Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Téma .týždňa: Študovať doma?

.týždeň .témy

Na túto otázku väčšina študentov lepších stredných škôl zrejme odpovedá „nie“. Vysoké školy na Slovensku sú však zaujímavou alternatívou, ktorá má čo ponúknuť.

Téma .týždňa: Študovať doma?
FOTO BORIS NÉMETH

OBSAH

Čo s univerzitami? .martin Mojžiš
Prečo odchádzame .milo Hasala
Naše univerzity vyšli z humboldtovskej tradície .štefan Hríb
Idea university .roger Scruton
Miroslav Gašpárek: Pritiahnite jedného top akademika a veci sa pohnú .marína Gálisová
L

Čo s univerzitami?

.martin Mojžiš .témy

Čo má robiť Slovenská republika, ak chce zlepšiť svoje vysoké školstvo? Odpoveď na túto otázku je prekvapujúco jednoduchá a nie je príjemná. Slovenské vysoké školstvo totiž nie je v dobrom stave, ale zlepšiť sa príliš nedá (to je tá nepríjemnosť). Hlavnou úlohou štátu je nezhoršovať ho.

najvýraznejšie problémy našich vysokých škôl nie sú dedičstvom komunizmu. Sú výtvorom demokratického štátu, konkrétne demokraticky zvolených Mečiarových vlád. Počas týchto vlád vzniklo priveľa nových vysokých škôl, ktorých kvalita výrazne zaostávala a dodnes zaostáva za školami s dlhoročnou tradíciou. Tým sa automaticky a nezanedbateľne znížila celková úroveň slovenského vysokoškolského vzdelania.

To však nie je kľúčový problém. Ak sa priemer kazí, pričom špička zostáva stále rovnako kvalitná, či ak jej kvalita dokonca rastie, nemusí to spôsobovať nijaké zásadné ťažkosti. Naozajstný problém nastane až vtedy, keď klesajúci priemer začne so sebou sťahovať aj tú špičku. Môže sa to stať? Isteže, môže a aj sa to stalo. Ak musí štát financovať mizerné vysoké školy, nezostáva mu dosť peňazí na tie kvalitnejšie – a to sa skôr či neskôr musí prejaviť.

Čo s tým? Možnosti sú v zásade tri, ani jedna z nich nefunguje. Vymenujme si najprv tie možnosti a potom dôvody ich neefektívnosti. Prvou je identifikácia vysokých škôl, ktoré neposkytujú vzdelanie adekvátne poskytnutým prostriedkom z peňazí daňových poplatníkov, a ich nekompromisné zrušenie. Druhou je zásadná zmena financovania vysokých škôl. Treťou je presadenie všeobecných pravidiel, ktoré by slabučké imitácie vysokých škôl zo systému postupne eliminovali.

pomôcť univerzitám zvonku?

Prvá možnosť vyžaduje mimoriadne odhodlanie a netriviálnu legislatívnu prácu, pretože v právnom štáte nemožno zrušiť vysokú školu jednoduchým škrtom pera. Nijaké veľké odhodlanie v tomto smere pritom široko-ďaleko nevidno a keby sa aj objavilo, ohrozené vysoké školy by sa proti nemu postavili v boji na život a na smrť. Ich motivácia by pritom bola obrovská a odhodlanie prekonať ju by muselo byť porovnateľné. A to je, ako zrejme uzná každý realitu rešpektujúci človek, v našich pomeroch podstate nedosiahnuteľné.

Druhá možnosť vyžaduje odvahu výrazne zmeniť prerozdeľovanie financií medzi jednotlivé vysoké školy. Je to v podstate mäkší variant prvej možnosti a naráža na podobné ťažkosti. Kľúčové je pritom slovo výrazne. Ak by malo mať odlišné financovanie dobrých a zlých vysokých škôl požadovaný efekt, muselo by byť veľmi odlišné. Dosiahnuť niečo také v dohľadnej dobe nie je realistické.

Tretia možnosť je pokusom dať objektívne argumenty prvým dvom možnostiam. Na prvý pohľad to vyzerá ako dobrý nápad. Urobiť objektívne hĺbkové prieskumy kvality vysokých škôl a potom k týmto školám pristupovať na základe výsledkov takýchto prieskumov – čo sa tomu dá vytknúť? Takmer nič, akurát že to nefunguje. Univerzita totiž nie je niečo, čoho kvalita sa dá objektívne merať. 

Úlohou univerzity je najmä učiť, udržiavať a prehlbovať naše vedomosti o svete. Objektívne určenie kvality učenia je možné len do malej miery – keď už nie pre nič iné, tak pre významnú subjektívnu zložku hodnotenia učiteľov inými ľuďmi (študentmi, kolegami, nestrannými pozorovateľmi). Objektívne určenie úspešnosti v udržiavaní múdrosti a vzdelanosti je snáď ešte komplikovanejšie. Takže jedinou vecou, ktorá sa dá aspoň ako-tak kvantifikovať, je výskum. Počet publikácií a citácií poskytuje významnú informáciu o kvalite vysokej školy. Nie je to však úplná informácia, a to, čo v nej chýba, je podstatné.

Samotné objektívne zisťovanie kvality univerzít, napríklad formou akreditácie, sa pritom veľmi ľahko môže stať (a u nás sa, samozrejme, stalo) neúmernou administratívnou záťažou pre dobré univerzity, ktoré majú aj užitočnejšie veci na práci. Slabé univerzity, ktoré aj tak veľa užitočného nerobia, to zvládnu o dosť ľahšie. A najmä – dokážu sa prispôsobiť. V priebehu nepríliš dlhého času dokážu vyprodukovať publikácie, citácie, profesorov, čokoľvek, čo bude potrebné. Nevyrovnajú sa najlepším univerzitám, ale dokážu predstierať, že rozdiel nie je až taký priepastný.

BORIS NÉMETH

Do predstierania sú pritom „objektívnymi“ hodnoteniami nútené aj najlepšie fakulty najlepších univerzít. Akonáhle sa totiž stanovia nejaké všeobecné kritériá, aj tie najlepšie fakulty môžu odrazu zistiť (a u nás, samozrejme, zistili), že niektoré z nich v dostatočnej miere nespĺňajú (často preto, že tie kritériá nie sú všetky rozumné). A čo urobia v takej situácii? Zachovajú sa ako sebavedomé inštitúcie, ktoré si nenechajú zvonku diktovať niekedy až kontraproduktívne blbosti? Bohužiaľ nie.

pomôžu si univerzity Lzvnútra?

Skutočná zmena k lepšiemu nemôže prísť zvonku, môže prísť len z univerzít samotných. Dôvodov je niekoľko. Ten prvý je priam triviálny. Najväčší odborníci z každej oblasti by mali pôsobiť práve na univerzitách (nie všetci, ale ich značná časť). Kto má týmto odborníkom hovoriť, čo majú robiť? Kto ich má hodnotiť? Nejakí úradníci z ministerstva?

Druhým, menej zjavným dôvodom nutnosti obrody univerzít zvnútra je tento: univerzity a ich fakulty sú zložité organizmy tvorené veľmi rôznorodými, často silnými osobnosťami. Porozumieť jemnostiam fungovania tohto organizmu sa nedá zvonku. Toto fungovanie sa navyše nedá vtesnať do nijakých tabuliek a vzorcov, pretože aj keď niektoré „objektívne“ ukazovatele majú svoju výpovednú hodnotu, postihnúť všetko podstatné nikdy nedokážu.

Tretí dôvod je opäť evidentný. Komu inému by malo záležať na kvalite univerzít než ľuďom, ktorí tam pracujú? Isteže, nie všetkým na tom záleží rovnako, ale na dobrých školách predsa musí byť nadkritické množstvo ľudí, pre ktorých je kvalita tej školy jednou z ich priorít. Ak ich tam nie je dosť, tak to nie je dobrá škola.

Ľudia na univerzitách majú lepšiu možnosť než ktokoľvek iný rozumieť potrebám a problémom vlastných univerzít. A pokiaľ nie sú obmedzovaní zbytočnou byrokraciou, majú aj najlepšie možnosti tie problémy riešiť. Isteže, niektoré veci môžu nejaký čas trvať, ale ak je niečo beh na dlhú trať, nedá sa to príliš urýchliť tým, že začneme šprintovať, navyše nesprávnym smerom.

A čo je správny smer? Vo svojom provokatívnom článku Idea univerzity (The idea of a University) píše Roger Scruton toto: „Uzavrite učenia sa a vyučovanie do nejakého posvätného miesta, odrežte ich od sveta, aby sa vlastnými vnútornými silami uberali smerom k zbytočnému, neplodnému vzdelaniu – a dospejete k ucelenému a zdravému rozumu, k mysli schopnej prispôsobiť sa, sústrediť a chápať v neustále sa meniacom prostredí vonkajšieho sveta.“ V dôraze na neužitočnosť by som s ním príliš nesúhlasil (ak teda nepovažujeme matematiku, fyziku, chémiu, biológiu a podobné oblasti za neužitočné). V dôraze na hľadanie a pestovanie pravdy, bez ohľadu na jej užitočnosť, by som naopak videl ten najlepší návod na obrodu univerzít zvnútra.

No dobre, ale máme na to? Všetko to nakoniec závisí od jednotlivcov, aj keď výsledok nie je daný len jednotlivcami, ale aj ich často komplikovanými interakciami. Úlohou katedier je vytvoriť čo najlepšie podmienky pre fungovanie jednotlivcov, úlohou fakúlt je vytvoriť čo najlepšie podmienky pre fungovanie katedier, úlohou univerzít je vytvoriť čo najlepšie podmienky pre fungovanie fakúlt a úlohou štátu je čo najmenej sa do toho všetkého pliesť.

L

Prečo odchádzame

.milo Hasala .témy

S koncom školského roka odchádza ďalší ročník talentovaných maturantov na zahraničné univerzity. Exodus tých najšikovnejších sa stal štandardom. Už toto samotné napovedá o Slovensku veľa, pričom dôvodov odísť pribúda. Niektoré sú vážne, iné menej, ale stačia na to, aby nás vyháňali za hranice Slovenska.

hovorí sa o tom dlho, no teraz to z pozície maturanta na bratislavskom gymnáziu vidím v priamom prenose – študovať na Slovensku nezostáva z mojich spolužiakov takmer nikto. Odchádzame všetci na západ, najmä do Česka, a to bez ohľadu na naše zameranie, doterajší študijný prospech či rodinné zázemie. Náš základný postoj vyzerá vo všeobecnosti nasledovne: chceme sa odtiaľto dostať čo najskôr preč. A kam? Tam, kde dostaneme kvalitnejšie vzdelanie, kde sa lepšie zarába, kde máme lepšiu pracovnú perspektívu a hlavne tam, kde máme pocit, že sa žije kvalitne.

odchod

Keď sa spomína exodus mladých ľudí, ako prvé nám napadne slabý stav nášho vysokého školstva. Mnohé univerzity na Slovensku nedosahujú západné štandardy, takže za lepším vzdelaním treba vycestovať do zahraničia. Avšak pri bližšom pohľade to nie je dostačujúci faktor, kvôli ktorému utekáme preč. Jednak sa samotná úroveň niektorých tunajších univerzít predsa len približuje napríklad tým českým, no v našom odchode hrá úlohu aj dôležitejší činiteľ –  atmosféra na Slovensku.

17. november 2025, Bratislava: Jeden z kriedových nápisov mladých študentov na chodníkoch počas výročia Nežnej revolúcie.BORIS NÉMETH17. november 2025, Bratislava: Jeden z kriedových nápisov mladých študentov na chodníkoch počas výročia Nežnej revolúcie.

Snáď najvážnejšie na moju generáciu vplýva pocit, že Slovensko nie je pre mladých ľudí. V našich očiach má imidž zaostalej, neperspektívnej krajiny, ktorá je neprajná voči úspešným, šikovným a vzdelaným. Slovensko sa nám zdá byť krajinou, kde sú cenené hrubá sila podporovaná primitivizmom, vidiecka ľudovosť, priemernosť a slepá dôvera starým poriadkom. Vnímame, že sa to všetko nezlepšuje, naopak. Máme blbý smer. Prítomnosť tohto základného pocitu nás prirodzene núti klásť si otázku, či má zmysel žiť na Slovensku.

