Štefan Hríb: Pre mňa je to ako rozdiel medzi zážitkom z filmu v kine a v televízii. Keď som v kine, tak z nejakých dôvodov – ktoré sú pre mňa dôležité – je ten zážitok silnejší. Kedysi sa predpokladalo, že keď vznikne televízia, zaniknú kiná. Nestalo sa. Myslím, že podobne to bude s tlačou. Keď čítam články na webe, špeciálne na sociálnych sieťach to ide jedno za druhým: titulok, text, titulok, text. Keď ale čítam papierový časopis, vnímam, v akom kontexte sa nejaký text nachádza – či je vpredu alebo vzadu, aký obsah ho obklopuje, aký veľký má titulok, aké sú k nemu fotografie, či je súčasťou väčšej témy. To všetko ovplyvňuje, ako potom vnímam obsah a čo si z neho trvalejšie odnesiem. A to je prvý dôvod, prečo stále robíme tlačený .týždeň – zážitok je hlbší a silnejší než čítanie online. Druhý dôvod je, že .týždeň si za dlhé roky vybudoval meno aj v oblasti vizuálu, grafiky a fotografie – dokonca až svetové. A keď tu už niečo také vzniklo, bola by škoda to zahodiť. Krása možno nezachráni svet, ale je dôležitá, a to aj pri vnímaní myšlienok a textov. Tretí dôvod je pre mňa nový. Ešte pred pár rokmi sa zdalo, že print končí a všetko bude online. Ale dnes už existuje heslo: „Offline is the new online.“ Akoby sa vracalo uvedomenie, že veci na papieri majú väčšiu váhu než tie isté veci na obrazovke. Sú na to aj výskumy: ľudia si z čítania z papiera viac zapamätajú, lepšie chápeme kontext, súvislosti. Niektoré štúdie dokonca hovoria, že čítanie z papiera trénuje empatiu – voči iným ľuďom, iným názorom. Takže print je dôležitý nielen pre silnejší zážitok či estetiku, ale aj pre nastavenie ľudského mozgu, vďaka ktorému si veci z papiera zapamätáme a pochopíme lepšie než z displeja. To sú tri hlavné dôvody, prečo vydávame tlačený .týždeň.

Marína Gálisová: Pri čítaní z papiera sa vytvárajú iné druhy vnemov. Ja by som podstatnú silu papiera rozdelila ešte na dve roviny – vnútornú a vonkajšiu. Tá vnútorná súvisí s našou nervovou sústavou – keď pri nejakej činnosti používame viac fyzických akcií, vytvárajú sa v mozgu iné, pevnejšie spojenia. Inak sa to do nás ukladá. Napríklad písanie na papier zapája iné centrá ako ťukanie do mobilu. Čiže text na papieri, keď ho píšeme, nás inak posúva a aj učí. A aj čítanie z papiera je viac fyzická činnosť. Držíš niečo v ruke, obraciaš strany, oči sledujú text inak. Na webe ti do toho skáču reklamy, linky, notifikácie – odbočuje sa od pôvodnej témy. Papier preto viac trénuje sústredenie a to je dnes obrovská hodnota, lebo o našu pozornosť, o naše sústredenie bojuje mnoho vecí a to nás oslabuje. Mnoho ľudí, ktorí predtým nemali problém udržať pozornosť, dnes zisťuje, že tento problém majú. Ja mám ťažkosti s držaním pozornosti od detstva a mám vlastné techniky, ako sa držať jednej línie uvažovania, a v tomto je papier pre mňa neoceniteľný. A aj pre ľudí, ktorí problém s pozornosťou nemali, ale vplyvom digitálneho sveta ho dnes majú, je čítanie z papiera vlastne terapiou. Druhá vec je vonkajšie prostredie, to okolo nás. Dnes je dôležité, aby ľudia viac interagovali aj s reálnym svetom, nielen tým virtuálnym, ktorý je obrovský, lákavý, ale často odvádza pozornosť od toho, čo je rovno pred nami – aj od nášho okolia, aj od blízkych ľudí, od ich potrieb, ich emócií. Potrebujeme sa viac ukotviť vo fyzickej realite okolo nás a čítanie z papiera, keď si niekam sadneš s časopisom v rukách, je viac fyzická vec. Keď niekto číta časopis vo vlaku, ľudia sa ho skôr spýtajú: „Čo čítate?“ Pri mobile sa to nestane. Čítanie papierovej veci nás núti viac interagovať s okolím. Vlastne to viac pomáha budovať väzby k lokálnemu, k fyzickému prostrediu a so vzťahom k miestu, kde fyzicky žijeme, súvisí aj pocit zodpovednosti zaň, dokonca možno aj vlastenectvo. Vysvetlím: ak sa niekto cíti iba kozmopolitne, bez väzieb na miesto, v ktorom žije, necíti dôvod pre to miesto niečo urobiť. Ale robiť niečo dobré pre svoje okolie je predsa dôležité. A papier je médium, ktoré nás trochu spomaľuje, sústreďuje, ukotvuje a spája s reálnym svetom – výsledkom môže byť aj vedomie, že hoci virtuálny svet sa nám zdá ako náš domov, tak v skutočnosti domov, za ktorý sme v prvom rade zodpovední, je tu, okolo mňa.

