Evu nebolo možné nemilovať. Platonicky, samozrejme, ale o to náruživejšie. Alebo našu predstavu o Eve, v skutočnosti si totiž myslím, že naozaj ju poznal málokto a najlepšie sa poznala ona sama, čo sa môže javiť samozrejmým, ale samozrejmé to nie je.

Pravda je dnes vzácna esencia. Ako tie maličké častice, z ktorých sa vraj skladá svet. Tuším sa im hovorí bozóny. Sú aj nie sú. Sú nami, sme nimi... tak je to, myslím, aj s pravdou.

21. mája zomrel škótsky filozof Alasdair MacIntyre (1929 – 2025). Môj dlhší nekrológ si môžete prečítať v Postoji (a dokonca o ňom bude aj moja najbližšia podcastová epizóda), ale niekoľko slov mu chcem venovať aj tu.

Psota, zmar, marazmus – domov, sladký domov. Som v podstate zvyknutý, že ak sa na našu domovinu dívam akousi objektivizovanou politickou optikou, všetko tu ide od desiatich k piatim a tak vôbec, nedarí sa nám.

Svetlo na konci tunela je čoraz bližšie, a keďže ide v zásade o optimistickú floskulu, nebude to dnes o veľkom svete, kde už ho zahliadnuť nedokážem.

Je veľa drobných radostí, ktoré sa človek silou-mocou snaží uchovať, hoci mu ich vývoj neúprosne berie. Minule sa mi pokazil dáždnik a ja som si ho chcel dať opraviť.

Znie to neuveriteľne, ale niekto mi poslal uniknutý náčrt z dokumentu Desatoro pre-fíca-ného diktátora. Neviem žiadne bližšie detaily, a uvádzam preto len jeho obsah:

Dlhé cesty vlakom majú niečo do seba. Človek sa usadí a predstava, že ide kamsi do neznáma, alebo teda ide domov a bude to trvať dlho, ho uvedie do stavu, keď sa v ňom otvára priestor na úplne inú než všednú debatu o tom, čo všetko u nás nefunguje.

Máločo ma dokáže vytočiť viac ako také tie zbytočne pseudo-optimistické floskuly spojené s trénovaním životného štýlu a mentálneho nastavenia.

Nech je umenie čímkoľvek, osobne o ňom najradšej uvažujem ako o civilizačnom laboratóriu, kde v bezpečnom prostredí fikcie, pravdivejšej ako skutočnosť, celkom programovo oddeľujeme slobodu od zodpovednosti.