Až sem sme sa za pár desaťročí prepracovali. Odchádzanie mladých ľudí za štúdiom do zahraničia stihlo metastázovať do ešte nebezpečnejšej podoby. Neplatí totiž, že odchádzame výlučne z dôvodov, ako sú kvalita vzdelania či atmosféra v krajine – už odchádzame v zásade z akýchkoľvek dôvodov. Študovať mimo Slovenska sa v našich očiach stalo úplne zbytočným. Je to móda a kto sa jej neprispôsobí, stráca na sociálnom statuse. Akonáhle neštuduješ mimo Slovenska, si jednoducho neúspešný. Vo výsledku potom ľudia, ktorí by tu za normálnych okolností pokojne zostali študovať na dobrých odboroch, odchádzajú niekam, kde študujú presne to isté v rovnakej kvalite. Tento tlak je pokračovaním celého fenoménu, pričom ďalej akceleruje exodus mojej generácie.

návrat

Dnes naša otázka nestojí tak, či odísť – to je totiž, cynicky povedané, jasné –, ale či sa vôbec niekedy vrátiť. Pri vnímaní našej politickej reality, spoločenskej atmosféry a ekonomického marazmu sa javí odpoveď jednoznačne. Ale nemusí to tak byť. Mocenské garnitúry sa totiž menia, ovzdušie v spoločnosti tiež a kríza v hospodárstve nie je doménou len našej krajiny. A čo je ešte dôležitejšie – máme to tu napriek všetkému radi. Mnohí z nás. Vyrástli sme na Slovensku, máme tu rodiny, kamarátov, komunity, známe miesta, veci, na ktorých nám záleží. Kvôli tomuto všetkému má zmysel vrátiť sa a pracovať na tom, aby sme raz z našej krajiny aj my nevyháňali vlastných. Samozrejme, je to výzva, ale kto iný, ak nie my, mladí ľudia, máme byť schopní výzvy prijímať?

Diskusia o tom, čo všetko zlepšovať, aby sme raz neodchádzali, je témou pre odborníkov, politikov, tretí sektor, no aj pre nás, keďže dôsledky odlivu mozgov dopadajú na celú spoločnosť. Porozumieť, prečo k nemu dochádza, bude jedným z kľúčov pre poctivé riešenie. Dnes odchádzame, ale to neznamená, že sme rezignovali. Určite nie všetci. Slovensko vie byť aj iné, než sa z neho snaží urobiť súčasná moc. Napriek všetkej nechuti a rozkladu, napriek hlbokému rozdeleniu spoločnosti, máme na viac. My by sme sa raz naozaj chceli vrátiť.

L

Naše univerzity vyšli z humboldtovskej tradície

.štefan Hríb .témy

Tento rozhovor je ďalší zo série .týždeň vie zmeniť veľa, ktorú venujeme tomu, čo treba na Slovensku zmeniť. Tentoraz bol hosťom človek, ktorý chce zmeniť slovenské univerzity k lepšiemu. Konkrétne Univerzitu Komenského, najväčšiu slovenskú univerzitu. Jozef Tancer, ktorý bude v novembrových voľbách kandidovať na rektora.

už sa pomaly stáva evergreenom a dokonca už aj politici vedia, že treba byť za reformu školstva, aj toto vysokého. Minister školstva za SNS Mikolaj hovoril, že robí reformu. Minister školstva za SaS Braňo Gröhling hovoril, že urobil reformu. Teraz je ministrom školstva za Hlas Drucker, ktorý hovorí, že robí reformu. Všetci hovoria, že robia reformu vzdelávania, ale naši mladí ľudia odchádzajú študovať do zahraničia vždy, keď môžu. A to je úplne zvláštna vec. Tak potom tí páni klamali, keď hovorili, že robia reformu? Alebo ju robili zle? Alebo sami nevedia? Prebehla tu za 36 rokov od Novembra reforma vysokého školstva?

Ak očakávate od reformy, že prinesie nejaký zásadný kvalitatívny skok smerom vpred, tak by som povedal, že minimálne jedna veľmi dôležitá reforma prebehla – stali sme sa súčasťou európskeho vzdelávacieho priestoru, tej takzvanej Bologne. O Bologni možno všeličo počuť, ale Bologna jednoznačne zvýšila našu medzinárodnú viditeľnosť, aj našu súťaživosť a kompatibilitu s inými európskymi univerzitami. Otvorila nás svetu. Toto sa podarilo.

aby som tomu rozumel, čo to konkrétne znamená – vysoké školy museli začať spĺňať nejaké kritériá?

Presne tak. Museli sme urobiť formálnu reštrukturalizáciu našich študijných programov. Zaviedli sme takzvané kredity, ktoré sa vypočítavajú v spoločnom európskom priestore rovnako. Zaviedli sme vo väčšine študijných programov delenie na bakalára a magistra. Urobili sme spoločný formálny rámec, aby študent nemal prekážky vo svojej vzdelávacej ceste; aby mohol chodiť z univerzity na univerzitu a nejakým spôsobom sa to navzájom dopĺňalo.

to je taká reforma vonkajších javov. Nemali sme tu bakalára a magistra, máme. Nemali sme to či ono a máme. Ale ako odpovedáte na otázku: Prečo teda mladí slovenskí ľudia rok čo rok volia Brno, Prahu, Olomouc a ďalšie mestá a nie Bratislavu, Košice či Žilinu?

Tieto rôzne reformy nepriniesli také zmeny, aby naše vysoké školstvo v očiach mladých ľudí a ich rodičov bolo dostatočne atraktívne, aby si povedali: Chcem mať diplom zo slovenskej univerzity a s týmto diplomom potom pôjdem do sveta a mám šancu. Ďalej prieskumy ukazujú, že mladí ľudia, pokiaľ sa vrátia na Slovensko a majú zahraničný diplom z takzvanej dobrej univerzity, majú lepší plat a vedia sa lepšie uplatniť. Pracovný trh si viac cení zahraničné vzdelanie. A aj reputácia slovenských vysokých škôl hrá nejakú rolu. Osobne si myslím, že platí slávny verš zo Schillera, hovorí to Mária Stuartová: „Ja som lepšia ako moja povesť.“ Som presvedčený, že slovenské školy sú v mnohom lepšie než ich povesť. Možno to nevieme odkomunikovať správnym spôsobom. Potom existujú isté ukazovatele, ktoré hrajú dôležitú rolu pri rozhodovaní sa, kam ísť študovať. Tými sú napríklad medzinárodné rebríčky škôl. A študenti, respektíve ich rodičia, vidia, že slovenské univerzity v medzinárodnom kontexte – zoberme si len Európsku úniu –, bohužiaľ, nepatria k tým najlepším.

sme vôbec medzi prvými 500?

Nie. Keď budem hovoriť len o Univerzite Komenského, tak v QS rebríčku sme na pozícii 684. V takzvanom šanghajskom rebríčku sme v prvej tisícke. A v treťom z týchto najprestížnejších rebríčkov, The Times Higher Education, sme v pásme 1201+. Čiže už len keď sa porovnáme s naším najväčším konkurentom hneď za hranicami, Masarykovou univerzitou v Brne, tá je v jednom rebríčku v prvej päťstovke, v inom v prvej šesťstovke. Toto je celkové umiestnenie. Ale situácia vyzerá inak, ak sa pozrieme na jednotlivé odbory. Bohužiaľ, veľmi málo komunikujeme, že máme na našich školách disciplíny, ktoré patria k svetovej špičke. Na Univerzite Komenského máme excelentnú fyziku, tá je v prvej tristovke šanghajského rebríčka, psychológia a behaviorálne vedy sú tu v prvej päťstovke. Bolo by to treba trošku rozmeniť na drobné. Keď si mladý človek vyberá štúdium, nemal by sa pozerať len na to, aká je celá univerzita, ale aj na jej jednotlivé odbory. A ja by som dodal, že aj na to, kto ho bude učiť. Pozrieť sa na stránku katedry, kto je tam  profesor, aké má publikácie. My máme na Univerzite Komenského profesorov, ktorí patria medzi jedno percento najcitovanejších vedcov na svete. Napríklad v oblasti matematiky.

na vysokú školu som chodil v rokoch 1983 až 1988. Veľa prednášok vyzeralo tak, že prednášajúci písal na tabuľu vzorce a našou úlohou bolo písať tie isté vzorce na papier. A skúška potom bola o tom, či vieme tú tabuľu celú napísať. Pred pár rokmi som bol v Oxforde na nejakej diskusii a miestni slovenskí študenti ma previedli tým, ako sa učia. To bol úplne iný svet. Oni so svojimi profesormi – a teraz nehovorím len o humanitných vedách, ale aj o biológii a podobne – chodievali, takpovediac, na kávu. Dvaja-traja sa s nimi rozprávali o tom, čo robia. Od tohto sme my boli do roku 1989 na míle vzdialení. Je to dnes už trochu inak?

Verím, že je to inak. Samozrejme, závisí to od toho, o akú disciplínu ide. Na veľkej prednáške z práva alebo medicíny je aj dnes niekoľko stoviek študentov naraz. Potom sú ale rôzne semináre a cvičenia. Univerzita Komenského má jeden ukazovateľ, ktorý sledujeme, a to je počet študentov na učiteľa. Ten je u nás z pohľadu kontaktu učiteľa a študenta celkom priaznivý, máme okolo osem až deväť študentov na jedného učiteľa. Potom už je naozaj možná aj individuálna komunikácia. Tá je extrémne dôležitá. Pretože to, či niekto rád študuje a aké výsledky dosahuje, veľmi závisí aj od sociálnych vzťahov, ktoré si vybuduje – či už s učiteľom, alebo so spolužiakmi. Učenie má veľmi dôležitý sociálny rozmer. Na nemeckej literatúre sme mali učiteľa, ktorý nám pred tridsiatimi rokmi povedal vetu, ktorá vo mne stále rezonuje: „Najväčší zážitok na vysokej škole je, keď študent a učiteľ smú spolu myslieť.“ Myslím si, že dnes sme už pochopili, že učiteľ na vysokej škole nie je niekto, kto vám zvestuje múdrosť a vy ju ako špongie nasávate a potom ju na skúške zo seba vytlačíte –pokiaľ možno v tej istej podobe. Učiteľ aj študent sú obaja zúčastnení na spoločnom procese učenia, učia sa spolu tým, že premýšľajú. Samozrejme, učiteľ má isté výhody, má viac skúseností a podobne, ale musí študenta priviesť k tomu, aby sám začal niečo produkovať.

Štefan Hríb a kandidát na rektora UK Jozef Tancer debatujú v štúdiu relácie .pod lampou.BORIS NÉMETHŠtefan Hríb a kandidát na rektora UK Jozef Tancer debatujú v štúdiu relácie .pod lampou.

zo svojich študentských čias si pamätám jedného vynikajúceho učiteľa, volal sa Július Krempaský. Toho sme všetci počúvali tak trochu s otvorenými ústami. A potom boli iní, ktorí len písali rovnice. Tých sme neznášali, lebo sme sa ich museli naučiť naspamäť, ale nepochopili sme jadro problému. Koľko je dnes takých Krempaských a koľko je tých nudných?

Stále je to menšina a pravdepodobne to vždy bude menšina. Výnimoční ľudia, akým bol aj Július Krempaský, nikde netvoria väčšinu.

tak je to aj vo svete?

Myslím si, že áno. Ale vo svete je prvok – takzvaná vysokoškolská pedagogika –, ktorý len teraz začíname rozvíjať. Keď niekto začne učiť na vysokej škole v krajinách ako Holandsko alebo Belgicko, nestačí, že má dobrý doktorát a je dobrý vedec. Musí absolvovať aj kurzy vysokoškolskej didaktiky.

teda ako učiť.

Presne tak. Má možnosť zavolať si expertov na svoje vyučovanie, ktorí mu dajú feedback –ako komunikuje, ako aktivizuje študentov. Toto zatiaľ u nás na fakultách rozvíjame len veľmi čiastkovo. Nemá to na univerzite jednotnú stratégiu. Rozhodne to potrebujeme na slovenských vysokých školách profesionalizovať. Myslím si, že u nás sa ešte stále pozeráme na vysokoškolského učiteľa v prvom rade ako na výborného odborníka na danú problematiku. To, aký je didaktik, ako komunikuje, aký je psychológ a podobne, to sú zručnosti, ktoré skôr očakávame od učiteľov na základných a stredných školách.

na výške na tom akoby nezáležalo?

Záleží, ale je to pre nás ešte stále niečo nové. Napríklad na filozofickej fakulte mi dnes prišiel e-mail, že zajtra sa môžem prihlásiť na online školenie o tom, ako zvládať krízové situácie na vyučovaní. Toto je dnes extrémne dôležité, najmä po covide, keď máme čísla, ktoré hovoria, že sa zhoršilo duševné zdravie študentov. Aby sme ako učitelia boli dostatočne citliví na to, čo sa deje v triede, vedeli možno indikovať, že niekto má psychický problém. Samozrejme, ja ako germanista mu ten problém neviem vyriešiť. Viem ho ale usmerniť a povedať mu, že existuje poradňa a podobne. My ako vysokoškolskí učitelia sa musíme scitlivovať.

to je jedna vec – porozumieť trochu psychológii študentov. Druhá vec je snažiť sa im podať to učivo, predmet zaujímavým spôsobom. A tretia vec je viesť ich k samostatnosti. My sme sa so závisťou pozerali na Západ, že študenti majú svoj názor, že sú priamo vyzývaní povedať, čo si myslia. Kdežto my sme boli takí tí, ktorí mali od slova do slova zopakovať to, čo profesor povedal. A vtedy si bol najlepší žiak – keď si to podal presne ako on. Toto sa mení?