Martin Mojžiš: Myslím si, že mnohé z toho, čo sa hovorí o výhodách čítania printu, platí aj pre čítanie z obrazovky. Keď hovoríme o rozdieloch, nemali by sme sa až tak sústrediť na samotné médium – papier verzus obrazovka –, ale skôr na obsah. Lebo to, čo je najdôležitejšie, je, čo čítam, nie z čoho to čítam. Ale jednu vec vnímam aj ja. Pre mňa ten rozdiel nerobí len papier, ale kniha či časopis ako objekt. Čítanie knihy je už stáročia v nejakom zmysle rituál. Vytiahnuť ju z knižnice, sadnúť si s ňou, otvoriť ju – to je celkom iné, ako otvoriť si text na počítači. A keď hovorím o rituáli, nemyslím tým nejaké ceremónie, ale skôr stav, do ktorého sa človek dostane. Fajčiari fajky budú asi súhlasiť – predmet samotný, jeho údržba, napĺňanie tabakom, zapaľovanie, to všetko je súčasť zážitku. Nejde len o nasávanie dymu. Podobne je to so stolovaním. Mám rád fastfood, ale nechcel by som byť odkázaný len na takýto typ prijímania potravy. Stolovanie, či už doma, alebo v reštaurácii, je niečo iné než len „prijímanie potravy“. A tak aj čítanie je niečo iné než len prijímanie informácií – aj keď je to blízke. Listovanie je pre mňa úplne iný zážitok než pozeranie toho istého na obrazovke. Neviem to presne opísať, ale je to veľmi odlišné. Keď sa bavíme o časopisoch, zaujímajú ma tie výskumy, ktoré spomínal Štefan – chcem si ich nájsť a pozrieť sa na ne. Ale v prípade tlačeného .týždňa vnímam, že poskytuje iný estetický zážitok. To, ako si .týždeň dáva záležať na vizuále, z neho robí niečo výnimočné. Je to iný výtvarný a aj čitateľský zážitok, než pozerať tie isté texty na webe. Takže aj keď sa zdráham robiť z toho ďalekosiahle závery, dosť jasne cítim, že medzi knihou – najmä krásnou, možno aj starou – a akoukoľvek kvalitnou obrazovkou je výrazný rozdiel. A teraz otázka: Kam patrí časopis, ktorý vychádza každý týždeň a po prečítaní nie je jeho miesto v knižnici? No a ja mám pocit, že v prípade .týždňa je to prekvapivo blízko k tým knihám. Ale hovorím to čisto subjektívne.

