Čítam si akurát zbierku mestských príbehov z jedného nášho mestečka, nebudem hovoriť ktorého, ale rastie tam okolo veľa topoľov. Príbehy sú veselé i smutné, sto rokov staré a je zaujímavé uvedomiť si, čo majú spoločné...

Rád si všímam, aké knihy ľudia čítajú. Na lavičke v parku, v kaviarni, v autobuse či vo vlaku, v čakárni u lekára a tak ďalej, a, samozrejme, takto v lete na pláži. Nie som nijako vtieravý, len tak mrknem na obálku a prípadne sa usmejem, ak tú-ktorú knižku poznám.

Človek, zjavom podobný filozofovi, sa prechádzal po pláži. Jeho myšlienky plné obsahu sa striedali s myšlienkami plnými bez-obsahu a kráčanie bolo často prerušené státím.

Prvého mončičáka som dostal v roku 1982 v lete a bol to fejkový, falošný mončičák. Napriek tomu som bol v škole za hviezdu, respektíve som bol medzi tou hŕstkou vyvolených, ktorí mončičáka mali, a nie medzi tými, ktorí po ňom túžili.

Sú rôzne kolobehy, niektoré má na starosti príroda a niektoré sme si vymysleli my sami, odkukávajúc od nej. Ale teraz sa zdá, akoby príroda začala odkukávať od nás.

Nie, nechcem veru písať o tamtých problémoch s fazuľovou polievkou, ale o iných. Zachytil som však jednu veľavravnú situáciu, ktorá sa nedávno odohrala na istej sociálnej sieti, ktorej názov pozostáva zo zvuku tikajúcich hodiniek.

Ujo Reagan, na mier negáň! Alebo tak nejako to bolo, na ostatné verše tej básničky si nepamätám, už to bude plus-mínus štyridsať rokov, takže ďaleká minulosť.

Ľudstvo trápi samota. Švédi sa ňou vraj už vážne zaoberajú. Majú aj národnú stratégiu proti samote. U nás to, myslím, príde na rad, hneď ako doriešime, kto vlastne sme, čo povedal Štúr, ako to myslia medvede a ako to bolo so slovenským štátom, a kde sú peniaze. Takže povedzme takých sto a viac rokov. Dovtedy aspoň táto kratučká úvaha.

Leto je plné nádherných paradoxov. Robím si z nich vždy takú svoju letnú zbierku. Ako keď sa zbierajú kamienky na pláži. Tu je zopár kúskov.

Tak som definitívne stará škola. Čakal som, že to príde, a asi som sa na to aj svojím spôsobom tešil, aj tak ma to ale prekvapilo. Respektíve neprekvapila ma tá situácia, ale jej symptómy, ergo ukazovatele toho, na základe čoho som sa starou školou stal.