Žuvačky, silónové pančuchy, rifle, dámsky deodorant, fejkový Walkman z Maďarska a za hrsť odznakov všakovakých hudobných skupín tiež odtiaľ, lebo Maďarsko pôsobilo ako zem zasľúbená.

Bratislavské jazzové dni, všeobecne zvané džezáky, sa v tomto roku dožívajú pol storočia. Keď je človek mladý, tak tie storočia nič neznamenajú. Pamätám sa z dejepisu, že mi to nič nehovorilo, keď sa spomínalo minulé storočie.

Každý boží deň nejaký zvrat, nejaká udalosť, nejaká blbosť, banálna vec, ale pokojne i vec dramatická, zásadná, principiálna – v tom množstve to ale naozaj ťažko rozlíšiť.

Trochu slovenskej jazzovej histórie nezaškodí. Nie je síce dostatočne národná, ako sa to dnes vyžaduje, ale pravdou je, že Slováci začali hrať a počúvať jazz presne vtedy, keď to bolo v móde v celej Európe. Aj my máme svoju jazzovú históriu.

Asi riskujem, že s vaničkou vylejem aj dieťa, prípadne strelím gól do vlastnej brány, ale musím skonštatovať, že v poslednom čase ma máločo pobavilo viac ako konsenzuálne pobúrenie nad tým, že sa nám zdvihnú ceny kníh.

Ľudský hlas je vlastne jednohlasý hudobný nástroj.

V aktuálnom kontexte vyčíňania počasia sa zvykne pripomínať floskula, ako nám raz za čas príroda pripomenie, akí sme maličkí a aké sú naše problémy malicherné.

Zdá sa, že september praje výtvarníkom. Aspoň v Bratislave. Za posledné dva týždne som zaregistroval nebývalé množstvo vernisáží. Na prvý pohľad sa zdá, že to nemá s hudbou nič spoločné, ale to je omyl.

Ani krčmy už nie sú, čo bývali, dá sa však našťastie ešte stále naraziť aj na také, čo si pamätám z detstva a mladosti.

Je každého názor rovnako hodnotný? Všimol som si, že istý vysokopostavený slovenský predstaviteľ sa snaží vyjadrovať tak, aby sa zdalo, že je nad vecou a zdanlivo ku každému férový.