ŠH: Väčšina ľudí, najmä mladých, dnes vníma informácie cez sociálne siete. To znamená, že si čítame nekonečný rad statusov, titulkov, obrázkov – jeden za druhým. A medzi nimi pracujú algoritmy, ktoré to všetko filtrujú podľa vkusu čitateľa, ale aj podľa toho, kto ho chce ovplyvniť – či už cez reklamu, alebo dokonca cez hybridné vojny. Výsledok je, že čítame veci, ktoré sú vedľa seba, ale nie je tam žiadna známka, čo je prioritné, čo je nepodstatné, čo je blbosť a čo dôležité. Všetko sa tvári rovnocenne. A v tom je problém. Aby sa človek v tom vyznal, musí toho vedieť veľmi veľa. Lebo keď neviem nič o nejakom konflikte na opačnej strane sveta alebo aj o niečom, čo sa deje tu na Slovensku, tak tie dva príspevky – aj keď si navzájom odporujú – môžu pôsobiť rovnako hodnoverne. Prečítam si niečo, čo znie dôveryhodne. Potom niečo úplne opačné – a tiež to znie dôveryhodne. Lenže ja nepoznám autora, netuším, kto to je, neviem, aké mal názory predtým, čo si myslí o iných témach. A práve tieto súvislosti by mi pomohli zhodnotiť, či ide o dôveryhodný zdroj. Keď čítam niečo v časopise, väčšinou čítam aj iné texty v tom istom čísle. A keď mi tie iné články pripadajú ako bludy, automaticky začnem pochybovať aj o texte, ktorý ma pôvodne zaujal. Lebo si poviem – keď takéto veci píšu o iných témach, asi to nebude dôveryhodné ani tu. A naopak – keď nejakému článku nerozumiem, ale ostatné texty v časopise sú zrozumiteľné, dobre napísané a zodpovedajú realite, mám tendenciu dôverovať aj tej veci, ktorej ešte až tak nerozumiem. Nie je to istota, ale je to veľmi silný indikátor. Práve toto je podľa mňa výhoda printu. Človek číta jeden článok, ale obklopuje ho kontext – ostatné texty, titulky, vizuál –, ktorý mu pomáha určiť, či tomu má dôverovať alebo nie. Na sociálnych sieťach nič také nie je. Tam ti to hádže jeden status za druhým. Žiadna súvislosť, žiadne predtým ani potom. Len izolované ostrovy informácií. V porovnaní s tým ponúka print, ak je kvalitný, komplexnejší pohľad na svet. A to človeku pomáha lepšie svetu porozumieť.

FOTO TOM WERNERV poslednom období zaniklo mnoho tradičných tlačených periodík, nahradili ich online verziami, ale tak ako zažili znovuzrodenie vinylové platne, tak podobný príbeh zrejme čaká aj tlačoviny.MM: Nielen sociálne siete, ale aj rôzne časopisy sa na obrazovke od seba líšia oveľa menej než ich papierové vydania. A práve preto platí, že keď sa v časopise s istou grafickou úpravou dočítaš hlúposti a v inom nie, tak sa ti s konkrétnymi vizuálmi tých časopisov spojí pocit nedôvery, respektíve dôvery. Printové vydanie má ako fyzická vec viac komponentov – istý typ obálky, druh papiera, veľkosť písma, grafickú štruktúru. A tu si myslím, že .týždňu sa podarilo mať printové vydanie výrazne odlišné od iných časopisov. Ja osobne síce čítam .týždeň viac z obrazovky než z papiera, pretože mám k nášmu webu prístup skôr než k tlačenej podobe .týždňa, ale keby som to tak nemal, určite by som ho čítal z papiera. Lebo listovať .týždeň je iný pocit, než keď len scrollujem na stránke.

