Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že vojny sa končia buď výhrou jednej a prehrou druhej strany, alebo vzájomným vyčerpaním. Tieto dve možnosti však majú veľa rôznych odtieňov a rozhodujúce sú často práve tie odtiene.

Nemáme sa čoho obávať. Naše voľby, právny štát a svetová bezpečnosť sú v rukách pedagógov takého kalibru, že nám, bežným smrteľníkom, nemusia ich rozhodnutia dávať žiadny zmysel.

J. D. Vance je politik všetkými masťami mazaný. Práve preto sa zúčastnil úvodného a nie záverečného ceremoniálu olympijských hier. Vie si spočítať, koľko je 12 ku 81.

Je vcelku prirodzené, že ľudia sa zo začiatku boja nových vecí. Menej zrozumiteľné je, keď sa boja starých vecí, ktoré sú evidentne užitočné. Ale aj to je nejakým spôsobom prirodzené, inak by sa tento strach v takej vysokej miere nevyskytoval. Prečo sa bojíme dobrých vecí a čo sa s tým dá robiť?

V demokratických voľbách získavajú pozoruhodne veľa hlasov všelijakí zvláštni ľudia – extrémisti, hlupáci, zlodeji, populisti. Všetko sa to dá pochopiť, do istej miery je to dokonca prirodzené. Ale prečo volíme aj malígnych narcisov? Ako môžu ľudia voliť Matoviča alebo Trumpa?

Tento článok nie je určený fanúšikom amerického futbalu, tí ho nepotrebujú. Je písaný najmä pre ľudí, ktorí majú radi americký futbal, len o tom ešte nevedia. Podobne bol na tom pred necelými dvomi rokmi aj autor tohto textu. Raz za rok si pozrel Super Bowl a to bolo všetko.

Čísla z prieskumov dlhodobo ukazujú, že koalícia už nemá ako zostaviť budúcu vládu. Existujú ale hlbšie príčiny, prečo sa blíži koniec éry Roberta Fica a jeho spôsobu vládnutia. Hovoria o nich Štefan Hríb a Martin Mojžiš.

Keby som napísal, čo si o Petrovi Zajacovi naozaj myslím, vznikla by z toho oslavná tiráda ďaleko za hranicou dobrého vkusu. Preto som sa rozhodol namiesto písania o ňom napísať radšej o tom, čo som sa od neho naučil. Lenže tých vecí je veľa, a preto hrozilo, že napíšem príliš dlhý text, ktorý bude navyše viac o mne než o Petrovi. Tak som sa rozhodol ilustrovať všetko, čo som sa od Petra naučil, len na jednej veci, ktorú som sa nakoniec vlastne nenaučil. Ale pochopil som ju, aspoň si to myslím.

Po každom rozhovore Jeňa Kordu s Jefimom Fištejnom som mal chuť napísať k tomu pár poznámok. Z úcty k pánovi Fištejnovi som to nikdy neurobil. Ale všetkého len do času.

Časy sú ťažké. Kto obstojí? Len ten, kto nezblúdi z pravej cesty k cieľu vytýčenému prozreteľnosťou. Preto je treba mať sa na pozore, pán prezident, pán premiér, aj Ty, Igor: pred zvodcami, falošnými lákadlami, aj predčasnou radosťou z dosiahnutých výsledkov.