Na túto otázku väčšina študentov lepších stredných škôl zrejme odpovedá „nie“. Vysoké školy na Slovensku sú však zaujímavou alternatívou, ktorá má čo ponúknuť.
Čo má robiť Slovenská republika, ak chce zlepšiť svoje vysoké školstvo? Odpoveď na túto otázku je prekvapujúco jednoduchá a nie je príjemná. Slovenské vysoké školstvo totiž nie je v dobrom stave, ale zlepšiť sa príliš nedá (to je tá nepríjemnosť). Hlavnou úlohou štátu je nezhoršovať ho.
najvýraznejšie problémy našich vysokých škôl nie sú dedičstvom komunizmu. Sú výtvorom demokratického štátu, konkrétne demokraticky zvolených Mečiarových vlád. Počas týchto vlád vzniklo priveľa nových vysokých škôl, ktorých kvalita výrazne zaostávala a dodnes zaostáva za školami s dlhoročnou tradíciou. Tým sa automaticky a nezanedbateľne znížila celková úroveň slovenského vysokoškolského vzdelania.
To však nie je kľúčový problém. Ak sa priemer kazí, pričom špička zostáva stále rovnako kvalitná, či ak jej kvalita dokonca rastie, nemusí to spôsobovať nijaké zásadné ťažkosti. Naozajstný problém nastane až vtedy, keď klesajúci priemer začne so sebou sťahovať aj tú špičku. Môže sa to stať? Isteže, môže a aj sa to stalo. Ak musí štát financovať mizerné vysoké školy, nezostáva mu dosť peňazí na tie kvalitnejšie – a to sa skôr či neskôr musí prejaviť.
Čo s tým? Možnosti sú v zásade tri, ani jedna z nich nefunguje. Vymenujme si najprv tie možnosti a potom dôvody ich neefektívnosti. Prvou je identifikácia vysokých škôl, ktoré neposkytujú vzdelanie adekvátne poskytnutým prostriedkom z peňazí daňových poplatníkov, a ich nekompromisné zrušenie. Druhou je zásadná zmena financovania vysokých škôl. Treťou je presadenie všeobecných pravidiel, ktoré by slabučké imitácie vysokých škôl zo systému postupne eliminovali.
Prvá možnosť vyžaduje mimoriadne odhodlanie a netriviálnu legislatívnu prácu, pretože v právnom štáte nemožno zrušiť vysokú školu jednoduchým škrtom pera. Nijaké veľké odhodlanie v tomto smere pritom široko-ďaleko nevidno a keby sa aj objavilo, ohrozené vysoké školy by sa proti nemu postavili v boji na život a na smrť. Ich motivácia by pritom bola obrovská a odhodlanie prekonať ju by muselo byť porovnateľné. A to je, ako zrejme uzná každý realitu rešpektujúci človek, v našich pomeroch podstate nedosiahnuteľné.
Druhá možnosť vyžaduje odvahu výrazne zmeniť prerozdeľovanie financií medzi jednotlivé vysoké školy. Je to v podstate mäkší variant prvej možnosti a naráža na podobné ťažkosti. Kľúčové je pritom slovo výrazne. Ak by malo mať odlišné financovanie dobrých a zlých vysokých škôl požadovaný efekt, muselo by byť veľmi odlišné. Dosiahnuť niečo také v dohľadnej dobe nie je realistické.
Tretia možnosť je pokusom dať objektívne argumenty prvým dvom možnostiam. Na prvý pohľad to vyzerá ako dobrý nápad. Urobiť objektívne hĺbkové prieskumy kvality vysokých škôl a potom k týmto školám pristupovať na základe výsledkov takýchto prieskumov – čo sa tomu dá vytknúť? Takmer nič, akurát že to nefunguje. Univerzita totiž nie je niečo, čoho kvalita sa dá objektívne merať.
Úlohou univerzity je najmä učiť, udržiavať a prehlbovať naše vedomosti o svete. Objektívne určenie kvality učenia je možné len do malej miery – keď už nie pre nič iné, tak pre významnú subjektívnu zložku hodnotenia učiteľov inými ľuďmi (študentmi, kolegami, nestrannými pozorovateľmi). Objektívne určenie úspešnosti v udržiavaní múdrosti a vzdelanosti je snáď ešte komplikovanejšie. Takže jedinou vecou, ktorá sa dá aspoň ako-tak kvantifikovať, je výskum. Počet publikácií a citácií poskytuje významnú informáciu o kvalite vysokej školy. Nie je to však úplná informácia, a to, čo v nej chýba, je podstatné.
Samotné objektívne zisťovanie kvality univerzít, napríklad formou akreditácie, sa pritom veľmi ľahko môže stať (a u nás sa, samozrejme, stalo) neúmernou administratívnou záťažou pre dobré univerzity, ktoré majú aj užitočnejšie veci na práci. Slabé univerzity, ktoré aj tak veľa užitočného nerobia, to zvládnu o dosť ľahšie. A najmä – dokážu sa prispôsobiť. V priebehu nepríliš dlhého času dokážu vyprodukovať publikácie, citácie, profesorov, čokoľvek, čo bude potrebné. Nevyrovnajú sa najlepším univerzitám, ale dokážu predstierať, že rozdiel nie je až taký priepastný.
BORIS NÉMETH
Do predstierania sú pritom „objektívnymi“ hodnoteniami nútené aj najlepšie fakulty najlepších univerzít. Akonáhle sa totiž stanovia nejaké všeobecné kritériá, aj tie najlepšie fakulty môžu odrazu zistiť (a u nás, samozrejme, zistili), že niektoré z nich v dostatočnej miere nespĺňajú (často preto, že tie kritériá nie sú všetky rozumné). A čo urobia v takej situácii? Zachovajú sa ako sebavedomé inštitúcie, ktoré si nenechajú zvonku diktovať niekedy až kontraproduktívne blbosti? Bohužiaľ nie.
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