Áno, aspoň v tých vedách, ktoré najintenzívnejšie vnímam, v spoločenských vedách. Nielen preto, že sme si uvedomili, že model učenia, kde sa frontálne niečo prednáša, nie je až taký efektívny. Ale aj preto, že vysoká škola už dnes nie je uzatvorená sama do seba. Otvárame sa rôznym aktérom, hľadáme si partnerov aj pri vyučovaní. Pozývame hostí, expertov z praxe, aby nám pomohli učiť. Snažíme sa hľadať nové formy vyučovania. Napríklad usporiadame seminár zameraný na konkrétny problém v meste. Uvediem príklad. Geografi na Prírodovedeckej fakulte UK dostali zadanie navrhnúť premenu Vazovovej ulice v Bratislave na pešiu zónu. Učitelia spolu so študentmi a s Metropolitným inštitútom vytvorili presnú metodiku, čo všetko treba urobiť. Na konci z toho vzniklo riešenie, ktoré sa aj realizovalo. V tej chvíli to vyučovanie funguje úplne inak.

dobre, ale mňa zaujíma, nakoľko je toto vnútorne zažité a prijaté väčšinou profesorov.

Poviem príklad zo zdravotníctva, kde bol veľký tlak na zvyšovanie platov a zvýšili sa plošne. Úplne legitímna kritika je, čo je to za jav, keď všetkým zvýšime platy bez ohľadu na to, či to robia dobre alebo zle; či sú iniciatívni, alebo nie; či sú kvalitní, alebo nie. To je také naše zažraté rovnostárstvo. Tak rozmýšľam, či toto nie je podobné aj na vysokých školách.

Tieto zmeny sa dejú postupne. Súvisia aj s generačnou obmenou. Dnes už na každej slovenskej univerzite nájdete strednú generáciu učiteľov, ktorá má bohaté zahraničné skúsenosti. Zažili iný typ vyučovania a teraz ho prinášajú sem. Je to aj o tom, aké mantinely nastaví ministerstvo a aké si nastavíme my sami. Veľa si momentálne sľubujem od takzvaných mikroosvedčení – sú to krátke kurzy, ktoré nie sú určené len študentom, ale aj pracujúcim v rámci celoživotného vzdelávania a sú zamerané vždy na konkrétny segment nejakej oblasti, budú aj spoplatnené. Učia ich univerzitní experti a na druhej strane sedia aj ľudia z praxe, ktorí majú úplne iné očakávania a nároky ako dvadsaťročný študent. Univerzita je týmto spôsobom nútená ponúkať služby inej kvality. Samotný systém nás môže nútiť, aby sme sa vzďaľovali od tradičných spôsobov vyučovania. Samozrejme, veľkou témou dnes je aj to, že pravidlá hry vo vzdelávaní mení umelá inteligencia.

to je ďalšia téma, ale ešte zostaneme pri tom pôvodnom – že na univerzitách sme tu dlho tlačení takzvaným trhom práce. A teda prispôsobme vysoké školy trhu práce. Proti tomu existuje zaujímavá diskusia. Je taká stará esej Rogera Scrutona, ktorý sa odvoláva na kardinála Newmana a jeho ideu univerzity. A tá hovorí asi toto: Univerzita má byť slobodné prostredie, kde sa človek učí rozlišovať lož od pravdy, fakty od nefaktov, slobodne myslieť. A nemá byť určená primárne na to, aby tam ľudia získali konkrétne zručnosti pre konkrétny odbor, povedzme, strojárstvo. Spĺňajú toto naše vysoké školy alebo sú jednoducho prepojené na automobilky a produkujú úzko zameraných vysokoškolákov?

Tento spor rezonuje na Slovensku veľmi silno. Neviem, do akej miery sú v širšej verejnosti známi títo myslitelia, ale univerzity na Slovensku jednoznačne vyšli z humboldtovskej tradície. Tá je podobná ako pri Newmanovi a jeho idei univerzity. Wilhelm von Humboldt chápal univerzitu tak, že vzdelanie sa má rozvíjať ruka v ruke s vedou a zároveň má slúžiť aj na zušľachťovanie osobnosti človeka. Primárny cieľ nemá byť pragmatický. My teda nevyrábame pracovníkov do fabriky. Svet sa ale v druhej polovici 20. storočia postupne začal preklápať – a to je aj tá Scrutonova kritika – do určitého pragmatizmu. Do produkcie expertov pre prax. 

Preto aj my dnes máme rôzne indikátory, kde musíme ukazovať, do akej miery sú naši absolventi zamestnateľní. Samozrejme, diskutujeme o tom, či je dobre, ak niekto vyštudoval za učiteľa nemčiny a nakoniec nejde učiť nemčinu a stane sa novinárom. Vzdelávali sme ho pre konkrétny odbor, ale zamestnal sa inde. Splnili sme si svoju úlohu alebo nesplnili?

„Pre univerzity je veľmi dôležité, aby mali autonómiu. Aby si samy mohli určovať, ako sa budú správať, čo budú učiť, aby mali zachované tradičné akademické slobody.“

podľa mňa áno. 

Tiež si to myslím. Musíme sa však pozerať aj na to, ako v spoločnosti fungujeme. Väčšina vysokých škôl na Slovensku je verejná. To znamená, že sme platení z verejných peňazí, a teda nemôžeme úplne ignorovať verejný záujem.

ale čo je verejný záujem?

Tým sa vlastne vraciame na začiatok sporu – či je verejným záujmom univerzálne vzdelaný človek, alebo expert pre konkrétnu prácu. Pre mňa tá otázka nestojí tak, že buď jedno, alebo druhé. Sú témy, ktoré sú pre spoločnosť jednoznačne dôležité a musíme sa nimi zaoberať. Napríklad jednou z aktuálnych tém na Slovensku je starnutie populácie. Asi neurobíme nič zlé, ak si ako univerzita povieme, že potrebujeme viac expertov – lekárov, psychológov, fyzioterapeutov a ďalších –, ktorí majú know-how na prácu so seniormi. Ponúknime túto expertízu spoločnosti.

Na druhej strane potrebujeme aj univerzálne vzdelaných ľudí, ktorí budú rozumieť kultúre, dejinám, globálnym trendom. Dnes máme globálnu zodpovednosť za prírodu, za spoločnosť. Hoci sedíme v slovenskom meste, snažíme sa študentov učiť, že to, čo sa deje na iných kontinentoch, sa ich týka. Mali by na to mať názor. Univerzita už dávno vyšla zo svojich tradičných hraníc. Už to nie je len exkluzívne prostredie. Hoci u Scrutona to tak trochu je – on otvorene priznáva, že univerzita môže byť elitná inštitúcia. Myslím si, že dnešná diskusia sa posunula trochu iným smerom. Použil by som pojem, ktorý používa Michael Oakeshott – že univerzita je „dar intervalu“. Teda veľmi špeciálne obdobie v živote človeka, keď sa ešte môže učiť, ako žiť a ako pracovať, ale ešte nie je úplne pod tlakom práce, zarábania peňazí a ekonomickej efektivity, čo je veľký dar. Zároveň si však mladý človek už musí začať uvedomovať, že nemá zodpovednosť len za seba, ale aj za svet okolo seba.

spomenuli ste, že máte záväzky, že ste verejná inštitúcia, teda záväzky voči krajine a spoločnosti, keďže ste platení z verejných zdrojov. S tým súvisí aj reforma. Veľa sa hovorí o základných a stredných školách, ale pri univerzitách je to trochu iné. Tak položím otázku: Má univerzitné prostredie – vedenie Univerzity Komenského alebo ďalších univerzít – predstavu, čo by mali politici a verejná sféra urobiť, aby sa vám lepšie učilo a darilo?

Máme ju, ale skôr vždy vo vzťahu ku konkrétnemu problému, ktorý práve riešime. Pre univerzity je veľmi dôležité, aby mali autonómiu. Aby si samy mohli určovať, ako sa budú správať, čo budú učiť, aby mali zachované tradičné akademické slobody – právo učiť to, čo vychádza z vedeckého poznania, a právo bádať v tom, čo považujeme za dôležité. Toto nesmie byť úplne viazané na trh. Potreby trhu sa veľmi rýchlo menia, takže by to bolo krátkozraké. Potrebujeme mať pomerne veľkú autonómiu aj v oblasti kvality. To, aby nám štát dôveroval, že keď niekto za prísnych podmienok získa doktorát alebo docentúru, tak už potom vie, čo robí. Toto dnes úplne necítim. Poviem konkrétny príklad. Som docentom, respektíve funkčným profesorom nemeckej literatúry, učím kurz modernej literatúry. A teraz si predstavte, že Nobelovu cenu za literatúru dostane nejaký nemecký autor. Keby som mohol, tak by som povedal: Toto je úžasná vec, zmeníme sylabus a budeme so študentami čítať román, za ktorý dostal Nobelovu cenu. Oslovíme nemeckého veľvyslanca, dotiahneme sem toho spisovateľa.

toto nesmiete urobiť?

Nie, nemôžem to urobiť sám. Musím požiadať radu študijného programu, aby zasadla a dovolila mi zmeniť sylabus predmetu – hoci som v tejto konkrétnej oblasti jeden z najväčších odborníkov na Slovensku. Rada zasadne, je v nej odborník z praxe, študent, kolegovia. Pravdepodobne mi to schvália, ale tým to nekončí. Potom to ide na akreditačnú radu fakulty, kde to musia schváliť ďalší kolegovia. Až potom môžem urobiť zmenu. No a dovtedy pretečie toľko času, že semester sa skončí, študenti sa rozídu bez šance spoznať to najaktuálnejšie z nemeckej literatúry. A toto spôsobuje byrokracia. Čiastočne vyvolaná štátnou legislatívou, čiastočne tým, že byrokracia produkuje ďalšiu byrokraciu aj vo vnútri univerzít. My si podľa mňa často komplikujeme život aj sami. Potrebovali by sme, aby nám štát viac dôveroval. Kým nespáchame naozaj nejaký priestupok, mala by platiť určitá prezumpcia neviny vysokoškolského učiteľa.

tento konkrétny príklad je pre mňa šokujúci. Vy by ste vedeli doviesť nobelistu, ale nemôžete ho oficiálne priviesť pred vlastných študentov, hoci by to pre nich bol zážitok na celý život.

Doviesť ho môžem, ale diskusia o jeho románe na hodine nemôže byť oficiálne súčasťou výučby, kým mi to neschvália.

a aby ste mohli, čo by bolo potrebné zmeniť?

Bolo by potrebné zmeniť takzvaný vnútorný systém kvality.

a kto v ňom rozhoduje?

Časť toho systému si vytvorila univerzita sama. Časť je stanovená zákonom a štandardmi akreditačnej agentúry.

čiže treba trochu zmeniť jedno aj druhé?

Áno. Mali by sme reflektovať, aké máme na jednotlivých fakultách skúsenosti s týmito pravidlami, ktoré fungujú na Slovensku od roku 2022. A povedať si: Dobre, toto funguje a pomáha nám, ale toto nefunguje, zväzuje nám to ruky, a to odstrániť.

teraz sa znovu vrátim k tej otázke – koľko je takých profesorov a docentov, ktorí učia tvorivo, interaktívne, odvážne? A koľko je takých, ktorí sa v tom len vezú? Čo je to dnes za prostredie? Je to už tvorivé prostredie alebo stále skôr mechanické?

Univerzitu zažívam ako tvorivé prostredie, z ktorého trochu vyprcháva radosť a ktoré by potrebovalo nový impulz a energiu. Veľmi veľa tej radosti nám berú administratíva a byrokracia, ktoré bujnejú. Časť tvorivej energie dnes míňame na vypĺňanie formulárov, zasadania rôznych rád, písanie zápisníc a podobne. Toto by tak nemalo byť. Malo by existovať jasnejšie rozdelenie práce. Takzvaní tvoriví zamestnanci – teda učitelia a vedci – by mali učiť, bádať a prichádzať s novými ideami. A mal by existovať administratívny personál, ktorý im odoberie byrokratickú záťaž. Zároveň ale tú administratívnu záťaž musíme znížiť, pretože dnes už máme približne 40 percent zamestnancov vysokej školy v administratíve. Problém nie je v tom, že by tam neboli ľudia. Skôr treba tú prácu reorganizovať. A keď sa zníži administratívna záťaž, tvoriví ľudia znovu rozkvitnú. Ale vás skôr zaujímalo, koľko tých tvorivých ľudí vlastne je. 

nie koľko presne, ale ten trend. 

