majú liberáli, progresívci a konzervatívci toľko spoločného, že rozdiely medzi nimi sú prekonateľné? Inými slovami, môžu PS, SaS a KDH vytvoriť súdržnú vládu?

Štefan Hríb:Toto je jedna z najdôležitejších otázok, ktorým bude Slovensko v najbližších dvoch rokoch čeliť. Je pre mňa porovnateľne vážna ako vojna na Ukrajine, vojna v Gaze a ďalšie vonkajšie faktory, lebo odpoveď na túto otázku určí, kam Slovensko bude o dva, tri či päť rokov patriť. Či do slobodného alebo neslobodného sveta. A keďže táto vec je pre krajinu existenčná, budem vážiť slová. Jednoduchá odpoveď – je priezračne jasné, že liberáli, progresívci, konzervatívci a kresťanskí demokrati majú tak veľa spoločných vecí, ktoré stoja nad ostatnými, že by to vlastne nemalo byť vôbec predmetom diskusie. Prirovnám to k dvom prelomom, k rokom 1989 a 1998. V roku 1989 bolo samozrejmé, že sa spojili zelení, umelci, výtvarníci, kresťanskí disidenti, liberálni disidenti, „šedá zóna“ aj bývalí komunisti a ďalšie skupiny. Pritom každá z nich mala odlišné predstavy aj hodnoty, ale keď padal komunizmus, otázka, či sa spoja, vôbec nebola na stole. Nepamätám si, že by niekto vtedy hovoril: „My máme iný názor na ochranu prírody a my zase na potraty, tak nevieme, či máme byť spolu.“ Preto sa pád komunizmu podaril. Podobné to bolo v roku 1998. V jednej koalícii boli vtedy kresťanskí demokrati vrátane disidentov, občianski demokrati, potom pokračovatelia komunistickej strany pod názvom Strana demokratickej ľavice, a tiež zelení, sociálni demokrati a dokonca aj časť bývalých mečiarovcov z DÚ. A znovu, otázka, či títo všetci majú viac spoločného ako rozdielneho, čiže či majú byť proti mečiarizmu a následne vytvoriť vládu, nebola predmetom sporu. Dnes je rok 2025 – a tá otázka tu zrazu je. To ma celkom prekvapuje, lebo nevidím žiaden rozdiel v situácii. Riziko v roku 1989, teda komunizmus, v roku 1998, teda mečiarizmus, a dnes, teda že koalícia nás vedie mimo slobodného sveta, je porovnateľné. Prečo je teda v demokratickom tábore táto otázka považovaná za relevantnú? Rozprával som sa o tom s viacerými ľuďmi. Jedni mi hovorili: „KDH podporilo novelu ústavy, to je stredovek, s nimi sa nedá.“ Druhí, z kresťansko-demokratického prostredia, zasa hovoria: „Progresívci sú ideologicky tak ďaleko, že sa s nimi nedá.“ Obe tieto výhrady sú v porovnaní s hrozbami nad Slovenskom prekonateľné, no konštatujem, že sa objavujú už aj v titulkoch demokratických médií. To už nie je okrajová debata maličkej skupiny. Denník N mal v titulku veľkej redakčnej diskusie čosi také, že KDH nemá s nami spoločné hodnoty, má viac spoločného so Smerom. Považujem to za chybnú úvahu a z hľadiska výsledku volieb je až deštruktívna. Moja prvá odpoveď teda je: samozrejme, že liberáli, progresívci, kresťanskí demokrati a konzervatívci majú oveľa viac spoločného než rozdielneho vzhľadom na ohrozenie, ktorému Slovensko čelí. Je to pre mňa také samozrejmé, že sa mi ani nechce ísť do detailov. No v roku 2025 na Slovensku to nie je všeobecne zdieľaná vec. Pre mňa je to veľmi nezodpovedné.

