Opísať v reči oblúk môže znieť ako klišé, no majstri oblúkov dokážu obsiahnuť viacero tém, ktoré sú na pohľad rôznorodé, aby nám v závere ukázali, že tvoria jeden celok.

Kalendár neklame: už aj Peter Zajac sa doťahuje medzi nás osemdesiatnikov. To sa len ťažko dá prejsť mlčaním, takže aj ja sa pri tej príležitosti odhodlávam na pár slov.

Vzťah filozofie a umenia je jednou z najzaujímavejších (a často aj najkrajších) tém, ku ktorým sa obracajú teoretici z rôznych oblastí. Peter Zajac mnohým, medzi ktorých patrím aj ja, ukázal možnosti, ako preniknúť k viacerým dimenziám tohto vzťahu, a motivoval tak aj k ďalšiemu preskúmavaniu tohto terénu.

Peter Zajac je pre širokú verejnosť menom, ktoré sa asi najpriamejšie spája s revolučnými udalosťami roku 1989. V kolektívnej pamäti figuruje ako osobnosť spoločensko-politického pohybu, spolutvorca Verejnosti proti násiliu, neskôr ako politik, poslanec, dlhoročný stranícky i nestranícky účastník verejných diskusií o podobe demokracie, kultúry, spoločenskej zodpovednosti, morálky, etiky.

Si z trojice, z partie Novembra 1989 a potom celé roky partie okolo Nadácie Milana Šimečku, mne jeden z najbližších: myslím na Martina Bútoru, Fedora Gála a na Teba, najmladšieho z nich. Dve osemdesiatky už máme za sebou a znova mám to privilégium, aj ja napísať pár viet k tej Tvojej.

Petra Zajaca som stretol po prvýkrát v októbri roku 1979. Bol som čerstvým vysokoškolákom na Pedagogickej fakulte v Nitre a Peter bol na chvíľu naším učiteľom. Poznali sme sa, takpovediac, na päťdesiat percent.

Petra Zajaca som po prvýkrát stretol na akejsi schôdzi OKS v roku 2002. Ako úplný nováčik v praktickej politike som zaujato počúval debatu Petra s ostatnými „otcami zakladateľmi“ OKS.

Tohtoročné 56. stretnutie Svetového ekonomického fóra v Davose (19. – 23. januára 2026) bolo nepochybne zlomové. Ohlásilo príchod novej éry, ktorej kontúry vidíme, ale ešte jej nevieme dať priliehavý názov.

Biblických štyridsať rokov putovania židovského národa púšťou nesie v sebe univerzálnu múdrosť a poučenie. Je to čas, keď v každom národe i spoločenstve dochádza ku generačnej výmene. Je to čas, ktorý oprávňuje už hodnotiť predchádzajúcu éru, ukladať ju do kolektívnej pamäti a hľadať v nej poučenie.

Keby som napísal, čo si o Petrovi Zajacovi naozaj myslím, vznikla by z toho oslavná tiráda ďaleko za hranicou dobrého vkusu. Preto som sa rozhodol namiesto písania o ňom napísať radšej o tom, čo som sa od neho naučil. Lenže tých vecí je veľa, a preto hrozilo, že napíšem príliš dlhý text, ktorý bude navyše viac o mne než o Petrovi. Tak som sa rozhodol ilustrovať všetko, čo som sa od Petra naučil, len na jednej veci, ktorú som sa nakoniec vlastne nenaučil. Ale pochopil som ju, aspoň si to myslím.