Trend je podľa mňa rastúci. Predovšetkým v generácii, ktorú vo vede označujeme ako doktorandi a postdoktorandi. Táto stredná generácia chce pracovať inak. My by sme dnes mali lepšie využiť starších profesorov, ktorých ešte máme a ktorí toho stále veľa vedia.

Nielen na to, aby formálne zastrešovali odbor svojím menom. Dnes to často funguje tak, že popri tom zastrešovaní musia robiť obrovské množstvo administratívnej práce. To je absurdné. Oni by mali najmä odovzdávať skúsenosti.

ešte pár slov k študentom. Dlho sa hovorilo – a neviem, aká je aktuálna situácia –, že vysoké školy a univerzity sú tlačené k tomu, aby prijímali čo najviac študentov, lebo podľa toho dostávajú peniaze. Čím viac študentov, tým viac financií. Výsledkom potom je, že zoberú aj nekvalitných študentov. A výsledkom toho zas je, že celý vyučovací proces sa prispôsobuje tým najslabším a tí ostatní sú brzdení. Platí to ešte stále?

Toto sa začalo trochu meniť, pretože ministerstvo prišlo s novým výkonnostným ukazovateľom – takzvaným drop-out rate. Sleduje sa, koľko študentov síce nastúpi, ale štúdium nedokončí. Tým nás ministerstvo núti, aby sme už na začiatku prijímali realistické počty študentov, respektíve takých, ktorí majú reálne predpoklady štúdium dokončiť. Tie legendy, že na niektoré odbory sa dostane každý, kto ide okolo, si myslím, že už končia. Dokonca znovu zavádzame prijímacie pohovory. Zistili sme, že je dobré vrátiť sa aj k ústnym prijímačkám, aby sme toho človeka lepšie spoznali.

počkajte, čiže na väčšine odborov už ani neboli prijímačky?

Áno. Boli odbory, kde sa jednoducho stanovilo číslo – povedzme desať miest – a keď sa prihlásilo deväť ľudí, všetci boli prijatí automaticky. Proste kapacita nebola naplnená. Pri menších odboroch bol len jednoduchý prijímací pohovor, pretože počet záujemcov prudko klesal. 

kvôli tomu, že všetci odchádzajú do zahraničia?

Aj kvôli tomu. Máme veľký odliv študentov do zahraničia, ale súvisí to aj s demografickým vývojom. Jednoducho je menej maturantov. Teraz práve zažívame mierne zlepšenie, tá krivka ide trochu hore, ale celkovo populačný vývoj na Slovensku klesá.

čiže teraz nepríjemná otázka. To znamená, že úroveň dnešných prvákov na vysokých školách a univerzitách je nižšia než pred 20 rokmi?

Áno.

to je hrozné, nie?

Áno. Tí najlepší nám odchádzajú. Viac ako 20 percent populácie našich vysokoškolákov študuje v zahraničí. Priemer v iných krajinách je okolo 5 percent. To je masívne číslo a obrovský problém. Nie je to len o tom, že nám odchádzajú talentovaní ľudia, ktorí by mohli zlepšiť túto krajinu. Každý vysokoškolsky vzdelaný človek je aj príspevkom pre hospodárstvo. Nám odchádzajú miliardy eur, pretože tí ľudia by inak platili dane tu.

Univerzita Komenského je v QS rebríčku na pozícii 684. V takzvanom šanghajskom rebríčku je v prvej tisícke. A v treťom z týchto najprestížnejších rebríčkov, The Times Higher Education, je v pásme 1201+.MATÚŠ ZAJACUniverzita Komenského je v QS rebríčku na pozícii 684. V takzvanom šanghajskom rebríčku je v prvej tisícke. A v treťom z týchto najprestížnejších rebríčkov, The Times Higher Education, je v pásme 1201+.

a hlavne by tu možno niečo vymysleli.

Aj jedno, aj druhé. Má to veľa aspektov. Čiže áno, bohužiaľ, dnes je všeobecná úroveň nižšia než pred 20 rokmi.

a teraz taká kacírska otázka: Nemohlo by byť riešením to, že nebudeme znižovať latku kvality študentov? Tak bude jednoducho menej študentov.

Rozumiem. Lenže v systéme, kde školy dostávali peniaze podľa počtu študentov, by to znamenalo samovraždu. Školy chcú prežiť. Každá inštitúcia má prirodzený pud sebazáchovy. Takže univerzity toto samy od seba neurobia. Musel by to regulovať štát.

Musel by povedať: Dobre, na aktuálny počet maturantov na Slovensku nepotrebujeme viac ako, povedzme, štyri vysoké školy. Lenže toto nie je politicky realizovateľné.

toto je úplne dôležitá otázka. My sme tu mali obdobie, najmä za mečiarizmu, keď každý poslanec chcel mať vo svojom okrese okresný úrad, nemocnicu a ideálne aj vysokú školu alebo jej pobočku. A tak vznikli všelijaké školy a detašované pracoviská –v Bernolákove, Skalici, Sládkovičove a neviem, kde ešte. No dobre, ale ak budeme stále hovoriť, že žiadny politik nezruší vysokú školu, lebo by prišiel o voličov, tak skončíme s množstvom nekvalitných škôl, bez dobrých študentov, ktorí budú všetci v zahraničí. Táto debata o počte vysokých škôl a ich kvalite tu je už roky. Aj vy teraz hovoríte, že to nikto neurobí. Fakt nikto nezruší polovicu vysokých škôl?

Nie, to nikto neurobí, pretože univerzity medzičasom začali hrať vo svojich regiónoch dôležitú úlohu, napríklad ako zamestnávatelia. Mám kontakty najmä medzi germanistami. Na celé Slovensko máme deväť germanistických katedier, pričom reálne by možno stačili štyri alebo päť. Na každej z tých katedier sú dnes kvalitní ľudia s dobrým vzdelaním a všetci bojujeme do posledného dychu, aby sme prežili. 

Diskusia sa dnes posunula inam – už nejde o to, že máme priveľa univerzít vzhľadom na veľkosť krajiny. Problém je skôr v tom, že máme priveľa zle profilovaných alebo nekvalitných univerzít. Štát nás začína tlačiť k tomu, aby sme sa profilovali, aby každá univerzita nemala pocit, že musí ponúkať úplne všetko. Bakalárov, magistrov aj doktorandov, prírodné aj spoločenské vedy. Vysoké školy dnes dostávajú možnosť špecializovať sa na určitý typ vzdelávania. Napríklad začína byť výhodné pripravovať takzvaných profesijných bakalárov. Na Slovensku stále prevláda predstava, že vzdelaný človek je len ten, kto má titul  magistra alebo inžiniera.

päť rokov školy.

Viem, že máme inú tradíciu, ale napríklad v Anglicku veľa ľudí skončí po bakalárovi a robia veľmi kvalitnú odbornú prácu. Myslím si, že riešením slovenského problému nebude rušenie polovice univerzít, ale skôr to, že nie každá vysoká škola sa bude hrať na takzvanú comprehensive university – teda univerzitu pre všetky odbory. Skôr sa budú musieť jasnejšie a užšie profilovať.

očakával by som, že taký naozajstný reformátor školstva príde s tým, že počkajte, máme tu – neviem –, koľko máme univerzít a vysokých škôl? 

Tridsaťtri. 

.tridsaťtri. No tak na krajinu tohto typu a na počet študentov, ktorý navyše klesá z rôznych dôvodov, aj objektívnych, budeme mať iba polovicu. Teraz jasné, že politicky by to bolo strašné, človek by stratil popularitu a neviem čo všetko, ale to, čo hovoríte vy, sa mi na prvý pohľad zdá iba ako polovičaté riešenie. Tak dobre, nevieme zrušiť univerzity, ktoré sú zbytočné, tak ich aspoň troška poupravíme. Nie je to polovičaté?

Je, keďže politika je umenie možného.

čiže vy už neočakávate od politikov razantné kroky?

Neočakávam od politikov, že vyriešia tento problém tak, že urobia presný rebríček a povedia: Tu je čiara, dovidenia.

mne osobne by sa to možno aj zdalo sympatické.

Buďme realisti. Toto sa neudeje. Veď sa o tom rozpráva už toľko rokov. Prebehli rôzne akreditácie, vznikali rôzne rebríčky a napokon sa to vždy nejako rozplynulo. Musím však povedať, že až táto posledná akreditácia a zavedenie vnútorného systému kvality trochu prinútili niektoré školy zavrieť niektoré odbory.

BORIS NÉMETH

no dobre, tak teraz sa na záver vrátim k Univerzite Komenského. Je to najväčšia univerzita na Slovensku. Poviem vám zážitok z terajších maturantov, ktorí už sú prijatí na vysoké školy. Z jednej triedy na bratislavskom gymnáziu ide z 35 ľudí až 34 do zahraničia. A teraz som sa s nimi rozprával: Prečo ste sa všetci prihlásili do zahraničia? Keď toto počujete, čo to vo vás vyvoláva? 

Som z toho smutný. Ale povedali ste na začiatku jednu dôležitú vec – že to neboli maturanti z regiónov, ale bratislavskí mladí ľudia. 

z dobrého gymnázia.

Bohužiaľ, viaceré bratislavské gymnáziá sa už ani neprídu pozrieť na veľtrh slovenských vysokých škôl. Namiesto toho organizujú autobusové zájazdy na veľtrhy do Česka. Samozrejme, robia to v dobrej viere. Robia to, čo od nich očakávajú rodičia, deti, ale často aj to, čomu sami veria. Mladí ľudia sa však nerozhodujú iba subjektívne. Zbierajú odporúčania od priateľov, informujú sa o kvalite školy, chcú mať dobrý diplom. K tomu sa pridáva aj ich celkový pocit z tejto krajiny, ich nespokojnosť s fungovaním spoločnosti na Slovensku. A to prenášajú aj na školstvo. Nemôžeme postaviť okolo krajiny múr. 

Musíme prijať realitu a skúsiť presvedčiť študentov, že sme lepší, ako si myslia. Kvalita na Univerzite Komenského aj na iných školách na Slovensku je. Zopakujem, že na niektorých odboroch je to dokonca svetová kvalita, nielen regionálna. Máme prakticky na každej fakulte fantastických individuálnych vedcov a vedkyne, ktorí sú medzinárodne uznávaní. Problém je v tom, čo sme tiež už povedali: študent sa pozrie na celkový rebríček a vidí, že Univerzita Komenského je 1201+ a Masarykova univerzita je okolo 600. Musíme zmeniť spôsob, ako sa prezentujeme navonok, ako komunikujeme kvalitu.  Musíme si získať dôveru. 

Môžeme spraviť z Univerzity Komenského jeden z uzlov v ich medzinárodnej sieti a začať meniť odliv na cirkuláciu talentov. To sa dá napríklad cez spoločné medzinárodné študijné programy. Ako prorektor pre medzinárodné vzťahy som to inicioval v rámci univerzitnej aliancie ENLIGHT, ktorú som mal na starosti. Máme partnerov v zahraničí a vieme vďaka novému spoločnému programu študentovi povedať: Poď študovať manažment v Bratislave a Bordeaux. Rok budeš v Bratislave, rok v Bordeaux a dostaneš dva diplomy. Získaš zahraničnú skúsenosť, ale zároveň nestratíš kontakt s domovom. A keď toto začneme ponúkať už bakalárom – povedzme pod heslom „poď do Bratislavy na Sorbonnu“ – a pridáme do toho ešte tretiu univerzitu, takže študent strávi bakalára v troch rôznych krajinách, tak som presvedčený, že to začne byť pre mladých ľudí atraktívne. Aj pre ich rodičov. ENLIGHT sa stáva na Univerzite Komenského motorom obrovských zmien, tak som ho so svojím tímom naštartoval.

„Rektor musí byť tvárou univerzity, musí ju reprezentovať, stretávať sa s ľuďmi a snažiť sa ich nadchnúť, prilákať, aby sa na tú univerzitu prišli pozrieť.“

vedia si univerzity robiť promo?

Máme sociálne siete, robíme prednášky pre verejnosť, prezentujeme rôzne úspechy. Zjavne to nestačí. Myslím si, že je to dlhodobý proces. Stále verím aj osobnému kontaktu. Musia nám pomôcť naši študenti, ktorí môžu šíriť dobrú skúsenosť so štúdiom u nás medzi svojimi rovesníkmi. Ale aj rektor tu môže byť aktívny. Napríklad rektor Olomouckej univerzity svojho času osobne chodil po slovenských gymnáziách.

aby prišli do Olomouca?

