovali ste drogy na Slovensko? Tú tretiu, najpodstatnejšiu, ktorá sa týka „kamarátšaftu“ s Harabinom, si necháva až po skončení pojednávania. Chyba, pretože potom už v priestoroch súdu nesmieme nakrúcať ani fotografovať. „Choďte do riti,“ zašomre si polohlasne po slovensky Sadiki, keď prechádza okolo nás. Aj to je výpovedná odpoveď. Potom sa už iba usmieva a hovorí čosi policajtom.
.tajomné slovíčko ak
Poskladať životný príbeh tohto muža nie je jednoduché. A na súde nám to neuľahčuje ani on sám. Prvý rozpor je v tom, ako sa volá. Sadiki alebo Sadiku? Sudca napokon ustáli prvú podobu priezviska. Muž toho mena vstáva a tichým hlasom súdu hovorí, že do svojho 25. roku žil v bývalej Juhoslávii, potom išiel za prácou do Rakúska, až napokon prišiel na Slovensko, kde sa druhýkrát oženil a kde má dve deti. Na otázku sudcu, koľko má detí z prvého manželstva, povie, že jedného syna v dedine Orahovica v južnom Srbsku, odkiaľ pochádza. Nehovorí úplnú pravdu. Ďalších dvoch synov z prvého manželstva, ktorí dnes žijú vo Švajčiarsku a otca ignorujú, zapiera.
Súd zisťuje aj Sadikiho majetkové pomery. Dospieva k záveru, že dotyčný (už) nie je bohatý a (ešte) nie je chudobný. „Stredná ekonomická situácia,“ diktuje sudca Haziri do zápisu a Sadiki neprotestuje. Tvrdí, že o všetok majetok, čo mal na Slovensku, prišiel. Naozaj? V poslednom čase údajne trel biedu, žil v prenajatom byte tu v Gjilane, podporovali ho jeho starší bratia. Až kým ho nespoznal policajt v kaviarni a nezatkli ho.
Pri opakovaných otázkach súdu, či ho týrali, alebo či mu upierali jeho práva, Sadiki povie, že tu v Kosove nie. No jedným dychom sa ponosuje na policajnú akciu na Slovensku, keď v jeho neprítomnosti (tvrdí, že bol vtedy „náhodou“ v Srbsku, odkiaľ sa už, pochopiteľne, k nám nevrátil) údajne päťdesiat policajtov pri razii prehľadávalo jeho dom, čím spôsobili traumu jeho rodine. „Som nevinný. Odsúdili ma iba na základe mediálnych konštrukcií,“ tvrdí súdu. Isto, môže tvrdiť, čo len chce. Problém je v inom a upozornil naň aj Sadikiho obhajca Ymer Huruglica (pozri rozhovor v rámčeku). Ide o to, že na Slovensku bol Sadiki odsúdený v neprítomnosti, čo kosovská legislatíva neumožňuje, keďže sa tým obvinenému upiera právo na obhajobu. Čiže je vysoko pravdepodobné, že rozsudky prešovského krajského súdu v Kosove z tohto dôvodu nemusia uznať a začnú sami nový proces. Po kratšom „naťahovaní“ sa o termín s obhajcom stanovil sudca Haziri ďalšie pojednávanie na deň, keď vychádza tento .týždeň, teda na pondelok 3. decembra.
Sadiki odišiel zo súdu aspoň v takom dobrom rozpoložení, v akom tam prichádzal. Všetkým je nám jasné, že je to hra o čas. Ak si Sadiki vybaví za pár dní občianstvo, na Slovensko ho zrejme nevydajú. Ak prokurátor „zabudne“ požiadať o predĺženie vydávacej väzby, ocitne sa teraz po strede na slobode. Príliš veľa podmieňujúcich slovíčok „ak“. A ešte k tomu v krajine, kde je možné čokoľvek. Aj keď si slovenská diplomacia dáva ozaj záležať, aby kosovské orgány aj európska policajná a justičná misia EULEX venovali tomuto prípadu prioritnú pozornosť. A napokon, aj záhadne sa usmievajúci sudca Haziri na druhý deň po tomto pojednávaní navštívil ministerstvo spravodlivosti a iné ústredné inštitúcie v Prištine. Čo mu tam tak asi povedali?