Marína Gálisová:Konzervatívci a liberáli a progresívci majú strašne veľa spoločného, toho pozitívneho. No, žiaľ, majú spoločnú aj jednu veľmi negatívnu vec: nevidia silu a veľkosť ohrozenia, ktorému čelíme. To je strašný nedostatok v úsudku a ten ma u opozície znepokojuje asi najviac, oveľa viac než nejaké technické nedostatky, ktoré im občas aj u nás v .týždni vyčítame: že nevedia niečo povedať dostatočne dôrazne, že nevedia strategicky komunikovať a podobne. Najznepokojivejší je však podľa mňa tento nedostatok v úsudku.

ŠH:Ale všetky iniciatívy PS aj KDH, aj SaS, aj Demokratov do veľkej miery hovoria o tom, že teraz ide o to, či Slovensko zostane slobodné.

MG:Hovoria o tom, ale naozaj to do hĺbky chápu? Alebo to používajú ako chytľavú floskulu, ktorou sa dajú osloviť voliči? Keby to chápali, podľa mňa konajú inak. Ja naozaj neviem, či si PS, KDH, SaS úprimne uvedomujú realitu. Teda či si uvedomujú hrozbu, že ďalšie voľby už nebudú slobodné, alebo aj keby boli formálne slobodné, že súčasná koalícia nemusí brať do úvahy ich výsledok. Hrozbu možno až ruskej invázie – alebo minimálne hrozbu pozývacieho listu, ktorý do Ruska pošlú zo Slovenska nedemokratické sily. U demokratických síl podľa mňa panuje neúplné vedomie hĺbky zla, ktorému čelí demokracia a sily slobody. To nie je len u nás, to je aj v Amerike, kde teraz na chvíľu odbočím. Američania sa len veľmi zriedka stretli so zlom na globálnej pôde, tak ako sa s ním stretli počas druhej svetovej vojny. A aj vtedy ťažko chápali, akým hlbokým zlom boli nacizmus a fašizmus. Nerozumeli, ako ľudia mohli spáchať také hrozné veci. A teraz, keď zápasia so svojimi autokratmi, ťažko sa mentálne nastavujú na veľkosť tej hrozby. Lebo na domácej pôde sa s hrozbou autokracie ešte takto ostro nestretli. My na Slovensku sme sa stretli s autokraciou, komunizmom aj nacizmom. Ale tiež máme problém účinne proti nemu bojovať, lebo my sme zase nad tým zlom, žiaľ, málokedy naozaj zvíťazili, a keď aj áno, nie nadlho. Nevieme sa mentálne nastaviť tak, ako si to od nás víťazstvo nad zlom vyžaduje, máme reflex, že si radšej nepriznáme hĺbku toho zla. Podľa mňa si súčasná slovenská opozícia naozaj celkom nepriznáva hĺbku zla, ktoré nám dnes hrozí. Ako to viem? Lebo keby skutočne bezo zvyšku verila, aké zlo nám hrozí, nemala by problém povedať: dobre, teraz neriešme potraty, teraz neriešme manželstvá osôb rovnakého pohlavia a podobne — čo sú všetko dôležité témy, ktoré netreba zametať pod koberec, ale teraz sú sekundárne. Opozícia by nemala problém povedať, že rok či dva nebude sekundárne veci riešiť, keby naozaj chápala a verila, čo nám hrozí.

BORIS NÉMETH16. september 2025, Bratislava: Predseda strany Demokrati Jaroslav Naď, predseda SaS Branislav Gröhling, predseda PS Michal Šimečka a predseda KDH Milan Majerský sa spojili na proteste PS proti konsolidácii.

Martin Mojžiš:Dávno pred hlasovaním o mužovi a žene v ústave sme v .týždni hovorili, že reakcia opozície má byť pokojná a nehysterická, pretože toto celé je Ficova taktická hra. KDH podľa mňa reagovalo na túto hru nesprávne, ale nedalo sa veľmi čakať, že budú hlasovať inak. Ešte horšia než samotné hlasovanie je reakcia typu „s KDH sa už nedá“. Takáto reakcia môže znamenať v zásade len dve