Presne tak. Rektor nesmie byť človek zavretý v kancelárii, o ktorom sa dozvieme len počas volieb. Rektor musí byť tvárou univerzity, musí ju reprezentovať, stretávať sa s ľuďmi a snažiť sa ich nadchnúť, prilákať, aby sa na tú univerzitu prišli pozrieť. Sme veľmi decentralizovaná univerzita. Každá fakulta funguje trochu ako vlastný svet, jedna nevie, čo organizuje druhá, hoci stále prosíme, aby nám dali vedieť a mohli sme to promovať. Toto je veľká úloha, ktorá je pred nami – aby sme z toho decentralizovaného sveta vytvorili jednu komunitu. Potom budú informácie prirodzene prúdiť oveľa lepšie.

vy teraz kandidujete na nového rektora Univerzity Komenského. Predstavme si, že tie voľby vyhráte a stanete sa rektorom Univerzity Komenského. Čo majú od vás očakávať mladí ľudia, ktorí dnes nemajú motiváciu prihlásiť sa na slovenskú univerzitu a odchádzajú na Západ? Čo môžu od vás očakávať, aby ich súrodenci o dva, tri, štyri či päť rokov mali motiváciu zostať študovať doma? Vy si trúfate toto zmeniť?

Áno, trúfam si to zmeniť. Na Univerzite Komenského som tridsaťtri rokov. Pre mňa je to srdcová záležitosť, univerzum, v ktorom žijem. Vždy som z neho na čas odišiel na nejaký študijný alebo výskumný pobyt a potom som sa vracal späť s tým, čo som sa tam naučil, aby som to tu skúsil realizovať. A najmä ako prorektor pre zahraničné vzťahy som videl, ako fungujú zahraničné univerzity. Problémy, ktoré máme my, nie sú nijako unikátne. Iné univerzity ich riešili pred nami – a riešenia existujú. Tieto voľby budú podľa mňa zlomové. Musíme prejsť zo zotrvačnosti a stavu, v ktorom predovšetkým reagujeme na vonkajšie výzvy do aktívneho rozvoja. Inak nás okolitý svet predbehne. Na Slovensku sme lídrom, no v regióne strednej Európy zaostávame za univerzitami v hlavných mestách. Prežívať nestačí, musíme rásť, hýbať sa! Myslím, že aj verejnosť by sa mala zaujímať o to, kto vedie najväčšiu a najprestížnejšiu slovenskú univerzitu.

Prvá vec, ktorú by som robil, je vytváranie spomínaných medzinárodných študijných programov, aby som slovenským študentom povedal: Pozrite sa, my vás vieme prepojiť so svetom. Druhá vec: veľmi by som sa snažil vrátiť univerzite radosť, energiu a hravosť, ktorá z nej mizne. A to najmä tým, že by som začal radikálne znižovať byrokraciu. Tú našu vlastnú, ktorú sme si sami vytvorili. A tam, kde je to nevyhnutné, by som rokoval s ministerstvom a s akreditačnou agentúrou. V posledných rokoch sme sa ako univerzita dostali do určitej izolácie. Náš rektor veľmi málo komunikuje s ostatnými slovenskými univerzitami. Nezúčastňuje sa rokovaní Slovenskej rektorskej konferencie. S tou byrokraciou musíme niečo spraviť spoločne, lebo nás zadusí. 

Tretia vec: ak sme univerzita pre študentov, musíme ich výraznejšie zapojiť do rozhodovania. Áno, máme študentov v akademickom senáte, ale napríklad ich pravidelne nevoláme na zasadnutia vedenia univerzity, nepočúvame ich dostatočne často. Študentov treba učiť aj tomu, ako sa riadi inštitúcia. 

A po štvrté: musíme začať pracovať na reputácii univerzity ako celku. Pozrieť sa na naše postavenie v rebríčkoch a získať späť dôveru verejnosti. Lebo odchod mladých ľudí súvisí aj s tým, že nám verejnosť jednoducho nedôveruje. Takže si musíme získať rodičov, učiteľov aj študentov a vytvoriť otvorený, tvorivý a slobodný priestor.

funkčné obdobie rektora je koľko?

Štyri roky.

za štyri roky je aspoň časť z toho, čo ste teraz povedali, reálna?

Za štyri roky sa dajú vytvoriť medzinárodné programy. Za štyri roky sa dajú výrazne zdigitalizovať administratívne procesy na univerzite, najmä keď nezačíname na zelenej lúke.

Dnes napríklad, keď chcete ísť na služobnú cestu, musíte s papierovou žiadosťou obehať tri kancelárie, lebo potrebujete tri podpisy. To je absurdné. A na reputácii univerzity sa dá začať pracovať okamžite na viacerých frontoch zároveň.

keď ste hovorili, že sa z univerzít vytráca radosť a hravosť pod tlakom všeličoho, tak predstavme si, že budete zvolený. Vyvolá to vo vás radosť?

Áno, pretože to bude úspech môjho snaženia. Vyvolá to, samozrejme, aj veľkú zodpovednosť. Zároveň aj dobrý pocit, že spolu s kolegami, s ktorými sa o týchto veciach teraz rozprávame a spolupracujeme, budeme môcť reálne meniť univerzitu a pomáhať tejto krajine. A tiež hrdosť, že budeme môcť reprezentovať túto naozaj jedinečnú inštitúciu na Slovensku. Takže áno – radosť aj hrdosť.

JAKUB KOTIAN/TASR

jozef Tancer Prednáša nemeckú literatúru na Katedre germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky Fi lozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Je autorom niekoľkých kníh, členom Komisie Rakúskej a Maďarskej akadémie vied pre literárnu vedu a vedy o kultúre a tiež súčasným prorektorom UK pre medzinárodné vzťahy. V jesenných voľbách bude kandidovať na post rektora UK.

L

Idea university

.roger Scruton .témy

Známa esej Rogera Scrutona, ktorú sme spomínali na viacerých miestach v predchádzajúcich textoch tejto témy, vyšla v časopise The Salisbury Review v roku 2001. Za štvrťstoročie nijako významne nezostarla, skôr naopak.

ve své nedávno vydané knize The New Idea of a University (vyd. Haven Books) popisují její autoři Duke Maskell a Ian Robinson tlachání úřednických ignorantů, díky nimž došlo k nafukování, rozpínání, explosi a kolapsu britských universit. Jejich střízlivé úvahy nám připomínají, že tradiční universita nebývala běžnou součástí státního vzdělávacího systému, nýbrž autonomním společenstvím, samosprávným orgánem křesťanské kultury. Nebude na škodu vydat se ve stopách Maskella a Robinsona a znovu se zamyslet nad autorem, který je inspiroval a jehož ideál autonomního universitního společenství z Cambridge mého vlastního mládí ještě tak docela nezmizel.

Kardinál Newman psal svou knihu The Idea of a University (1852) v čase, kdy se university staly středisky společenské moci. Jedním z jeho záměrů bylo vyzvednout vedle jejich veřejné funkce coby pramene a pokladnice vědomosti i jejich neveřejnou a domáckou roli. Podle Newmana utváří universita charakter těch, kteří ji navštěvují. Tím, že se studenti ocitnou v akademickém prostředí, kde je jim vštěpován ideál vzdělanosti, mění se z hrubých, nekultivovaných lidských bytostí v gentlemany. A právě v tom, říká Newman, spočívá pravá sociální funkce university. Uprostřed jejích zdí je dospívajícím předkládána vize životních cílů; a ti si z university odnášejí jednu důležitou věc, kterou jim okolní svět nemůže poskytnout: představu o skutečných hodnotách. Právě z tohoto důvodu je v komerčním, průmyslovém věku, kde na nás na každém rohu číhá pokušení vlastního prospěchu, kde čelíme nebezpečí, že z každého cíle učiníme cíl materiální – jinak řečeno, kde jsme vystaveni nebezpečí, že dovolíme prostředkům, aby pohltily cíle, universita tak důležitá. Mnohé se od Newmanových dob změnilo. V časech, kdy většinu studujících tvoří ženy, by bylo značně absurdní tvrdit, že university se věnují výchově gentlemanů. Newmanův ideální model university byl postaven na vzorech tehdejších universit v Oxfordu, Cambridge a Trinity College v Dublinu, kam měli v oněch dobách přístup pouze muži; tyto školy nepovolovaly svým studentům sňatky a fungovaly jako jakési kvasi-náboženské instituce v rámci anglikánské církve. Jejich noví studenti se rekrutovali z převážné části z veřejných škol a pevným základem jejich učebních osnov byly latina, řečtina, teologie a matematika. Jejich vnitřní život se točil kolem jednotlivých kolejí či fakult, kde měli jak profesoři, tak studenti své ubytovny a kde každý večer společně stolovali, oděni do svých akademických talárů. Tato jedinečná britská forma celibátního domáckého života přežila do našich dnů, udržována armádou vrátných, sluhů, uklízečů a dalšího personálu, a i když všichni studenti museli chodit ke zkouškám, jen malá část z těch, kdo za Newmanových časů universitu navštěvovali, považovala studium za skutečný smysl svého pobytu na alma mater. Někteří tady byli proto, aby závodili na osmiveslicích nebo hráli ragby; někteří zde vyčkávali okamžiku, kdy zdědí šlechtický titul; jiní čekali na získání důstojnické hodnosti a čas tu trávili hýřením se spolubydlícími. Téměř všichni byli příslušníky společenských elit, jež připadly na tento jedinečný způsob zachování sebe sama prostřednictvím zahalení vlastní moci do třpytivého hávu vytříbeného vzdělání. A v tomto chráněném a krásném prostředí jste také mohli brát vzdělání vážně, jakožto cíl sám o sobě. „Zříci se účelu“ nebylo s dostatkem času a prostředků v bance až tak těžké.

Študenti Oxfordskej univerzity relaxujú v spoločenskej miestnosti jedného z univerzitných kolégií okolo roku 1950.DAILY MIRROR/MIRRORPIX/GETTY IMAGESŠtudenti Oxfordskej univerzity relaxujú v spoločenskej miestnosti jedného z univerzitných kolégií okolo roku 1950.

Dnešní universita se od university kardinála Newmana liší téměř ve všech ohledech. Její studenti pocházejí ze všech společenských vrstev a tříd, je otevřena stejně mužům i ženám a velmi často je financována a zabezpečována státem. Jen málo – pokud vůbec něco – zůstává z onoho křehkého a vyváženého ovzduší domáckého života, jež formovalo Newmanovu duši, a učivo se již nesoustředí na vznešené a neúčelné předměty jako řečtina, které jsou ztělesněním strhující vize života žitého mimo hranice každodenního kšeftování; osnovy jsou vyplněny vědeckými disciplínami, předměty užitečnými pro profesní kariéru a dnes všudypřítomnými „obchodními studii“, jejichž osvojením se studenti údajně naučí porozumět běhu světa. Úspěch ležel za studentem Newmanových časů – v podobě bankovního konta, titulu či pozemkového majetku. A úspěch leží před jeho dnešním protějškem – v podobě kariéry, která ospravedlní tyto jinak naprosto neužitečné a nepoužitelné vědomosti. University se navíc stále rozrůstaly, aby mohly nabídnout své služby stále rostoucí části populace a pohlcovat stále se zvětšující část státního rozpočtu. Sféra universitního vzdělávání ve státě Massachussetts má vyšší finanční obrat než jakékoli průmyslové odvětví, v každém větším britském či americkém městě existuje přinejmenším jedna universita a každou americkou státní universitu může ve stejnou dobu navštěvovat více než 50 000 studentů. Vyšší vzdělání je poskytováno jako právo každému, kdo ve Francii složí bakalářskou zkoušku, a evropští politici se často vyjadřují v tom smyslu, jako by práce na reformě vzdělávacího systému měla být definitivně završena až v okamžiku, kdy bude každé dítě moci v řádném čase absolvovat vysokou školu. Universita již nadále neslouží k výchově společenských elit, ba právě naopak – snaží se nás ujistit, že elity jsou věcí minulosti.

Pokud jde o společenský život university, kdo by mohl popřít, že celibátní idyla, jež tak působila na Newmana a jeho současníky, je dávno pryč? Svět aranžovaného estétství a neurvalého sprosťáctví, svět vytříbené vzdělanosti a homosexuálního toužení, zesměšňovaný Evelynem Waughem v knize Decline and Fall a poté stejným autorem oplakávaný v díle Brideshead Revisited, svět, jenž zrodil génie tak rozmanité, jako byli Coleridge a Pater, Russell a Keynes, tento svět nepřežil rovnostářskou revoluci. A skutečně, jeho poslední autentický výplod – kroužek komunistických slídilů, kteří se rozeběhli z universitního střediska v Cambridge – byl dokladem jeho dobrovolné sebevraždy; tito lidé zaútočili na kulturu, která je vychovala a živila, a zradili ji nepříteli.