MG: Hoci si myslím, že čítanie z papiera je v mnohých ohľadoch zdravšie, jednou z výhod displejov je, že si tam môžete texty zväčšiť. A ešte k tomu bez vonkajšieho svetla. Viackrát som si ten rozdiel pri večernom čítaní kníh uvedomila. A predsa, keď vezmem do ruky knihu či dobrý časopis, je to pre mňa až sviatočný moment. Ale, samozrejme, ako to býva s mnohými sviatočnými vecami, tak aj pri časopisoch stále riešime, či „sviatočný“ print nie je príliš drahý na produkciu. Vtedy si spomeniem na knihy. Roky sa predpovedal ich zánik kvôli čítačkám, ale tie sú tu už desiatky rokov a klasická kniha stále žije. Je zaujímavé, že elektronické čítanie, hoci pohodlné, nenahradilo papierové knihy. V čítačke si zväčšíš písmo, podsvietiš si to, na pláži si dočítaš jednu knihu a hneď si stiahneš ďalšiu – ale aj tak ľudia stále túžia po papieri. Podobne sa udeje aj pri časopisoch. Mám tri deti, ktoré sú mladí dospelí, vyrastali na mobiloch a sociálnych sieťach, ale samy hovoria, že ich ten virtuálny svet aj nejakým spôsobom ochudobňuje. Vracajú sa ku knihám, nielen audioknihám, ale aj tým papierovým. Myslím si, že nie je ďaleko od chvíle, keď sa mladí vrátia aj k tlačeným časopisom. Smrť printu bola ohlásená priskoro – rovnako ako v prípade kníh.

FOTO BORIS NÉMETHČasopis .týždeň a jeho kreatívny tím v minulosti vyhrali vyše 200 ocenení za obrazové editovanie a dizajn.

ŠH: Len taká osobná skúsenosť – nedávno som bol pri mori a všeličo som tam čítal. Okrem iného aj jednu papierovú knihu. A zaujímavé je, že keď sa ma niekto spýta, čo som čítal na dovolenke, ako prvé mi napadne práve tá kniha. Hoci som čítal aj iné veci, len elektronicky. Ale tú papierovú spomeniem ako prvú. Prečo vlastne? Asi preto, že ju držím v ruke, listujem si ju, mám k nej iný vzťah. Pamätám si z nej jednotlivé kapitoly – o čom bola tá, o čom ďalšia. Pri tých ostatných, digitálnych, si to takto nepamätám. Nie že by som zabudol, čo som čítal, ale ten zážitok je iný. Mimochodom, ja často počúvam audioknihy – lebo ma po dlhom čítaní bolia oči. Ale tá posledná skúsenosť s papierovou knihou bola silnejšia. Nebola to lepšia kniha ako tie ostatné, ale jednoducho ten vnem vo mne ostal viac a dlhšie. Myslím, že to platí aj pre .týždeň – keď ho čítaš na papieri, viac a hlbšie sa ti to uloží do pamäti než z obrazovky.

MM: Keď sa bavíme o knihách a kníhkupectvách – odkedy je digitálny obsah taký dostupný, počet ľudí, ktorí kupujú knihy, určite klesol. Ale stále existuje skupina ľudí, ktorí majú radi vôňu kníh, ich váhu, tvar, všetko. Je to jednoducho iný pocit než scrollovanie. Vďaka týmto ľuďom existujú ešte stále vydavatelia a kníhkupci, a hoci sa ten trh zmenšil, stále je dosť veľký. A to isté môže platiť aj pre časopisy. Hovorím o tom preto, lebo .týždeň chce pokračovať v printovej verzii, hoci je to drahšie, než byť len na webe. Preto robíme aj kampaň, aby si ľudia kupovali print. Otázka znie, prečo vlastne chceme, aby .týždeň ďalej vychádzal v tlačenej podobe? Aký to má význam? Podobný ako v prípade kníh. Knihy má zmysel vydávať aj v menších nákladoch, pretože čitatelia kníh tvoria v čomsi významnú skupinu ľudí. Stavil by som sa, že ľudia, ktorí čítajú knihy, sú v niečom rozhodujúci alebo veľmi dôležití. A to isté si myslím o .týždni. Držať print pri živote má zmysel už len ako gesto úcty k našim čitateľom. Vyrábame tlačenú verziu niečoho, čo vieme robiť aj na webe. Ale časopis nevytvára len redakcia, ale aj komunita čitateľov. A tá je, paradoxne, ešte dôležitejšia než my, ktorí ho tvoríme. Udržiavať tú komunitu rozhodne stojí za to, je to úplne kľúčová vec. A ak sú tu ľudia, ktorí čítajú .týždeň aj kvôli tomu, ako vyzerá vo svojej tlačenej forme, máme sa snažiť ponúknuť im to najlepšie, čo vieme. Obsahovo aj formou.

