„Táto budova bola zázrak – no čas ju kruto zlomil. Dlažba dvora sa rozpadla, dopadla ako jej tvorcovia – obri. Strechy sú spadnuté, veže vetrom vykradnuté. Mrazivá brána a jej malta mrznú v mraze. Jej odkráčané krovy ticho plačú v skaze.“

Sandokana mám, samozrejme, spojeného s detstvom v Československej socialistickej normalizačnej. Rok, keď sa začal vysielať, si presne nepamätám, internet vraví, že to bolo v roku 1983. Nemám ani najmenší problém to akceptovať, lebo presne do prvej polovice osemdesiatok mám ten seriál lokalizovaný aj v personálnej pamäti.

Asi to nikdy nebolo ľahké, ale zdá sa mi, že dnes je to obzvlášť náročné. Zostať sám sebou. Človek cíti tlak a občas má chuť zo svojho života vyskočiť a byť aspoň na moment niekým iným.

Nový rok síce trvá ešte len pár dní, takže je predčasné nejako ho súdiť, azda ale môžeme skonštatovať, že nezačal najšťastnejšie. K trvajúcim krízam a konfliktom sa pridal ďalší.

V poslednom čase som videl niekoľko štúdií o dobe postfaktickej. Ale za toho šľaka nemôžem nájsť žiadnu štúdiu o dobe faktickej. A pritom to bolo asi celkom výnimočné obdobie. Alebo mohlo byť, nie?

Všetko sa vyvíja, všetko sa mení, dokonca aj taká tradičná disciplína ako želania na konci roka. Teda možno je to len moje bludné pozorovanie, ale zdá sa mi, že tu došlo priam k paradigmatickej zmene.

Bol Slivester, zdieľam aktuálne rozšírený, skoro až módny prístup k tomuto svojráznemu sviatku, teda ten, že Silvester sa preceňuje, že je to vlastne taký apendix Vianoc, ale bez darčekovej a duchovnej pointy.

V severskej mytológii existuje jeden kľúčový pojem – drengr. Už samotné slovo môže znieť drsne, no jeho presný význam nie je niekto, koho by sme dnes bežne označili za „drsňáka“.

Už som sa aj ja párkrát pristihol pri tom, ako sa dívam na kratučké príspevky politikov nie preto, že by som bol zvedavý, čo sa dozviem, ale že ako sa zase pobavím, keď to, čo už viem, spracuje ten či onen...

„Milý Ježiško, priala by som si od teba jednu powerbanku a nejakú dobrú knižku,“ napísala Alina. „Ďakujem za projektor, ktorý si mi dal minulý rok, ale najviac si predsa len prajem, aby sa už táto vojna skončila,“ zneli slová Anny. „Pred dva a pol rokmi sa náš ocko stal počas boja nezvestný. Najviac chcem, aby sa k nám vrátil,“ želá si Pavlo.