Uprostřed všech těchto změn však jedna věc zůstala zdánlivě beze změny, a sice prvořadý úkol university – rozmnožování, uchovávání a předávání znalostí. Jsme přesvědčováni, že sociální funkce university se možná změnila, avšak její základní účel či smysl nikoli. Vzdělání bývalo kdysi exkluzivním vlastnictvím vládnoucí třídy; dnes je dostupné každému. Je to však stále vzdělání, a to vzdělání stejně hodnotné pro ty, jimž se dostává dnes, jako bylo pro ty, kteří si je dříve vyhrazovali jen pro svou výlučnou potřebu. Vztah mezi vzděláním a universitním způsobem života byl toliko náhodným důsledkem toho, že tradiční učivo i tradiční způsoby jeho osvojování se formovaly v dobách, kdy vzdělávání bylo monopolem církve.

Študenti v areáli Cambridgeskej univerzity v Anglicku približne v polovici 20. storočia.SLIM AARONS/GETTY IMAGES Študenti v areáli Cambridgeskej univerzity v Anglicku približne v polovici 20. storočia.

Něco na tomto pohledu je. Konec konců, středověké koleje byly v první řadě školami pro duchovenstvo a až druhotně místy nezaujatého a objektivního usilování o získání vědomostí. A tuto druhou funkci nabyly, aniž by ztratily cokoli ze svého církevního charakteru. Lze tvrdit, že z intelektuálního hlediska nebylo rozhodujícím okamžikem vývoje moderní university objevení se středověké koleje se vší její parádou domáckosti, celibátu, náboženské praxe a společenského soupeření. Tímto okamžikem bylo osvícenství, jež v Německu a ve Skotsku vytyčilo nový ideál vyšší vzdělanosti bez středověkých pout, která vzdělávání svazovala teologickými dogmaty. V Kantově Königsbergu či v Glasgow Adama Smitha spočíval středověký háv na silných renesančních bedrech už docela volně: bujný život intelektu se začíná klubat přes obnošené cáry víry. A když si nový člověk začal činit nároky na sféru vědění, přineslo to s sebou masivní rozšíření učebních osnov, jež zahrnovaly přírodní vědy, literaturu i historii; lidský rozum byl tak postaven na místo, které dříve zaujímala víra. Umírněný pokus kardinála Newmana obnovit universitní ideu a přizpůsobit ji moderním potřebám může být nahlížen jako pozdní reakce na nepřetržitý příliv osvícenských idejí, jež se rychle rozšířily po německých universitách a zcela vytlačily teologii z jejího ústředního místa v učebních osnovách.

Silně ovlivněny německým příkladem byly university americké. Jejich vyučovací metody šly ve stopách německého modelu – s profesory navrhujícími své vlastní kursy a přednášky a zkoušejícími ty, kteří je navštěvují. Vědecký světový názor nám praví, že existují dva hlavní nepřátelé vzdělání: víra, která činí věci nepochybnými a absolutními, a cenzura zakazující otázky. Má-li být universita opravdu studnicí vědění a pramenem vzdělání, musí být místem stálého tázání a experimentování. Americký pragmatismus se stal oporou nutkavé touhy po inovaci; je dávno zavedeným zvykem, že profesoři na amerických universitách mohou přednášet cokoli, co je zajímá, takže učební osnovy jsou vlastně neustálým proudem změn. Tlak na změny a inovaci je podporován i demokratickým duchem, jenž je přirozeně podezíravý vůči každému pokusu stanovit, co lze a co nelze učit, a který se vždy ptá na to, kdo a proč takovou věc určuje.

Krůček po krůčku pronikl tento americký přístup i do britských osnov, včetně hodnocení vycházejícího dnes již pravidelně z modulového systému a prováděného člověkem, který daný předmět navrhuje a přednáší. Tyto moduly jsou často součástí některých nových studijních oborů – sportovních studií, mediálních studií, vědy o blahobytu zvířat –, konstruovaných tak, aby odpovídaly zájmům a budoucím profesím nově přijatých studentů.

Optimista by tedy mohl říci, že věci se od Newmanových časů vcelku zlepšily. Pod záminkou péče o „vyšší“, „neslužebný“ smysl či cíl byla universita velebená Newmanem skutečně obřadem zasvěcení, určeným k ochraně privilegií existující elity a k bránění v postupu jejím konkurentům a soupeřům. Poskytovala a předávala zbytečné, nepraktické dovednosti, jež byly ceněny právě pro svou zbytečnost – ta z nich dělala odznak členství či příslušnosti. Posláním university zdaleka nebylo zajistit nějaký objem vědomostí; byla tu proto, aby chránila posvátné mýty: zbudovala ochranný val okouzlení kolem náboženství, společenských hodnot a kultury minulosti, a chlubila se tím, že obtížně pochopitelné, výlučné dovednosti nutné pro to, aby se člověk mohl těšit z tohoto okouzlení – např. znalost latiny a řečtiny –, jsou tou nejvyšší formou vzdělání. V krátkosti řečeno, newmanovská universita byla nástrojem k udržování třídy mandarínů.

Dnešní university jsou naopak zasvěceny zvětšování vědomostí a jejich sociální struktura není toliko ne-elitářská, ale anti-elitářská. Nečiní žádných rozdílů na základě pohlaví, rasy či třídy; prosadily oprávněnost svých nároků na to být považovány za veřejný statek, aby mohly požadovat značný objem státních financí. Jsou místy svobodomyslného výzkumu, místy bez dogmatické svázanosti, jejichž smyslem a cílem je prohlubování a rozšiřování vědomostí prostřednictvím svobodného bádání. Tento svobodný duch je předáván studentům, kteří mají tu nejširší možnost výběru učiva a získávají znalosti, které jsou nejen velmi solidní, ale i vysoce užitečné pro jejich budoucí život. Stručně řečeno, ze společensky exkluzivních klubů určených pro studia vzácných a ušlechtilých zbytečností se university proměnily v široce otevřené databanky určené k šíření nezbytných dovedností a znalostí.

Toto tedy rozhodně řekne optimista. Je to ale příklad toho, co Schopenhauer nazval „bezskrupulózním optimismem“? Přinejmenším bychom se měli podívat na fakta. Z německých universit formovaných osvícenstvím vycházely na počátku 19. století ty nádherné, svobodné, poetické a všestranné mozky, které změnily západní kulturu: Schopenhauer, Hegel, Herder, Hölderlin, Ranke. Na chvíli se zdálo, jako by systém cenzury, chránící teologii před zasahováním vědy, byl navždy zrušen a svobodné bádání nabylo vrchu. Revoluce a kontrarevoluce ovšem toto období rychle ukončily a pohlédneme-li zpátky na historii německé university, pak můžeme jenom konstatovat, že periody intelektuální svobody byly výjimkou a nikoli pravidlem.

Tlak směrem k ideologické konformitě nepřicházel vždy shora. V době nacismu a poté znovu v roce 1968 to bylo hnutí studentů, kdo si vzal slovo a kázal profesorům, o čem lze a o čem nelze na půdě university hovořit. Mezitím staré university v Oxfordu a Cambridge s jejich staromódními rituály a závaznými náboženskými zvyklostmi poskytly útočiště rebelům a nonkonformistům všeho druhu, přičemž zůstaly chráněnými ostrůvky, na jejichž půdě fašisté a komunisté, konzervativci a labouristé, ateisté a římští katolíci diskutovali nad sklenkou portského o Racinovi a Shakespearovi či Brahmsovi a Wagnerovi. Nebyly to jenom německé university, jimž se od Hegelových časů vedlo zle. Dnešní návštěvník americké university bude pravděpodobně překvapen spíše všemožnými lokálními podobami cenzury než atmosférou svobodného bádání. Pravda, Američané žijí v tolerantní společnosti. Vedle toho si ovšem pěstují pozorné a horlivé strážce, neustále připravené odhalit a vymýtit i ty nejmenší známky intolerance mezi mladými. A tito ochránci tolerance mají přirozený sklon tíhnout k universitám, kde jim samotná svoboda studia a jeho otevřenost inovacím poskytuje příležitost, aby se jejich cenzorské vášně projevily. Do seznamů literatury jsou knihy zařazovány či z nich vyškrtávány čistě jen na základě jejich politické správnosti; kodexy řeči a poradenské služby střeží jazyk a chování jak studentů, tak i učitelů; jednotlivé kursy či semináře jsou navrhovány tak, aby vštěpovaly ideologickou konformitu, a studenti bývají často trestáni za své heretické názory na problémy, které právě „hýbou světem“. V citlivých oblastech, jakými jsou studia zaměřená na otázky rasy či pohlaví je cenzura zcela otevřeně zaměřena nejen vůči studentům, ale i proti každému učiteli - ať je jakkoli nestranný a opatrný –, který dospěje ke špatným závěrům. Semináře zaměřené na problémy rasismu [„Racism awareness courses“] na amerických universitách požívají techniku vymývání mozků, k dokonalosti dovedenou čínskými komunisty, a jsou často využívány coby nápravný prostředek (tj. trest) pro ty, jejichž deviantní chování volá po převýchově.

Existují také celé obory či předměty studia, které již svými označeními vytrubují ideologický postoj, který je od studentů očekáván (např. feministická studia, gay-studia, gender studies). Když se tyto studijní předměty objevily poprvé, stavěli se proti nim universitní představitelé jen velmi zdráhavě a neochotně, neboť se obávali, aby jejich odmítavý postoj nebyl považován za útok na ducha svobodného bádání. Jak by ale reagovali, mohl by se člověk ptát, na návrh zavést kurs nacistických studií (s přednášejícími výlučně z řad nacistů) či dokonce konzervativních studií se záměrem vychovat další generaci členů Republikánské strany?

Tato slova neznamenají, že si nelze představit kurs třeba ženských studií, nabízející otevřený a objektivní pohled na ženy a jejich místo ve společnosti, na výtvarné i literární dílo žen a na obraz ženy v západní literatuře. Neměl by to ale být kurs orientovaný výhradně na ženy, s čistě ženskými přednášejícími a jenom ženám adresovaný; neměl by ani kázat, co že si mají studenti takého komplikovaného tématu myslet. Měl by ponechat prostor i pro takové závěry, že jistá část žen byla v tradiční rodině šťastnější, než se cítí dnes, že feminismus podkopal sebedůvěru i naděje obyčejných žen, že pokud nejsou ženy velkými umělkyněmi, matematičkami či skladatelkami, není to vina mužů, apod. Jakmile ovšem umožníte úvahy o takovýchto závěrech, velice rychle zjistíte, že celý obor ženských studií je falešný. Otázky, jež klade, nelze zodpovědět či vyřešit prostřednictvím studií zaměřených výhradně na ženy, ani je nelze uchopit s pomocí intelektuální výbavy osvojené si navštěvováním kursů věnovaných právě jenom takovýmto otázkám. Absolvent vysoké školy s průpravou v biologii, sociologii, historii a muzikologii může být případně schopen posunout lidské znalosti v otázce absence hudebních skladatelů ženského pohlaví. Můžete ale dát v sázku svůj život proti tomu, že žádný absolvent ženských studií nebude mít na tuto otázku jinou než jedinou a všezahrnující odpověď: obžalobu mužů.

To otevírá zajímavé téma vztahu moderní university k získávání a šíření vědomostí. Zastavme se na chvíli u našeho příkladu ženských studií. Existují závažné otázky týkající se podstaty rozdílů v pohlaví, jež dozajista mohou a mají být na universitě studovány. Nové studijní obory byly však koncipovány tak, aby kladení takových otázek znemožnily. Ženská studia tu jsou proto, aby studenty naočkovala proti touze zpochybňovat feminismus. A tento proces očkování se objevuje dokonce i v těch oborech, které kvůli němu nebyly zřízeny. Jedno jediné téma nelegitimnosti západní civilizace a umělé podstaty znaků, na nichž byla založena, se vine všemi humanitními obory, tak jak jsou dnes běžně na amerických a britských universitách vyučovány. Veškeré rozdíly jsou „kulturní“, tudíž „vykonstruované“,a tedy - ve smyslu Marxovy definice – „ideologické“, vytvořené vládnoucí elitou s cílem sloužit jejím zájmům a posilovat její moc. Západní civilizace je prostě výsledkem nespravedlivého, tyranského procesu a jediným smyslem jejího studia je dekonstruovat její nároky na naši přináležitost k ní. To je ono základní přesvědčení, k jehož „strávení“ jsou bezmála všichni studenti humanitních oborů vyzýváni – nejlépe ještě dříve, než si osvojí dostatečné intelektuální schopnosti k tomu, aby je zpochybňovali nebo srovnávali s literaturou, která je demaskuje coby přihlouplý a liturgický švindl.

Kardinál John Henry Newman na portréte z roku 1887.WIKIMEDIA COMMONSKardinál John Henry Newman na portréte z roku 1887.