.z Preševa do Prešova
Máme iba dve možnosti. Ubytovanie v akomsi zariadení colnej správy, potom už iba dva hotely s rovnakým názvom (Arnold 1 a Arnold 2), čo sú iba honosnejšie sa tváriace fitnescentrá. Bez kúrenia a teplej vody, samozrejme. Mladík na recepcii zinkasuje desať eur za osobu a nič iné ho nezaujíma. Prevažne Albáncami obývané Preševské údolie na hranici s Kosovom, rodný kraj Bakiho Sadikiho, je odjakživa najchudobnejší kút Srbska. Každý štvrtý dospelý muž išiel odtiaľto za prácou na Západ. Priemerný vek 29 rokov pritom poukazuje na populačnú explóziu.
Na rast počtu obyvateľov poukazujú aj čísla. V roku 1981 tu žilo podľa sčítania 34-tisíc ľudí, v rokoch 1991 a 2011 Albánci sčítanie bojkotovali, no medzi tým, v roku 2001, tu žilo asi 48-tisíc obyvateľov. Sadikiho rodná dedina Orahovica plynulo nadväzuje na okresné mestečko Preševo. Tisíc domov a šesťtisíc obyvateľov, medzi nimi Sadikiho príbuzní. Starosta tejto obce Azizi (pozri rámček) je zároveň riaditeľom odboru pre verejné aktivity na okrese: z jednej nevykúrenej kancelárie prechádza do druhej. Keďže sme prví zahraniční novinári, čo ho kedy navštívili, pozýva nás večer srdečne na brandy a na kávu do miestnej čajovne, ktorú by sme u nás označili ako kaviareň. Piecka na drevo, cigaretový dym, čo by sa dal krájať, chlapi hrajúci populárnu hru tavla, ktorí na nás ako na neznámych pocestných okamžite upierajú zvedavé pohľady. „Dom Sadikiho syna? Choďte tristo metrov, je to zelená brána vpravo. Ukážem vám to, len nesmiete povedať, že máte kontakt na toho vášho bosa odo mňa,“ vraví nám starosta Azizi. Je už neskoro večer, takže nechceme rušiť.
Preševské údolie žije úplne inými vecami, ako je súd s ich rodákom, čo sa kdesi na Slovensku zaoberal obchodovaním s drogami. O dva dni bude sto rokov nezávislého Albánska, no miestnych trápi, že nemôžu vyvesiť červenú albánsku vlajku s čiernym dvojhlavým orlom. Trápi ich to, že bez súhlasu srbských orgánov nedávno v Preševe odhalili pamätník obetiam ozbrojeného konfliktu spred jedenástich rokov, keď padlo aj osem občanov Orahovice. No srbský premiér Ivica Dačić sa zastrája, že ho dá odstrániť. „Nech príde a nech to skúsi,“ odkazujú miestni do Belehradu s tým, že albánske vlajky vyvesia pozajtra aj napriek trestu, ktorý im za to hrozí. Miestnych trápi aj to, že ak si chcú v Srbsku, kde žijú, nostrifikovať vysokoškolské diplomy z univerzít v okolitých krajinách, musia zaplatiť 600 eur. Má s tým skúsenosti aj každé zo štyroch dospelých detí starostu Aziziho. A keď chcú tunajší obyvatelia ísť autom do susedného Kosova, musia za každý týždeň zaplatiť ako občania Srbska nepochopiteľný poplatok dvadsať eur. Podobne musí každý cudzí motorista zaplatiť v Kosove extra poistku za auto – zelené karty platné v celej Európe tu neplatia. „Počuli sme, že ide o biznis brata kosovského premiéra Hashima Thaçiho,“ dodáva na záver, pri poslednom brandy, starosta Azizi.