ŠH: „Print je dôležitý nielen pre silnejší zážitok či estetiku, ale aj pre nastavenie mozgu, vďaka ktorému si veci z papiera zapamätáme a pochopíme lepšie než z displeja.“

MG: K jednej veci sa priznám – musela som sa „dovyvinúť“ do určitého štádia, aby som viac ocenila tie menej virtuálne veci. Aby som sa vrátila k písaniu rukou od písania na klávesnici. Aby som si uvedomila, že to, čo čítam fyzicky z papiera, má pre moju nervovú sústavu vyššiu hodnotu než to, čo čítam z displeja. Dovtedy som uznávala, že print je fajn, je to krásne, ale keďže to chce čoraz menej ľudí, má vôbec zmysel to udržiavať? Sama som si tú otázku kládla. Ale odkedy som v posledných rokoch prišla na to, že čítanie z papiera ma doslova uzemňuje a je pre mňa terapeutické – že ma to ukotvuje vo fyzickom svete viac než lietanie v tom virtuálnom –, som presvedčená, že práve preto má tlačený .týždeň zmysel. Lebo nás drží pri nejakých základných ľudských reakciách, návykoch, fyzicky nás drží pri ľudskosti. Samozrejme, nielen tým, že je na papieri, podstatné je, že ten obsah na papieri je kvalitný. Mimochodom, aj to je dôvod, prečo je drahý. Lebo vyrábať na papieri nezmysly, ktoré si kúpi hocijaký reklamný partner alebo si ich kúpi štát, lebo mu vyhovuje mať svoj bulvár, ktorý mu slúži – to nemá hodnotu a je to lacné. Ale robiť dobré veci kvalitne, naozaj ich vyberať pre čitateľov, to má svoju cenu a nie je to lacné. A práve preto to treba robiť. Lebo to nie je tak, že by sme sa rozhodli zo zotrvačnosti držať papierový .týždeň. My sme naozaj presvedčení, že to má veľkú hodnotu, že je to náš príspevok pre celkový stav spoločnosti.

ŠH: Je zrejmé, že vnímanie ľudí sa mení. Internet v tom hrá veľkú rolu, pričom v posledných rokoch sú v tom dominantné sociálne siete. A aký je svet, v ktorom teraz žijeme? Rozháranejší, menej stabilný, menej konzistentný. Dokonca aj samotný slobodný svet sa rozkýval. A práve sociálne siete, internet a spôsob, akým cez obrazovky vnímame svet aj seba, na tom majú podiel. Pre mňa je print trvalým odkazom, že pohľad na svet môže byť konzistentný, že všetko nemusí byť len o sekundových pocitoch a bombastických titulkoch. Vydávanie tlačeného .týždňa je aktom idúcim proti momentálnemu prúdu. Ten prúd je zo začiatku vždy populárny, všetci ho majú radi, a až postupne vidno aj jeho negatívne stránky. Ako dnes. Ísť proti povrchným prúdom je podľa mňa základnou úlohou .týždňa – a nielen pri otázke printu či webu. Vznikli sme pred 20 rokmi s vedomím, že na Slovensku máme veľký problém s tým, ako vyzerá zdravotníctvo, školstvo, vláda, súdy, prokuratúra, že nám chýba ukotvený pohľad na naše miesto vo svete. Ten hlavný prúd bol už vtedy o tom, že veci „trochu zmeníme“. Ale potom sa opakovane ukázalo, že trochu nestačí a že viac a viac zaostávame za svetom. Jedným z nosných pilierov .týždňa bolo vždy pochopenie, že hlavný prúd sa často mýli. A že ak sa ním táto krajina nechá omámiť, väčšinou škaredo narazí. V tomto zmysle je vydávanie tlačeného .týždňa aj naším krokom proti hlavnému prúdu. Je to naša ponuka čitateľom, ktorí cítia problémy sociálnych sietí. Tlačený .týždeň je našou skromnou ponukou, ako svet internetu trochu korigovať.