Pre moju generáciu je normalizácia len slovo, obyčajný pojem naučený z kníh dejepisu, ktorý čas od času zachytíme v médiách alebo z úst rodičov a starkých. Avšak jeho skutočný obsah, založený na poznaní a prežití ťaživej doby, nám zostáva skrytý, respektíve je pre nás nesmierne vzdialený a nepredstaviteľný.

No len si to predstavte! Oni, lénni páni slovenskej zeme vládnu, a nejakí slniečkári si tu natáčajú filmy! Neslýchané! Kto im to kedy povolil, a vôbec, odkiaľ nabrali toľkú drzosť? S tými slniečkármi je evidentne nutné poriadne zatočiť, a to čím skôr. Takto ste to mysleli, však pán Danko?

V sobotu prebehne inaugurácia novozvoleného prezidenta Petra Pellegriniho. Symbolicky sa tak skončí päťročné obdobie, v ktorom túto funkciu zastávala Zuzana Čaputová, ktorá sa stala neoddeliteľnou súčasťou našej spoločensko-politickej scény. Bola dôležitým symbolom Slovenska s nezastupiteľným postavením, a to hneď v niekoľkých kľúčových oblastiach.

Rozdelenie a stigmatizácia nám, ako sa ukazuje, poriadne prerastá cez hlavu. Pestujeme si ich dôkladne už niekoľko rokov a za ten čas stihli dokonca aj zľudovieť. Táto skutočnosť nielenže prehlbuje nenávisť a veci z nej vyplývajúce, rovnako však tvorí atmosféru vyháňajúcu nastupujúcu generáciu čo najďalej zo Slovenska.

Slovensko si zvolilo nového prezidenta. Hlava štátu má mnoho významných kompetencií, využívaním ktorých sa dokáže zapájať nielen do formovania zahraničnej, ale aj vnútroštátnej politiky, medzi iným aj v oblasti súdnictva a spravodlivosti. Zdá sa, že nezávislosť ďalšieho článku v krehkom systéme bŕzd a protiváh môže byť po výsledku prezidentských volieb ohrozená.

Vyhral Peter Pellegrini. Áno, slušnosť a kompetentnosť teraz prehráva - a zdá sa, že na Slovensku tradične. Ivan Korčok sa o ne pokúsil a ukázal, že boj o demokratické hodnoty je nevyhnutný, nech dopadne akokoľvek.

Slovensko stojí pred druhým kolom prezidentských volieb. Snáď už ani nie je nutné opakovať, čo všetko je v hre, počnúc zahraničnopolitickým smerovaním, až po rovnováhu moci. Po pol roku staronovej vlády môže prísť konečne k bodu zlomu. Ak nie, obávam sa, že predčasne zlomených palíc, najmä čo sa mladých týka, výrazne pribudne. A to by bola hrozná škoda.

Každú novú generáciu definuje doba a prostredie, v ktorom dostáva priestor rozvíjať sa. Tú moju zásadným spôsobom ovplyvnili dva kľúčové faktory. Boli sme, ako vôbec prvá generácia, formovaní v krajine patriacej do civilizačného Západu a zároveň od narodenia zžitý so svetom internetu a sociálnych sietí. Postupne sa nám ukazuje, že vyrastanie so slobodou nie je tak bezstarostné, ako by sa mohlo zdať.

Zdá sa, že báseň Karla Kryla, ktorú napísal počas normalizácie v exile, je svojím motívom aj 34 rokov po revolúcii stále aktuálna. Dnes opäť pre mnohých vyvstáva otázka, čo nás s vlastnou krajinou ešte spája. Vo chvíli skepsy sa nám príhodne prihovára svojím dielom legendárny pesničkár a básnik, hoci práve v týchto dňoch si pripomíname už tridsiate výročie, odkedy nie je medzi nami.

Čím to je, že mladý človek, zdanlivo bezmocný, dokáže zohrať tak dejinne významnú úlohu? Mladícky zápal pre pravdu a spravodlivosť či túžba po slobode môžu byť zrejme takými silnými zbraňami, že dokážu meniť režimy a vlády. Naposledy nám to ukázali Ján Kuciak spolu s jeho snúbenicou Martinou Kušnírovou. Opäť nám pripomenul, ako veľmi zraniteľná môže byť moc, konfrontovaná odvážnym mladým človekom.