.čakanie na Sadikiho
Predsa len, putovať tisíc kilometrov z Bratislavy nie je málo, a tak tento ostro sledovaný prípad pokrývajú ostatné slovenské médiá iba na diaľku – snažili sa dovolať predsedovi súdu Zyhdimu Hazirimu. Nižší, starší šedivý chlapík dával najavo, že tuší, prečo u nás ide o taký významný prípad. Na otázku, ktorú mu kladiem na schodoch súdu, či vie, že v Prešove odsúdený drogový díler Baki Sadiki je zrejme dobrý kamarát šéfa nášho Najvyššieho súdu, sa Haziri iba záhadne usmial: „Nezisťujeme, kto s kým telefonoval.“
Michal Hečko z Markízy už ráno vybavil, aby nás pustili dnu a aby sme mohli kamerou a fotoaparátom zaznamenať, ako Sadiki prejde pár metrov z jedných dverí na súde do druhých. O deviatej prešľapujeme z nohy na nohu pri vrátnici. Na svetelnej tabuli je rozpis jediného dnešného pojednávania: prípad PN. 387/12, obžalovaný Baki Sadiki, s označením „nie súrne“ a poznámkou „nákup, vlastnenie, distribúcia a neoprávnený predaj narkotík podľa § 229 ods. 1 Trestného zákonníka Kosova“. Pred desiatou prechádzame detektorom kovov, policajt nás vedie na inkriminovanú chodbu. Naše oči sa upierajú na dvere, tapacírované červenou koženkou, odkiaľ má každú chvíľu vyjsť muž, ktorého aktuálnu podobizeň nikto na Slovensku nepozná. Jedinou jeho fotografiou je portrét, vydaný Interpolom, keď po ňom vyhlásil pátranie. Pol hodiny sa nič nedeje. Spoločne s nami na chodbe súdu stojí aj vedúci slovenského styčného úradu (nie veľvyslanec, pretože Slovensko neuznáva nezávislé Kosovo) v Prištine Henrik Markuš s tlmočníčkou. Pojednávanie bude verejné.
Čas beží. Už máme obavy, že nás podviedli a Sadiki vojde dnu tajne, zadným vchodom, keď vtom sa dvere otvoria a objavia sa traja kosovskí policajti. Medzi nimi kráča holohlavý dôchodca v modrom svetri a džínsoch, napriek „želiezkam“ na ruke očividne dobre naladený. Vie po tridsiatich dňoch za mrežami niečo, čo ostatní ešte ani netušia? O desať dní mu uplynie 40-dňová vydávacia väzba. Ak súd dovtedy v jeho prípade nevynesie verdikt a ani na žiadosť prokurátora nerozhodne o jej predĺžení, prepustia ho na slobodu. A vtedy to už naozaj bude v háji, ľudovo povedané. Rozplynie sa aj sebavedomé presvedčenie šéfa našej diplomacie Miroslava Lajčáka, ktorý dva dni po zadržaní Sadikiho políciou EULEX v kosovskom meste Gjilan tvrdil, že tento muž – na rozdiel od Karola Mella v Belize – bude stopercentne vydaný na Slovensko. Ktovie, či má predbežne zadržaný Sadiki v cele k dispozícii televízor alebo iné médiá, a ak áno, či ho vôbec zaujíma, čo sa o ňom hovorí u nás. Asi príliš nie.
Máme iba pár sekúnd, keď kráča v sprievode policajtov popri nás. Michal Hečko mu stihne položiť dve otázky. Pán Sadiki, čo hovoríte na obvinenia? Pán Sadiki, pašovali ste drogy na Slovensko? Tú tretiu, najpodstatnejšiu, ktorá sa týka „kamarátšaftu“ s Harabinom, si necháva až po skončení pojednávania. Chyba, pretože potom už v priestoroch súdu nesmieme nakrúcať ani fotografovať. „Choďte do riti,“ zašomre si polohlasne po slovensky Sadiki, keď prechádza okolo nás. Aj to je výpovedná odpoveď. Potom sa už iba usmieva a hovorí čosi policajtom.