A podívejme se na věc ještě jiným způsobem: osvícenství vyloučilo teologii coby ústřední bod učebních osnov, aby na její místo dosadilo nestranné hledání pravdy. Během velmi krátké doby jsme však zjistili, že universita je ovládána teologií jiného druhu - bezbožnou teologií, to zcela jistě, avšak teologií neméně lpící na absolutním a nezpochybnitelném podřízení se doktríně a neméně horlivé až fanatické při pronásledování heretiků, skeptiků a kritiků. Jistě, lidé již nejsou za své názory přivazováni ke kůlům a upalováni; prostě se jim jenom nepovede získat titul či funkci nebo, jsou-li studenty, propadnou u zkoušek. Máme-li tomuto jevu porozumět, měli bychom si uvědomit, jak vratké a choulostivé je postavení pravdy v lidských záležitostech. Aristotelés nám říká, že všechny lidské bytosti touží vědět a znát; zapomíná však dodat, že tato jejich touha se projeví až poté, co získají jistotu, že znalosti nebudou nebezpečné. Od nepohodlných pravd se lidé odvracejí a obklopují se zdmi, jež je činí nespatřitelnými. Je těžké vybudovat takovou zeď z vlastního popudu; ve spojení s jinými a pod ochranou dobře vybavených institucí však můžete být účastni radostného budování klamu a přidat svou cihlu tvrdé a odolné všednosti do vztyčovaných hradeb. Účelem či cílem není říkat lži, ale vytvořit přijatelnou veřejnou doktrínu. A taková doktrína je přijatelná tehdy, poskytuje-li oporu pro stabilní a vnitřně bezpečné lidské společenství.

Potřeba takového společenství je obzvláště zjevná na universitě, kde se profesoři ucházejí o přízeň mladých, kteří zase naopak usilují o to být promováni a prokázat tak svoji příslušnost ke světu dospělých. Doktrínami nové teologie jsou tedy různá společenství formující přesvědčení. Pokud se domníváme, že rozdíl mezi muži a ženami není „kulturní konstrukcí“, ale je přirozený, pokud jsme došli k přesvědčení, že západní civilizace není jen nějakým svévolným ideologickým vynálezem, ale jedním z největších výkonů lidstva, ztělesňujícím zároveň morální vědomí, jež mladí lidé potřebují, pokud si myslíme, že cílem vzdělání není rovnost, ale rozlišování – pokud se v nás zakořenila kterákoli z těchto herezí, stali jsme se nebezpečím pro ono společenství, jež moderní universita vyžaduje a po němž volá. Moderní universita totiž snaží vyhovět studentům bez ohledu na jejich pohlaví, rasu či kulturní zázemí, a dokonce i bez ohledu na jejich schopnosti. Do značné míry je výtvorem státu a plně se hlásí k etatistické představě toho, jaká by společnost měla být - tedy představě společnosti bez jakýchkoli rozdílů, společnosti, jejíž všichni členové jsou potenciálními příjemci veřejné péče a podpory. Je tedy stejně závislá na víře v rovnost, jako byla universita kardinála Newmana závislá na víře v Boha. Aby pamatovala úplně na všechny, vynalézá nová universita takové obory jako hotelový management a obchodní studia, určené k uspokojení těch, kteří se nijak nezajímají o intelektuální život. Skutečnost, že tyto dovednosti a znalosti lze lépe získat v reálném světě, není důležitá; účelem je totiž vytvořit mikrokosmos nové společnosti, podobně jako Newmanova universitní kolej byla mikrokosmem světa gentlemanů. Nezaujaté, objektivní hledání pravdy je pro toto nové společenství stejnou hrozbou, jakou bylo pro společenství tvořící university středověké Evropy. A proto - navzdory jejich vrozenému tíhnutí ke společenství či přináležitosti někam – jsou mladí lidé na universitě přesvědčováni o tom, že přicházejí odnikud a nepatří nikam, že veškeré dříve existující formy přináležitosti jsou bezvýznamné a zbytečné. Je jim nabízena vstupenka do kulturní nicoty, neboť je to jediná cesta k dosažení rovnostářského cíle. Místo staré víry v civilizaci založenou na zbožnosti, posuzování a rozlišování je jim vštěpována nová víra ve společnost založenou na rovnosti a všeobjímajícnosti a jsou přesvědčováni o tom, že posuzování jiných životních stylů je zločinem. Pokud by cílem bylo pouze nahradit jeden systém víry systémem jiným, byl by takový pokus otevřen racionální diskusi. Cílem je však nahradit jedno společenství společenstvím jiným.

Je lákavé přirovnat lidstvo ke stádu procházejícímu se v nějakém temném, ponurém údolí, kde teplá vůně kolektivního života skýtá útočiště před pocity úzkosti. Tu a tam se stádo objeví na temeni kopce a je náhle omýváno slunečními paprsky. Chladný větřík rozptyluje vůni přátelského společenství, ale na okamžik se zjevuje skutečná podstata lidstva. Pár jednotlivců se snaží zůstat nahoře a užívat si světla a poznání, jež přináší. Ostatní jsou ale větrem obtěžováni a stádo se dává do pohybu, vlekouc s sebou každého dolů do temnoty.

Já sám jsem odešel ze státního gymnasia na universitu v Cambridge. Nepatřil jsem k newmanovské elitě. Byl jsem nízkého původu, ne však dost nízkého na to, abych byl gentlemanem. Necítil jsem se v celibátní společnosti Jesus College dobře, ale – díky životě v koleji – jsem byl nucen jíst každý večer s lidmi, kteří mě intelektuálně, kulturně i společensky převyšovali. Krok za krokem se drsné hrany mé osobnosti obrušovaly a učil jsem se - byť jsem s nimi nemohl držet krok – vážit si vytříbených způsobů a kulturních schopností svých soukromě vychovaných a vzdělaných současníků. Byl jsem odsouzen žít na stejném dvoře jako tiší bakaláři, kteří nesnášeli jakýkoli větší hluk než šeptání. Ve městě jsem musel nosit akademický oděv a každý večer jsem byl povinen vrátit se před jedenáctou hodinou. A byla mi poskytnuta naprostá intelektuální svoboda. Vše, co bylo požadováno, bylo napsání jednoho eseje týdně, který jsem pak musel obhájit před „konzultantem“, jehož jediným úkolem bylo vytknout mi, co že jsem to napsal, a který mi nikdy nesdělil svůj názor na jakékoli téma. Kursy byly volitelné a mohl jsem navštěvovat přednášky na kterékoli fakultě a půjčovat si knihy z kterékoli knihovny. Jednoho dne v období celostátních voleb jsem přišel na pravidelnou týdenní přednášku věnovanou „Kritice čistého rozumu“ a zjistil jsem, že přednášející profesor má na klopě jakýsi odznak s nápisem „Volte labouristy“. Můj úžas nevzbuzovalo ani tak to, že by volil Labouristickou stranu (být dost starý, udělal bych to samé), ale že se rozhodl tuto věc veřejně oznámit - na přednášce věnované transcendentnímu odvozování kategorií, tedy tématu vznášejícímu se vysoko nad omezenými diskusemi o stranické politice. Pokud se pamatuji, byla to během mých studentských let jediná příležitost, kdy jsem zjistil politické názory jednoho z mých učitelů. Ačkoli jsem studoval filosofii, navštěvoval přednášky z angličtiny, němčiny a moderní řečtiny a dychtil jsem diskutovat se svými profesory o všech možných intelektuálních otázkách, zdálo se, že nestranné hledání pravdy naše vzájemné debaty vždy nějak usměrňovalo. Žádný učitel se nesnažil vnucovat ideologickou konformitu či „verbovat“ studenty do nového společenství rovných. Byli jsme vybízeni číst díla Millova a práce Mary Wollestonecraftové o emancipaci žen a diskutovat o nich stejně, jako bychom diskutovali o jiných intektuálních problémech. Četli jsme však také díla jako Bostonians Henryho Jamese, Sesame and Lilies Johna Ruskina a mnohá další, která jsou dnes na feministickém indexu. Toto vše bylo prostě součástí úsilí porozumět „tomu nejlepšímu, co bylo vymyšleno a řečeno“ a naučit se cvičit svůj mozek v duchu věcného, objektivního zkoumání a bádání. Tato příležitost pěstovat své myšlení byla bezpochyby možná díky existenci svébytné, domácké společnosti, životu v níž jsme se těšili; přináležitosti k ní bylo dosahováno jiným způsobem, prostřednictvím příkladu, rituálu a každodenního kontaktu. Během celého studia jsme měli možnost naprosto vážně se zaobírat otázkami pravdy. A i když mnozí z našich současníků studovali užitečné předměty jako medicínu, právo a biologii, lpěla universita v Cambridge nekompromisně na rozdílu mezi věděním či vědomostmi – jejich pěstování bylo úkolem university – a dovedností, která přináležela vnějšímu světu. Nejužitečnějšími obory jsou ty, jež zaměřují mysl na nestranné bádání a neříkají nic o světě za universitními zdmi. Odtud pramení zdání jejich zbytečnosti či bezúčelnosti, proto se jim vyhýbají ti, kdo vzdělání považují za první krok ke kariéře. Staré učební osnovy, zaměřené na ony zdánlivě zbytečné předměty a ze společenského, politického a komerčního hlediska beznadějně „bezvýznamné“, však měly svůj účel – a sice takový, jehož lze dosáhnout toliko vyvarováním se sledování účelu. Tímto účelem bylo cvičení mysli.

Zastánci nové university trvají na tom, že rozšířením učebních osnov se universita stává pro moderní společnost užitečnější a že ztráta oné staré, do sebe zahleděné kolegiality neznamená prakticky žádnou ztrátu. Studium a „učňovská léta“, jež formovaly Rogera Scrutona, jsou stejným anachronismem jako on sám; požadavky společnosti se změnily a universita se musí změnit s nimi, má-li poskytovat to, co naše společnost nyní potřebuje. Nic z toho však nemění fakt, že dnešní universita je přesně tím, čím byla vždy: studnicí a pramenem poznání a vědění. Časem jsem přistoupil na oficiální pohled na sebe sama coby anachronismus, opustil jsem universitu a vydal se do světa podnikání. Nevěnoval jsem se této věci celým svým srdcem, neboť jsem si chtěl ponechat nějaký čas na čtení a psaní. Nicméně díky tomu, že jsem byl celý svůj život položkou v rozpočtech jiných lidí, mohl jsem nyní zanést jiné do toho svého. Poradenská firma, kterou jsem založil, má čtyřicet zaměstnanců v šesti různých zemích. Její činnost je značně choulostivá - patří k ní jednání s politiky, vysokými státními úředníky, zástupci sdělovacích prostředků i dalšími tvůrci veřejného mínění. Nejpodstatnějším objevem, který jsem učinil hned v počátcích tohoto podniku, bylo, že absolvent „obchodních studií“ je právě tím člověkem, který by nebyl nikdy „použitelný“. Takový člověk totiž promarnil nejlepší léta života získáváním vědomostí, které právě díky jejich statusu coby „užitečných znalostí“ – jsou v reálném světě naprosto neužitečné. Označovat tuto směsici diagramů, účetnictví, morálních kázání a burzovních triků za vzdělání je zneužíváním toho slova. Naše podnikání vyžaduje následující schopnosti: bystrost, schopnost komunikovat a chápat, schopnost srovnávat a pojmově chápat obtížná fakta, schopnost porozumět historickému i kulturnímu zázemí osoby, jíž může být člověk zcela nesympatický, a především ironie a nezranitelnost, která z ní vychází. Žádné z těchto schopností nelze dosáhnout prostřednictvím obchodních studií; všechny, jak jsem zjistil, jsou pěstovány studiem řečtiny, latiny a filosofie. Měl jsem to štěstí potkat lidi, kteří svá formativní léta strávili studiem těchto neužitečných věcí; jen ony byly užitečné.

Právě tato zkušenost - spíše než zkušenost let, kdy jsem byl universitním učitelem – mě přivedla na stranu kardinála Newmana. Uzavřete učení se a vyučování do nějakého posvátného místa, odřízněte je od světa, aby se vlastními vnitřními silami ubíralo směrem ke zbytečnému, neplodnému vzdělání – a dospějete k ucelenému a zdravému rozumu, k mysli schopné se přizpůsobit, soustředit a chápat v neustále se měnícím prostředí vnějšího světa. Vpusťte však tento vnější svět do třídy a výsledkem bude zkostnatění duševních sil, slepé a bezhlavé propadnutí zájmu o důležité problémy současnosti, jež činí rozum neschopným vypořádat se s jakoukoli situací, která není popsána na stránkách knih. Zájem o problémy současnosti je nepřítelem vzdělání, a pokud z něj university učiní svůj standard, zradí své poslání. Pak nezůstane nic kromě nové formy společenství, jemuž jsou oddány - společenství rovných, které si nikdo z nás nepřeje. 

