Je taký čas, ktorý si žiada hrdosť a odvahu. Samozrejme, je v tom aj strach, no zmiešaný s étosom, ktorý sa náhle naplno vyjaví. A keď je dostatočne zrelý, prekoná des aj neistoty. Nazývame to hrdinstvom len preto, aby sme ospravedlnili vlastnú slabosť?

Sme ako obri na pleciach trpaslíkov. Viem, viem, malo by to byť presne naopak, no keď občas sledujem, s akým opovrhnutím sa náš vek pozerá na dejiny so všetkými tými ich omylmi a prešľapmi, mám pocit, akoby sme si vzájomne vymenili roly.

Hranice na mape sú jednoduché linky. Niekedy sú rovné, no väčšinou kľukaté. Hranice na mape nezachytávajú omnoho kľukatejšie životy ľudí, ktorí na nich žijú, a už vôbec nemáme mapy ideí, ktoré hraničná oblasť vyživuje – zvlášť tam, kde sa premiešavajú dva odlišné ideové svety.

Poverčivosť je nezmar, uchytí sa v ľudskej duši ako kliešť, a nie a nie sa jej zbaviť. Je úplne jedno, čomu veríte a čomu nie, no keď sa do vás zahryzne poverčivá nálada, ohlodá vás na kosť.

V antickom svete výraz „anjel“ neopisoval ani tak nejakú bytosť, ale skôr jej rolu v univerze. To slovo označovalo posla alebo sprostredkovateľa, takže hociktorý antický daimón mal za úlohu niečo niekomu sprostredkovať: jeho životným priestorom bola zóna medzi bohmi a ľuďmi.

Karl Jaspers vo svojej slávnej eseji Otázka viny z roku 1947 vysloví jedno drsné tvrdenie, keď hovorí o politickej zodpovednosti v modernom štáte, ktorej sa nemôže nijaký človek vyhnúť, či je volič, nevolič, či sa cíti aktívnym občanom alebo naopak, apolitickou bytosťou. Čo také teda nemecký filozof povedal?

Veľká časť môjho života sa odohráva medzi textami: starými i novšími, jednoduchými aj ťažšími, odbornými a populárnymi. Žiť medzi textami bola moja voľba, ktorá má aj svoje dôsledky: nachádzate sa na niekoľkých platformách naraz. Ste jednak súčasníkmi tých naokolo, no zároveň ste aj vo svetoch minulosti alebo fikcie.

Zvláštne staré slovo: predsavzatie. Človek si niečo zaumieni, k niečomu sa zaviaže a nazve to predsavzatím. Lebo si práve pred seba niečo odkiaľsi zobral a postavil ako prekážku, ako úlohu, ako plán. Skrátka, je to také „to do“, niečo, čo ešte len treba vykonať a čo sa nemusí podariť, no z nejakého dôvodu to chce onen človek skúsiť.

Keď prídeme na koniec, neznamená to, že sme vždy v koncoch. Ale niekedy áno. Keď s niečím skoncujeme, neznamená to, že sme úspešne ukončili, čo sme začali. Ale občas to tak je. Keď uzavrieme kapitolu, neznamená to, že sme sa dostali na koniec knihy. No niektoré kapitoly sú naozaj posledné. Konce majú neskutočnú mágiu. Veď ktorá je skutočná?

Minule sa ma jeden kamarát opýtal, či mu viem ako filozof objasniť hlúposť. Nevedel mi položiť aj nejakú ľahšiu otázku? Hlúposť veru objasniť neviem. A vlastne ani netuším, či sa vôbec dá objasniť niečo také temné, ako je stupídnosť. Páči sa mi však, ako si hlúposť predstavoval stredoveký človek. Je to veľavravná predstava.