.tajomné slovíčko ak
Poskladať životný príbeh tohto muža nie je jednoduché. A na súde nám to neuľahčuje ani on sám. Prvý rozpor je v tom, ako sa volá. Sadiki alebo Sadiku? Sudca napokon ustáli prvú podobu priezviska. Muž toho mena vstáva a tichým hlasom súdu hovorí, že do svojho 25. roku žil v bývalej Juhoslávii, potom išiel za prácou do Rakúska, až napokon prišiel na Slovensko, kde sa druhýkrát oženil a kde má dve deti. Na otázku sudcu, koľko má detí z prvého manželstva, povie, že jedného syna v dedine Orahovica v južnom Srbsku, odkiaľ pochádza. Nehovorí úplnú pravdu. Ďalších dvoch synov z prvého manželstva, ktorí dnes žijú vo Švajčiarsku a otca ignorujú, zapiera.
Súd zisťuje aj Sadikiho majetkové pomery. Dospieva k záveru, že dotyčný (už) nie je bohatý a (ešte) nie je chudobný. „Stredná ekonomická situácia,“ diktuje sudca Haziri do zápisu a Sadiki neprotestuje. Tvrdí, že o všetok majetok, čo mal na Slovensku, prišiel. Naozaj? V poslednom čase údajne trel biedu, žil v prenajatom byte tu v Gjilane, podporovali ho jeho starší bratia. Až kým ho nespoznal policajt v kaviarni a nezatkli ho.
Pri opakovaných otázkach súdu, či ho týrali, alebo či mu upierali jeho práva, Sadiki povie, že tu v Kosove nie. No jedným dychom sa ponosuje na policajnú akciu na Slovensku, keď v jeho neprítomnosti (tvrdí, že bol vtedy „náhodou“ v Srbsku, odkiaľ sa už, pochopiteľne, k nám nevrátil) údajne päťdesiat policajtov pri razii prehľadávalo jeho dom, čím spôsobili traumu jeho rodine. „Som nevinný. Odsúdili ma iba na základe mediálnych konštrukcií,“ tvrdí súdu. Isto, môže tvrdiť, čo len chce. Problém je v inom a upozornil naň aj Sadikiho obhajca Ymer Huruglica (pozri rozhovor v rámčeku). Ide o to, že na Slovensku bol Sadiki odsúdený v neprítomnosti, čo kosovská legislatíva neumožňuje, keďže sa tým obvinenému upiera právo na obhajobu. Čiže je vysoko pravdepodobné, že rozsudky prešovského krajského súdu v Kosove z tohto dôvodu nemusia uznať a začnú sami nový proces. Po kratšom „naťahovaní“ sa o termín s obhajcom stanovil sudca Haziri ďalšie pojednávanie na deň, keď vychádza tento .týždeň, teda na pondelok 3. decembra.
Sadiki odišiel zo súdu aspoň v takom dobrom rozpoložení, v akom tam prichádzal. Všetkým je nám jasné, že je to hra o čas. Ak si Sadiki vybaví za pár dní občianstvo, na Slovensko ho zrejme nevydajú. Ak prokurátor „zabudne“ požiadať o predĺženie vydávacej väzby, ocitne sa teraz po strede na slobode. Príliš veľa podmieňujúcich slovíčok „ak“. A ešte k tomu v krajine, kde je možné čokoľvek. Aj keď si slovenská diplomacia dáva ozaj záležať, aby kosovské orgány aj európska policajná a justičná misia EULEX venovali tomuto prípadu prioritnú pozornosť. A napokon, aj záhadne sa usmievajúci sudca Haziri na druhý deň po tomto pojednávaní navštívil ministerstvo spravodlivosti a iné ústredné inštitúcie v Prištine. Čo mu tam tak asi povedali?
