Čo nás robí ľuďmi? Čítam teraz s mojimi deeptalkermi knihu Vita Contemplativa od Byung-Chul Hana, v rámci nášho večerného online kurzu, a zaznela tam odpoveď: „Inactivity constitutes the human.“

Neviem, či je to možné a či by sa to malo robiť, ale zamyslel som sa nad zálievkou na hlávkový šalát. A tiež nad tým, čo je to vďačnosť. Koľko vydrží spontánne a koľko organizovane.

Nie je to veľmi populárne, priznávať sa k tomu, ale ja naozaj neviem, čo sa opýtať umelej inteligencie. Mnohí známi sa jej dennodenne pýtajú, no ja som stále akosi v rozpakoch a kladiem si otázku, že akú otázku jej položiť, aby som sa tiež niečo spýtal.

V júli 2018 sa skupina siedmich európskych cyklistov vydala na cestu po svete. Ich poslaním bolo naplniť vznešený ideál: zažiť krásu sveta na vlastnej koži a ukázať, že ľudstvo v jadre spája dobrota, priateľstvo a túžba po mieri.

Neodvážim sa tvrdiť, že je to často, keďže do veľkej miery je to súčasť mojej práce, ale do kina chodím minimálne raz-dvakrát týždenne.

Bol som cez Veľkú noc na túlačkách a získal som cenné právne rady, ktoré ma inšpirovali a odkryli mi úplné nové zákutia odboru práva aj reality ako takej.

Počúval som záznam z nedávnej diskusie z cyklu Ako zachrániť demokraciu a zaznela tam dôležitá výzva.

Bol to iný Veľkonočný pondelok, smutnejší, samozrejme, ale aj metafyzickejší. Nemá sa v tom vraj hľadať žiadna symbolika, ale ide to ťažko, predsa len, keď umrie pápež, nikdy to nie je len tak.

V knihe Ako vyhrať informačnú vojnu britsko-ukrajinský autor a expert na propagandu Peter Pomerantsev rozpráva pozoruhodný príbeh Seftona Delmera – britského novinára a majstra psychologických operácií, ktorý počas druhej svetovej vojny porazil Goebbelsa jeho vlastnými zbraňami.

Teta Mara, teta Filka, babka s ružovými líčkami, krstná mama, samozrejme, a potom ďalšie tety a sesternice, súc z pomerne veľkej rodiny, ktorá sa síce na veľké sviatky centralizovala v malebnej slovenskej dedine, ale inak bola rozpriestranená prakticky po celom Slovensku.