Leto je plné nádherných paradoxov. Robím si z nich vždy takú svoju letnú zbierku. Ako keď sa zbierajú kamienky na pláži. Tu je zopár kúskov.

Tak som definitívne stará škola. Čakal som, že to príde, a asi som sa na to aj svojím spôsobom tešil, aj tak ma to ale prekvapilo. Respektíve neprekvapila ma tá situácia, ale jej symptómy, ergo ukazovatele toho, na základe čoho som sa starou školou stal.

„Ten Jordan Peterson si to vymýšľa len za pochodu?“ Názov článku, veľmi kritického, ktorý som nedávno čítal, a jeho perex („Obľúbený prorok kultúrnej vojny nedokáže dokončiť súvislú myšlienku“) chce sumarizovať nedávne Petersonovo vystúpenie, kde bol konfrontovaný 20 ateistami.

Veriť v to najlepšie, ale pripravovať sa na to najhoršie. Alebo tak nejako. V praxi by to asi malo znamenať, že by som si mal pomaly začať vybavovať zbrojný pas. Nemám ho, ani som po ňom nikdy netúžil, ale ak by bolo najhoršie, asi by bolo dobré ho mať, tak by som mal začať konať.

V poslednom čase sa veľa hovorí o buste. Ale mňa by zaujímalo, čo na to hovorí tá busta.

Videl som už niekoľko zobrazení toho, ako bol boj Ukrajiny a Ruska znázornený ako bitka Dávida s Goliášom. Pred pár dňami svet obehla správa, že jeden takýto riadny úder bol práve riadne udelený, a to zo strany ukrajinského Dávida.

O úspechu a neúspechu, o zdare a nezdare, o uplatnení a neuplatnení vraj rozhoduje alebo môže rozhodovať náhoda. Nechce sa mi tomu veriť, ba čo viac, prirodzene sa tomu vzpieram, ale odniekiaľ sa tento názor ku mne dostal, a keďže som ho udržal v pamäti, predpokladám akosi, že to bol dôveryhodný zdroj.

Mám takú drobnú vedeckú výzvu, ktorá už možno aj bola naplnená, len ja to pri svojej nevzdelanosti neviem. Ale bolo by skvelé napísať dejiny ľudského plaču. Máme už dejiny účesov, módy, chôdze, rôznych zvykov... tak prečo nie dejiny ľudského plaču. Neboli by asi pekné, ale určite pravdivé.

Pojmy sú dôležité a je dobré si ich neustále spresňovať alebo ich významy posúvať, ako sa vyvíjajú v čase. Ja tu mám drobný návrh na úpravu osnov, keď počúvam, ako každý obhajuje právo na vlastný názor, ale za myslenie bojuje len málokto.

Keď slovenská ministerka nekultúry po koncerte ruskej sopranistky Anny Netrebko v Slovenskom národnom divadle vyhlásila, že ju tento zážitok posilnil v odhodlaní nepoľaviť v práci, nebolo mi na svete úplne najľahšie.