.z Preševa do Prešova
Máme iba dve možnosti. Ubytovanie v akomsi zariadení colnej správy, potom už iba dva hotely s rovnakým názvom (Arnold 1 a Arnold 2), čo sú iba honosnejšie sa tváriace fitnescentrá. Bez kúrenia a teplej vody, samozrejme. Mladík na recepcii zinkasuje desať eur za osobu a nič iné ho nezaujíma. Prevažne Albáncami obývané Preševské údolie na hranici s Kosovom, rodný kraj Bakiho Sadikiho, je odjakživa najchudobnejší kút Srbska. Každý štvrtý dospelý muž išiel odtiaľto za prácou na Západ. Priemerný vek 29 rokov pritom poukazuje na populačnú explóziu.
Na rast počtu obyvateľov poukazujú aj čísla. V roku 1981 tu žilo podľa sčítania 34-tisíc ľudí, v rokoch 1991 a 2011 Albánci sčítanie bojkotovali, no medzi tým, v roku 2001, tu žilo asi 48-tisíc obyvateľov. Sadikiho rodná dedina Orahovica plynulo nadväzuje na okresné mestečko Preševo. Tisíc domov a šesťtisíc obyvateľov, medzi nimi Sadikiho príbuzní. Starosta tejto obce Azizi (pozri rámček) je zároveň riaditeľom odboru pre verejné aktivity na okrese: z jednej nevykúrenej kancelárie prechádza do druhej. Keďže sme prví zahraniční novinári, čo ho kedy navštívili, pozýva nás večer srdečne na brandy a na kávu do miestnej čajovne, ktorú by sme u nás označili ako kaviareň. Piecka na drevo, cigaretový dym, čo by sa dal krájať, chlapi hrajúci populárnu hru tavla, ktorí na nás ako na neznámych pocestných okamžite upierajú zvedavé pohľady. „Dom Sadikiho syna? Choďte tristo metrov, je to zelená brána vpravo. Ukážem vám to, len nesmiete povedať, že máte kontakt na toho vášho bosa odo mňa,“ vraví nám starosta Azizi. Je už neskoro večer, takže nechceme rušiť.
Preševské údolie žije úplne inými vecami, ako je súd s ich rodákom, čo sa kdesi na Slovensku zaoberal obchodovaním s drogami. O dva dni bude sto rokov nezávislého Albánska, no miestnych trápi, že nemôžu vyvesiť červenú albánsku vlajku s čiernym dvojhlavým orlom. Trápi ich to, že bez súhlasu srbských orgánov nedávno v Preševe odhalili pamätník obetiam ozbrojeného konfliktu spred jedenástich rokov, keď padlo aj osem občanov Orahovice. No srbský premiér Ivica Dačić sa zastrája, že ho dá odstrániť. „Nech príde a nech to skúsi,“ odkazujú miestni do Belehradu s tým, že albánske vlajky vyvesia pozajtra aj napriek trestu, ktorý im za to hrozí. Miestnych trápi aj to, že ak si chcú v Srbsku, kde žijú, nostrifikovať vysokoškolské diplomy z univerzít v okolitých krajinách, musia zaplatiť 600 eur. Má s tým skúsenosti aj každé zo štyroch dospelých detí starostu Aziziho. A keď chcú tunajší obyvatelia ísť autom do susedného Kosova, musia za každý týždeň zaplatiť ako občania Srbska nepochopiteľný poplatok dvadsať eur. Podobne musí každý cudzí motorista zaplatiť v Kosove extra poistku za auto – zelené karty platné v celej Európe tu neplatia. „Počuli sme, že ide o biznis brata kosovského premiéra Hashima Thaçiho,“ dodáva na záver, pri poslednom brandy, starosta Azizi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.