L

Miroslav Gašpárek: Pritiahnite jedného top akademika a veci sa pohnú

.marína Gálisová .témy

Miroslav Gašpárek vyštudoval bioinžinierstvo na Imperial College London, dnes robí doktorát na Oxforde. Najkvalitnejší vzdelávací systém zažíva dennodenne. Ako by nadizajnoval top univerzitu v slovenskom prostredí?

miro, ty máš z prvej ruky skúsenosť so systémom elitných univerzít. Keď si ako študent, ktorý absolvoval slovenské gymnázium, prišiel do takéhoto prostredia, čo ti hneď povedalo, že je to celkom iné?

To, že to bude kvalitná intelektuálna skúsenosť, mi naznačil už taký detail, že sme pred nástupom na štúdium dostali prístup na študijný portál a tam sme mali na každý predmet zoznam odbornej literatúry. Mohli sme teda začať v predstihu. Základ je ale v tomto: špičkové svetové univerzity majú extrémnu koncentráciu najlepších talentov. Nejde len o talenty výskumné, ale tí vedci musia učiť, to sa vždy prepája. Od prvých dní som videl, že naši profesori nie sú len špičkoví výskumníci, ale baví ich aj odovzdávanie vedomostí. Okrem toho nám dali možnosť sformovať si silnú identitu – že študujeme biomedicínske inžinierstvo. Na Slovensku majú takú identitu možno lekári a právnici, ale tu je inžinier niekto, kto niečo nové buduje. Tá identita nám ako študentom veľmi pomohla. Prvá vec je teda príprava, druhá vec identita a tretia skvelí ľudia – vyučujúci, ale aj spolužiaci.

25. jún 2025, Anglicko: Laureáti čestných doktorátov na Oxfordskej univerzite v deň ceremoniálu Encaenia.DAN KITWOOD/GETTY IMAGES25. jún 2025, Anglicko: Laureáti čestných doktorátov na Oxfordskej univerzite v deň ceremoniálu Encaenia.

človek je teda základom kvalitnej univerzity?

Určite. Vo všeobecnosti totiž intelektuálne, vedomostné a výskumné výstupy nie sú rozložené po Gaussovej krivke. Keď vezmeš to najlepšie 1 percento z ľudí, tak ono vyprodukuje, vymyslí a dodá viac výstupov, najmä prelomových, než veľká väčšina zvyšku. Takže keď koncentruješ týchto ľudí na jednom mieste, všetko sa nesmierne urýchli.

„Je oveľa lepšie pritiahnuť päť absolútne špičkových ľudí a dať im veľký rozpočet, než pritiahnuť päťdesiat priemerných a dať im menej. “

ty ako inžinier, v zmysle ten, kto tvorí niečo nové – ako by si teoreticky vytvoril prostredie, v ktorom by si takýchto ľudí skoncentroval? Ako by si nadizajnoval dobrú univerzitu?

Je jedna vec, ktorá sa nadizajnovať nedá, a to je tá história, duch miesta, genius loci. Potom sú tu ale dve veci, ktoré sú podľa mňa dôležité. V prvom rade veľmi veľa peňazí. Saudské univerzity nie sú, samozrejme, tam, kde je Harvard alebo Princeton, ale už sú seriózne dobré. Špičkovým ľuďom treba dať veľa peňazí. A keď toľko peňazí nie je, tak by som nedával menej na človeka, prijal by som menej ľudí. Je oveľa lepšie pritiahnuť päť absolútne špičkových ľudí a dať im veľký rozpočet, než pritiahnuť päťdesiat priemerných a dať im menej. To je prvá vec. Pre tých špičkových ľudí je dôležité prostredie a kvalita života, networks, celá na to nadväzujúca existencia. Toto sa ale nedá na začiatku robiť v nejakej širokej oblasti. Napríklad na veľkých univerzitách sa vytvárajú inštitúty, povedzme, Ellison Institute of Technology. Larry Ellison do toho dáva veľmi veľa peňazí, ale nerobí osobitne technické a humanitné vedy. Blavatnik School of Government nerobí government a ďalších pätnásť vecí na jednej platforme. Treba zdroje koncentrovať do jednej oblasti.

keby si mal niečo také urobiť na Slovensku, ako by si postupoval? Tu nie je veľa peňazí.

Peniaze by sa dali získať napríklad tak, že by sa zrušil nejaký počet univerzít, ktoré neprinášajú dostatočnú pridanú hodnotu. Na Slovensku máme veľký problém, že si stále hovoríme, akí sme šikovní a dobrí. Ale buďme úprimní, nie sme. Aspoň v mojej oblasti veľká časť vedy, ktorá sa na Slovensku berie ako špičková, nie je kompetitívna na svetovej úrovni, nerieši tie najvzrušujúcejšie a najzaujímavejšie praktické problémy a často trpí zle nastavenými metrikami, tlakom na publikovanie a podobne. To však neplatí len pre Slovensko. V každom prípade, namiesto menej špičkových ľudí by som sa snažil získať jedného profesora na svetovej úrovni, ktorý má tridsať ľudí vo výskumnej skupine a z nich niektorí sú manažéri laboratória, niektorí sú senior postdoktoranti, junior postdoktoranti,  PhD. študenti a zopár študentov magisterského štúdia. Takto si špičkové univerzity udržiavajú svoju špičkovosť. Našu dobrú známu, profesorku Dame Molly Stevens, čo je asi najslávnejšia mladá vedkyňa v Británii, univerzita v Oxforde pritiahla z Imperial College tak, že jej dali celé poschodie v krásnej laboratórnej budove, dali jej milióny libier len na to, aby si rozbehla laboratórium. Dovolili jej nechať si aj profesúru na Imperial College a profesúru na švédskej univerzite Karolinska Institutet. Tisícročný Oxford pre ňu doslova vytvoril nové pravidlá, lebo si povedal, že je dôležité, aby tam bola. Ona má doslova stovku študentov, spolupráce so špičkovými farmafirmami a investičnými skupinami, jej študenti vytvárajú startupy a podobne. Ďalší príklad je môj supervízor, má 32 rokov a svoju prvú „tenured“, čiže permanentnú profesúru získal ako 27-ročný. Rok po ukončení doktorandského štúdia. On má teraz v laboratóriu viac ako dvadsať špičkových ľudí, spolupracuje s nobelistami, má množstvo veľkých grantov od najlepších vládnych agentúr a, zdôrazňujem, spolupráce s priemyslom. Základ je, aby inštitúcia nebola uzavretá v pevných dráhach a aby mohla svoje fungovanie stavať okolo výnimočných ľudí. To je podľa mňa najdôležitejšia vec. Ak sa podarí založiť jedno také laboratórium, ono každý rok vychrlí desať špičkových študentov, z nich niektorí pôjdu do priemyslu, niektorí si založia firmu, niektorí pôjdu učiť, niektorí pôjdu preč, ale zostanú, dajme tomu, dvaja brilantní a tí budú pokračovať. Keby nám v niektorých oblastiach pribudol ročne jeden človek, ktorý má potenciál byť extrémne kvalitný akademik, stačilo by to. My príliš preceňujeme množstvo. Pritom laboratórium Georgea Churcha Jennifer Doudnovej alebo Jima Collinsa je nesmierne produktívne. Také laboratórium Georgea Churcha má za svoju históriu snáď väčší ekonomický dopad, než je celé HDP Slovenska. A to je jeden človek, ktorý má v laboratóriu desiatky  ľudí. My na Slovensku a celkovo v strednej Európe nedokážeme chápať, aký veľký efekt má výnimočnosť, ak je nekompromisne podporovaná. Oveľa väčšia časť z dnes aktívnych vedcov by ani nemala robiť nové veci, len opakovať výskum a zaistiť, že výsledky sú skutočne reprodukovateľné. Vo vede na tom vždy bola stigma, všetci chcú byť špičkoví vedci, ale my máme v prírodných vedách krízu reproducibility a robiť reproducibilitu nie je stigma, lebo ona je potrebná. Toto ešte úplne zmení umelá inteligencia, ak doteraz sú špičkových vedcov, ktorí robia novú vedu, tisícky, tak ich zrazu budeme potrebovať stovky.

hovoril si o uvoľnení pravidiel na univerzitách, ale šlo by to na Slovensku? Tu je problém rešpektovať aj tie pravidlá, ktoré už platia, tak čo keď niekto dostane k dispozícii obrovskú sumu a veľkú voľnosť?

Chápem a asi by to chcelo spoľahnúť sa aj na ľudí z iného prostredia, s inými návykmi ohľadne pravidiel. Ale vo vede zase nie je veľa ľudí, ktorí by mali napríklad motiváciu kradnúť, a tí, ktorí tú motiváciu majú, nie sú väčšinou tí najlepší. Máme naozaj problém v tom, že ľudí vo vede platíme zle. Potrebujeme ich zaplatiť a zároveň ich nešikanovať byrokraciou, tá neprinesie žiadny príčetný výskum. Treba robiť zmeny. Tu musím povedať, že tie reformy, čo robí Tomáš Drucker a za ktoré nedostáva dosť kreditu, podľa môjho názoru veľmi pomáhajú: napríklad to rozväzuje ruky, čo sa týka duševného vlastníctva na univerzitách, je to dosť unikátny prístup. Je to veľmi radikálne, podobný systém je podľa mňa len vo Švédsku, ale funguje to, lebo ak je krajina, ktorá má na európske pomery veľa dobrých technologických firiem, tak je to okrem Veľkej Británie práve Švédsko. Licencoval som technológie zo špičkových amerických univerzít, ako sú Weill Cornell Medicine alebo Caltech. Tieto univerzity majú kvalitné a dobre fungujúce Technology Transfer Offices, ale takéto systémy musia byť výborne manažované. Samozrejme, že my na Slovensku zásadným spôsobom zaostávame za Spojenými štátmi a čoraz viac aj za Čínou. Takže toto je podľa mňa veľmi dobrá zmena.

sú potrebné aj ďalšie zmeny? Aké?

Určite jednoduché systémové zmeny, napríklad by som zrušil to, že nejaký predmet musí byť garantovaný profesorom, alebo treba zrušiť tú presne nalinkovanú dráhu, že musíš mať docentúru, musíš mať jedno, druhé, a vôbec že titul je na celý život. V Amerike majú profesúru ako funkčné miesto v inštitúcii, nie ako doživotný titul a dekórum. Treba to, samozrejme, premyslieť, ale potrebovali by sme sa posunúť týmto smerom, kde mladým ľuďom, ktorí sú šikovní, dáme možnosť niekam ísť, niečo urobiť, lebo inak nedotiahneme na Slovensko kvalitných ľudí. Potrebujeme na Slovensko dostať niekoľko špičkových akademikov, ktorí ale nebudú fungovať v systéme, kde si musia sami písať maličké granty, ktoré vyžadujú obrovskú administratívu. Najlepší akademici na svetových univerzitách stále pracujú, ale majú svoj podporný systém, na tieto úkony majú ľudí. Molly Stevens má v skupine sto ľudí a tá skupina je doslova ako veľká firma, má korporátnu štruktúru, v ktorej má každý určené, čo robí.

vidíš niekde v strednej Európe niečo, čo by sa hýbalo týmto smerom?

Napríklad Foundation for Polish Science, ale celkovo v Poľsku je to zaujímavé. Teraz som sa v Bostone rozprával s vedcom, ktorý sa po niekoľkoročnom pôsobení na Harvarde vracia do Varšavy. Poľský model je určite podnetný, sú tam kvalitné výskumné skupiny, dejú sa tam zaujímavé veci. ÚOCHB v Česku zase postupuje úplne iným spôsobom, asi ešte majú staré pravidlá, ale podarilo sa im do Prahy pritiahnuť aj naozaj špičkových ľudí, ktorú budú v Prahe robiť špičkovú vedu. Do Európy je možné pritiahnuť akademikov, ktorí majú svoje dôvody – napríklad v Británii sú niektorí veľmi znechutení brexitom a aj taká Bratislava by mohla byť pre nich atraktívna, mohli by dostať víza, občianstvo. Na Slovensku je veľa čo zlepšovať, ale verím vo vedu, verím v ľudí na Slovensku a verím, že sa to podarí.

BORIS NÉMETH

miroslav Gašpárek Vyštudoval biomedicínske inžinierstvo na Imperial College London a dnes je dokto random inžinierskych vied na Oxfordskej univerzite, kde sa venuje syntetickej biológii a modelovaniu komplexných biologických systémov. Pôsobil na Caltechu aj Stanforde, je spoluzakladateľom biotech startupu Sensible Biotechnologies a aktívne sa venuje témam biologickej bezpečnosti a vývoja nových biotechnológií.

.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite