Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Odomykáme: Ivan Korčok — Toto je môj príbeh

.marína Gálisová .rozhovory .téma

Ivan Korčok začal kandidatúru na prezidenta sľubom, že nechce vstupovať do kampane pred parlamentnými voľbami. Tým zaujímavejšie témy nám zostali pre tento rozhovor. Kto je, ako vyrastal, čo ho formovalo. Aká je jeho identita?

Odomykáme: Ivan Korčok — Toto je môj príbeh Boris Németh

pochádzate z Banskej Bystrice tak ako ja, vlastne sme krajania. Aké ste mali detstvo, v akej rodine ste vyrastali?

Jedna z mojich prvých spomienok je august 68 — mal som štyri roky a zobudil ma mamin hlas — vykríkla na môjho otca „Rusi prišli!“ Pamätám si to zrejme preto, lebo som cítil hrozný strach mojich rodičov, že bude vojna.

Do sedemnásteho roku života som vyrastal v Banskej Bystrici a bola to typická dobová bublina. Žili sme v bytovom dome pod pamätníkom SNP, kde bývali zdravotníci aj lekári, takpovediac vtedajšia miestna elita, ale aj nižší personál, čiže ľudia ako moji rodičia. Tá bublina bola pre mňa s odstupom času depresívna — kde sa mi to zdalo, že toto je dané, bude to tak už naveky, bezútešne.

prečo to pôsobilo bezútešne?

Nebudem tu kresliť fikcie, ako som už v detstve bažil po občianskych slobodách. Nie, nám sa skrátka nežilo tak dobre ako mnohým okolo mňa, ktorých rodičia boli „hore“, v strane. V dome žila vtedajšia lekárska elita, moji rodičia k nej ako zdravotná sestra a vodič sanitky nepatrili. Na auto nám prispeli starí rodičia a pravidelne aj na bežnú prevádzku.

Žiadne rodinné dovolenky v Juhoslávii či inde pri mori — susedia, lepšie situovaní v komunizme, sa nás pýtali vždy pred letom, a vy kde ide tohto roku na dovolenku, lebo my ideme do Juhoslávie. A ja som vedel, že ja pôjdem na dva mesiace do Slovenskej Ľupče k úžasným starým rodičom. Inak, utkvelo mi v pamäti, ako stará mama vykrikovala starému otcovi, ktorý bol radový komunista: „Načo si tam, nevidíš, čo sú to za ľudia? Ty si nosil partizánom jedlo po pás v snehu na Kozí chrbát a gardisti, čo sa tu producírovali, majú 255-ku...“ A od starých rodičov ma naši vždy vzali na týždeň cestovať po Slovensku — to býval okrem pobytu na Hronskej ulici v Slovenskej Ľupči najlepší bod leta. To bola moja low cost Juhoslávia. Mnohí tvrdia, že všade boli istoty, že bolo dobre. Ja si to pamätám úplne inak. 

v čom bola ešte tá depresia tej bubliny?

Prvé značné sklamanie prišlo, keď ma z ôsmej triedy nezobrali na gymnázium a zobrali aj horších žiakov, lebo im to rodičia vybavili. Mama plakala, že ona to vybaviť nevie — nemali na to známosti. Dôležitejšie je to moje celkové vnímanie tej doby: že sme žili na akejsi periférii, uzavretí, rozčarovaní, otec nebol disident, ale stále sa hneval na komunistov a ladil rádio, aby počúval Hlas Ameriky a Slobodnú Európu a pri tom hromžil, že tie svine to zas rušia… Ale v istom zmysle mi toto prostredie dalo paradoxne najviac do života — skromnosť pomerov a to, že okolo mňa si iní žili evidentne hmotne lepšie, mi dalo pocit, že sa chcem odtiaľ dostať preč a je to na mne a na nikom inom...

a dostali ste sa preč, ako sme spolu hovorili, aj vďaka športu...

V športe sa mi darilo a šport bol aj únikom z reality socializmu a tej bezútešnej bubliny. Hrával som závodne volejbal, porážali sme aj Sláviu UK Bratislava a z nej som ako Bystričan dostal pozvánku, aby som prestúpil na športové gymnázium do Bratislavy a do jej klubu. A tak ma jedno leto rodičia vysadili s jednou taškou na Lafranconi. Tam sme my volejbalisti bývali a trénovali v hale PKO.

bol to iný svet?

Celkom iný. Otvorenejší. Jednak som konečne mohol chodiť domov so zdvihnutou hlavou a rozprávať aj tým kamarátom, ktorí ma donedávna deptali ich zahraničnými dovolenkami, že som niečo dosiahol. V Bratislave to bol natoľko krásny život, ako len mohol byť v 18-tich rokoch v tej dobe. Bývali sme na internáte, boli sme trieda športovcov z celého Slovenska, tvrdo sme trénovali, ale aj sme si užívali koncerty, pivo, klub Véčko... Vlastne aj svoju prvú vysokú školu, VŠE v Bratislave, som v podstate prešportoval, len ma trápilo, čo budem robiť, keď skončím so športom. Opäť boli okolo mňa deti nomenklatúrnych kádrov, ktoré chodili von... a znovu to bolo pre mňa nedosiahnuteľné.

neuvažovali ste niekedy o emigrácii? Viacerí to vtedy tak riešili, mnohí sa tak ale z rôznych dôvodov nerozhodli. 

Pred vojenskou službou sme sa dali dokopy s mojou dnešnou manželkou Soňou, tiež bola volejbalistka. Raz som načierno ušiel za ňou z vojny z Humenného do Bratislavy, prechádzali sme sa, držali sa za ruky a okolo nás sa presúvali húfy ľudí na Hviezdoslavovo námestie — išli sme s nimi, až sme sa ocitli na sviečkovej manifestácii, a keď začali kropiť, tak sme utekali. Ja som bol v uniforme záklaďáka… Bola to náhoda a bol to zároveň prvý moment, keď sme sa so Soňou rozprávali, v akom svete tu žijeme. Veľmi intenzívne sme začali rozmýšľať o emigrácii. K tej nedošlo, pretože prišiel November 89.

bol to pre vás veľký zlom? Máme tu aj politikov, ktorí si ho, ako tvrdia, vraj nevšimli...

November 89 bol pre mňa absolútny zlom v živote. Bez neho by to bolo s istotou pokračovanie života v tej bizarnej bubline. Ešte dodám, že emigrovať sme chceli, lebo sme nevideli zmysel v tom systéme, ale pozor, nerobím zo seba to, čo som vtedy nebol — človeka, ktorý by mal odhodlanie ten systém povaliť. To urobili iní, ktorých som videl na tribúne počas Nežnej revolúcie — vrátane Alexandra Dubčeka. Keď som volal s otcom, či ho videl aj on, tak povedal: A je po nich (komunistoch).

„November 89 bol pre mňa absolútny zlom v živote, bez neho by to bolo s istotou pokračovanie života v tej bizarnej bubline.“ 

od volejbalu a vysokej školy ekonomickej k diplomacii bol dlhý skok?

Tam kde som dnes, ma zaviedol November 89. Bývali sme v Nitre, kde som ešte hral volejbal za miestny klub, až som si raz po tréningu prečítal inzerát v Smene o postgraduálnom štúdiu medzinárodných vzťahov na UK. Boli tam prijímačky, tak som sa začal učiť po anglicky ako posadnutý, a keďže jazyky mi na rozdiel od matiky išli, dal som to. A tak sa to začalo. Tam som stretol Rasťa Káčera, Petra Javorčíka a spol... Takže toto je môj príbeh. Nič zvláštne, žiadne rodinné pomery, ktoré by ma predurčili na „veľkú misiu“, asi skôr naopak. Viem, odkiaľ som, dnes je môj obraz vo verejnosti iný —diplomat, ako píšu, dobre oblečený, uhladený, ale bez zvláštneho príbehu…Je mi až smiešne, keď mi chce niekto vysvetľovať, čo je skromný život. Žil som ho a dalo mi to najviac.

vráťme sa ešte k športu – ako sa z neho prechádzalo do diplomacie? To sú iné svety, nie?

Šport je prostredie, kde sa človek musí presadiť – najskôr vo svojom tíme, aby mohol hrať, a potom proti súperovi. Šport je férové prostredie, je tam rozhodca, ktorý povie, čo je už obrazne za čiarou. A v iných prostrediach to funguje ináč. A keď človek týmto formovaný príde do sveta diplomacie, zase sa pokúša férovo presadiť a potom zistí, že aha, tu sú aj iné pravidlá. Keď v športe človek niečo spraví dobre, tak je to dobre a bodka. Takisto keď niečo spraví zle, tak sa to dozvie od trénera a spoluhráča a je to evidentné. Inde ide skôr o to, ako sa veci interpretujú. Šport je síce často nekomfortný, šport bolí. Ale má pravidlá.

a tie endorfíny, ktoré z neho športovec čerpá, sú asi neporovnateľné s ničím. Odkiaľ ich beriete dnes?

Stále tam — v športe. Na bicykli. Robím športy, pri ktorých sa hýbem, a dodávajú mi endorfíny. Toto je okrem literatúry u mňa najväčší čistič hlavy. Veľa bicyklujem, v zime robím skialp. Čistič hlavy je to preto, lebo človek sa na výkon musí plne sústrediť. To je obrovský mentálny relax. Manželka mi hovorí, že sa desí momentu, keď z nejakých dôvodov nebudem môcť športovať.

a teda k tej diplomacii – ktorá má iné pravidlá ako šport. S vami sa spája výraz „kariérny diplomat“, ktorý by sme asi mali vysvetliť, pretože to môže znieť až nepekne, akoby karieristicky. Čo to teda je?

Diplomat je — základná charakteristika — štátny úradník, ktorý pôsobí v službách štátu v medzinárodnom prostredí. Ale diplomacia je remeslo ako každé iné a to slovo „kariérne“ neoznačuje kariéru, ale to, že sa profesionálne venujete svojmu remeslu. Ako lekár či učiteľ. V mojom prípade, že sa profesionálne venujem diplomacii celý svoj život. Je dôležité povedať, že diplomacia je hierarchicky vystavaná služba, v nej sa velí skoro obdobným spôsobom ako v armáde, diplomati majú tiež hodnosti. Ale podstata je, že slúžite štátu, ktorý má nejaký charakter. Podstata celej našej generácie, ktorá nastúpila v deväťdesiatych rokoch, bola tá, že sme od začiatku slúžili demokratickému štátu, ktorého hlavným cieľom bolo etablovať sa na medzinárodnej scéne. A preto sme mu slúžili — aby sme mu pomohli dosiahnuť tieto ciele.

diplomat je však tiež človek s názorom — vzniká niekedy pnutie medzi tým, čo si myslí, a akému štátu slúži? Vy ste slúžili Slovenskej republike aj vtedy, keď jej vládu viedol Mečiar... ako ste to pociťovali?

Diplomati sú rozhodne ľudia s názormi — a môžem vám povedať, že väčšinou s veľmi vyhranenými názormi. To ťažké bremeno spočíva v tom, že vy ten svoj názor, často veľmi kritický aj voči svojmu štátu a svojim predstaviteľom, nezdieľate vo verejnom priestore, pretože to by ste už vstupovali do politického priestoru. Takých situácií som za svojich tridsať rokov diplomatickej služby zažil nespočetne veľa. Od 1. 1. 1993 mnohokrát, najmä prvé štyri roky, až do roku 1998. To bol ten najväčší test mojej generácie, či vôbec zostaneme v diplomacii.

zostali ste — čo vás presvedčilo?

Veril som, že je to len dočasné. Že Slovensko nie je také, akú tvár mu vtláčal Vladimír Mečiar až do roku 1998.

boris németh

ale Vladimír Mečiar vyhrával voľby, čiže nie zanedbateľná časť Slovenska bola taká...

Áno, ale to presvedčenie, ktoré udržalo mňa a moju generáciu v diplomatickej službe, bolo, že naša krajina nie je to politické Slovensko, aké prezentoval Vladimír Mečiar. A to sme mali aj inú štartovaciu čiaru ako českí diplomati, pretože na Česko sa pozeralo, ako sa pozeralo, cez prizmu Václava Havla, dramatika a disidenta, a na Slovensko cez Vladimíra Mečiara — človeka rustikálnych osobných a politických manierov.

ono to zase asi aj niečomu zodpovedá — hoci časom ani v Česku nevznikla dobrá situácia...

Určite to niečomu zodpovedalo, ale odľahčene poviem, že časom aj v Česku dostali možnosť priamej voľby prezidenta a zvolili tak, ako zvolili. Ale ešte k tej slovenskej diplomacii — je pomerne nová, a to jej vtláča istú pečať. Napríklad rozdiel medzi zabehanými demokratickými diplomaciami, osobitne u veľkých štátov, a našou diplomaciou je v tom, že naši diplomati majú omnoho väčší priestor.

ako to myslíte, v čom sa to prejavuje?

Prejavuje sa to v tom, že keď ku mne prišiel predstaviteľ napríklad USA či Británie, šiel podľa presných inštrukcií a mal tým pádom viac zviazané ruky. Naši diplomati sú síce vybavení základnými pozíciami, ale nedostanú úplne presné citáty — a to je dobré. Potom ide o to, že najmä v kritických situáciách nášho domáceho vývoja je veľa na osobnosti veľvyslanca či veľvyslankyne.

7. júl 2020 Wadowice, Poľsko: Minister zahraničných vecí Ivan Korčok prichádza na stretnutie predstaviteľov V4 v rodnom meste pápeža Jána Pavla II.Filip Radwanski/Getty Images7. júl 2020 Wadowice, Poľsko: Minister zahraničných vecí Ivan Korčok prichádza na stretnutie predstaviteľov V4 v rodnom meste pápeža Jána Pavla II.

ako sa na nás pozerali reprezentanti západných štátov? Videli v nás nový štát s istými problémami?

Jednoznačne ten predel, do ktorého nám to bolo dávané najavo, je rok 1998. Pretože vtedy bola diskrepancia medzi tým, čo sme prezentovali, že chceme, a čo sme pre to doma robili — doma sme robili presný opak. A zo západnej strany nám to aj tlmočili — cez demarše a podobne. Ja som to však vnímal ako prejav záujmu a šance. A bola to aj motivácia pre nás, lebo sme videli, že nad nami nezlomili palicu. Oni nám len povedali, vyberte si, a ľudia v roku 1989 si vybrali — a určite sa rozhodovali aj pod dojmom toho, kde krajina bude patriť. To tak bolo. A dnes síce máme aj turbulentný domáci vývoj, ale sme už súčasťou NATO a EÚ a už voči nám nie je paternalistický postoj.

je to len dobre? Nepotrebujeme aj dnes trochu pomoci? Je v západných štruktúrach stále ten srdečný záujem o to, aby sme v nich zostali?

Určite je to dobre a ten záujem tam určite je. Ale oni predpokladajú, že sme si už určité veci doma dopovedali, objasnili. Očakávajú, že sme zrelý spojenec v NATO a že sme zrelá krajina v EÚ, ktorá do nej chce aj niečo doniesť, nie iba z nej vyberať. Preto som vždy trochu v rozpakoch, keď počujem „Sme v NATO a v EÚ a oni nedovolia excesy.“ To je z našej strany kapitulácia, ak si myslíme, že demokratické výzvy, ktoré doma máme, nám má vyriešiť členstvo v NATO a EÚ – strašne malá ambícia z našej strany.

považujú nás za zrelých?

Poopravím: vychádzajú z toho, že sme zrelí. Kritériom u našich partnerov je to, či je naše správanie do určitej miery predvídateľné. Nie naše domáce spory. NATO nie je paternalistická organizácia, ktorá bude riešiť, či sa hádame medzi konzervatívcami a liberálmi, o podobu ekonomiky a podobne. Pre NATO je kľúčové, či sme predvídateľný spojenec. V EÚ je kľúčové, či napríklad máme absolútne ukotvené princípy právneho štátu, lebo právny štát sa deje na úrovni Únie. Ide im o to, či sa správame spôsobom, ktorý aj v EÚ umožní prijímať legislatívu, či tú legislatívu vieme tu doma napĺňať. Ani jedna z tých organizácií nie je paternalistická, ale čaká, že si svoje problémy doma budeme riešiť sami. To už je naše pole.

zrelosť je ale otázna. Keď počúvam, čo ľudia hovoria, čo si myslia – ten dlhodobý príklon ku Kremľu je neskutočný. Prečo sme na tom takto? Prečo si toľko ľudí myslí, že vinníkom vojny na Ukrajine je Ukrajina alebo USA, alebo NATO? Sme na pomedzí Východu a Západu?

Máme tu v našej spoločnosti istý typ pnutia. Jedna vec je tá, o čom nie je žiadny spor, a to je naša príslušnosť k Západu. Pod Západom myslím to, čo vnímam ako naše korene, z čoho vznikala naša identita, príslušnosť k západnému kresťanstvu, to je kultúra v širokom ponímaní tohto slova. Tie korene sú hlboké a aspoň o tomto nevnímam doma spor. Nedomýšľajú sa však zásadne dôsledky tejto príslušnosti a práve tu vzniká pnutie: dnes tu prebieha polemika či zápas o tom, či chceme byť aj súčasťou politického Západu v jeho dnešnej podobe. Politický Západ, to nie je geografia, ale to, čo sa tu vyvinulo v podobe liberálnej demokracie. Teda princípy, ktoré definujú spôsob vládnutia s právnym štátom, rešpektom individuálnych ľudských práv, s istým typom politickej kultúry. Z môjho pohľadu sa tu vyvoláva cielené pnutie: niektorí bijú na poplach, akoby politický Západ ohrozoval ten prvý Západ s historickými — duchovnými koreňmi. A tí, ktorí tvrdia, že tento politický Západ je hrozbou pre ten duchovný, pozerajú na Východ a tvrdia, že to je ten pravý tradičný svet chrániaci kresťanské hodnoty. Akurát neviem, kde na Východe zostal človek s jeho integritou a slobodami... A preto sme na Slovensku viac ako mnohé iné štáty v strednej Európe uprostred zápasu o to, či chceme byť súčasťou politického Západu. Je tu zápas o podobu toho, ako si budeme vládnuť, a či tu budú viac západné politické pomery — o čom som ja hlboko presvedčený, že to je dobrá cesta —, alebo sa budeme snažiť o niečo iné.

no ako je možné, že sme takí vnímaví na kremeľské lži a tak ochotne ich prijímame?

Za to je zodpovedná najmä politika. Konkrétne politici, ktorí napríklad týždeň pred inváziou hovorili, že Rusko je krásne, múdre, dobré a nikdy Ukrajinu nenapadne. My s Jarom Naďom sme boli pre nich vlastizradcovia, lebo dva týždne predtým sa uzavrela slovensko-americká obranná zmluva. A títo politici sú zdatní rečníci, sú to demagógovia, ktorí vedia odovzdať takéto posolstvá aj s emóciou, čo my možno nevieme.

čiže volič to prijíma cez emóciu?

Mnohí mi oponujú, ale ja si trvám na svojom, že ten najväčší dopad prichádza zo slovenskej politiky. Tu je ten zdroj, pretože to politické posolstvo by nikdy nebolo autentické, keby bolo len zvonku. Problém slovenskej politiky je, že pokiaľ ide o dlhodobý štátny záujem, je tu časť politickej scény, ktorá naň zvysoka kašle. Pre tých politikov je štátny záujem obyčajná handra, ktorou vyutierajú svoju dlážku, len aby získali politické body. Toto tu dnes vidíme v priamom prenose. Vidíme ešte aj to, že tie zábrany padajú jedna za druhou. Myslíme si, že to už ďalej ísť nemôže, ale ide to, po holubiciach mieru tu vidíme alternatívne oslavy SNP.

čo sa týka ruskej ambasády, niet pochýb, že pôsobí v prospech Kremľa a v náš neprospech. Ako by sa Slovenská republika mala účinne brániť? Napríklad na diplomatickom poli.

Prvá vec je, že ambasáda Ruskej federácie sa správa tak, ako sa správa diplomatické zastúpenie štátu, ktorý porušil medzinárodné právo a ktorý je agresorom vo vojne. Je to úplne autentické správanie od momentu invázie. To je prvý moment. Druhý moment, s ktorým som bol konfrontovaný ešte aj ja ako minister zahraničných vecí, že sa správala ako bod vplyvu, ktorý aktívne vstupuje do nášho politického priestoru. Dávno pred inváziou. Lebo Rusi majú vyhodnotené, že tu je vysoká receptívnosť. Je tu pôda, ktorú vytvára politika, je tu akoby spoločenské podhubie ochoty načúvať naratívom, ktoré slúžia záujmu Ruskej federácie. Od 22. februára sú to naratívy agresora a bodka. Urobili sme odvtedy vždy to, čo môže robiť štát, keď boli prekročené čiary, teda keď bolo vyhodnotené, že sa príslušníci diplomatickej misie nesprávajú v súlade s Viedenským dohovorom. Okrem iného boli viacerí vyhostení, viacerí boli prichytení, za čo patrí uznanie slovenským spravodajským službám. Z môjho rozhodnutia ako ministra zahraničia bol znížený počet príslušníkov ruskej ambasády na polovicu.

Je evidentné, že ruská ambasáda vstupuje do politického priestoru aktívnym a neprijateľným spôsobom, napríklad tým, že titulár — to je veľvyslanec, ktorý vedie misiu — je schopný participovať na politických mítingoch, kde je z tribúny ostro napádaná súčasná vláda. Toto sme ruskej strane aj komunikovali. Ruská ambasáda má svoje pôsobenie na sociálnych sieťach našité na slovenské podmienky — a toto jej pôsobenie u nás je disproporčne veľké v porovnaní s pôsobením v iných štátoch Európy. V Nemecku napríklad uverejnili na sociálnych sieťach 1652 postov. Na Slovensku 6000, v tejto malej krajine. Štát však má na toto svoje nástroje, ktoré používa a ktoré zjavne boli použité.

laici majú dojem, že sa takmer nebránime, je ten dojem mylný?

Nie, toto odmietam. Za naše obdobie od roku 2020 boli vykonané jasné, rázne kroky ako reakcie na tieto gestá z ruskej strany.

a predtým? Lebo desaťročia sa tu nerobilo nič.

To súhlasím. Do 2020 to nebolo, napríklad Slovensko nekonalo takýmto spôsobom, keď konali všetci ostatní — pri Skripaľovi.

minimálne od 2014 sa niečo malo robiť, ideálne ešte aj skôr, lebo tá hybridná vojna je stará vec.

Áno, jasné. To je to, že my sme si stále politicky vykresľovali Rusko inak, ako sa 22. februára 2022 ukázalo. My sme stále mali problém pomenovať ho ako to, čím je — ako hrozbu. Ale aj dnes, v bezpečnostnej stratégii, ktorá je prijatá za nás, mňa ako ministra zahraničných vecí, za Naďa, Hegera, Matoviča, je Rusko pomenované neadekvátne.

prečo?

Pretože to zodpovedalo stavu pred 22. februárom 2022, lebo po ňom je Rusko agresor. Po 22. februári Rusko zrúcalo európsku bezpečnostnú architektúru. Tá bezpečnostná stratégia je prekonaná a mala by sa zmeniť, a nielen kvôli Rusku. 

mala by ju zmeniť ešte táto úradnícka vláda?

Absolútne nie. Je dôležité, aby ľudia zvolili reprezentáciu, ktorá bude vidieť svet taký, aký je. 

keď ste sa pohybovali ako diplomat v medzinárodných kruhoch, ako ste vnímali napríklad postoje Nemcov k Rusku? Šlo tam najmä o biznis alebo o nejakú kultúrnu spriaznenosť veľkých krajín?

Je to kombinácia faktorov, ale dnes s odstupom času vidia mnohí Nemci kriticky, že sa tam diali veci, ktoré mali strategický význam a ktoré nerešpektovali, že sa tu buduje absolútna závislosť v energetike. Pamätáme si nielen Nord Stream 2, ale aj Nord Stream 1 a jediný, kto vtedy kričal, boli Poliaci. A nikto ich nepočúval. V Nemecku napríklad vzniklo takzvané Partnerstvo pre modernizáciu. To bolo vtedy, keď sme chceli Rusom pomáhať modernizovať ich krajinu. Takúto fikciu sme si vystavali. To trvalo veľmi dlho, myslím že až do Gruzínska. A Rusi nás považovali za mimozemšťanov, že čo to chceme.

prečo sme teda takí dôverčiví voči Rusku? Aj my v strede Európy?

Vidím u nás pokusy o inštrumentalizáciu niečoho politicky svojbytného v podobe strednej Európy. Európa sa delí na východnú a západnú, ale tá deľba má historické korene — východné a západné kresťanstvo. Dnes je tu pokus vytvárať nejakú politickú identitu, odvolávať sa na historickú identitu a hovoriť, že stredná Európa je priestor, ktorý bude obranným valom voči tomu liberálnemu dekadentnému Západu. A to je nebezpečný koncept, lebo v celej strednej Európe je Slovenská republika najzraniteľnejšou krajinou, aj z hľadiska pevnosti štátnych inštitúcií. My nemáme tú históriu štátnosti, ako má Poľsko, ktoré je dnes európskou veľmocou. My nemáme históriu spravovania štátu, ako má Česká Republika alebo Maďarsko.

pamätám si, keď pojem stredná Európa reprezentoval niečo celkom iné, bolo to úsilie intelektuálov vyčleniť nás od politického Východu. A teraz pojem stredná Európa preberajú tí, čo hovoria, že to bude val alebo most k Východu?

Áno, a je to podobná fikcia ako panslavizmus. Ako keby tu bola snaha dokázať našu suverenitu a emancipáciu v podobe odlišnosti. Ale nemali by sme budovať našu identitu na nejakej kultúrnej odlišnosti. To je pomýlenosť. Zažil som to v zahraničí často ako veľvyslanec. Keď prichádzali naši predstavitelia, tak zdôrazňovali našu odlišnosť od Západu. Ale to tak nie je. Nepotláčajme to, čo je dané dávno a čoho sme súčasťou, čo bolo formované stáročia a k čomu sme patrili aj bez našej štátnosti. S tým súvisí otázka politickej identity, s tým veľa pracujem a je to pre mňa až dobrodružná záležitosť. 

ako vnímate svoju identitu a v rámci nej aj politické postoje?

Ja mám vo svojom svetonázore, alebo politickej identite, jasno veľmi dlho. Ale teraz sa ocitám v situácii, keď ako kandidát na prezidenta o tom musím a aj chcem hovoriť. Uvedomujem si, že na Slovensku hovoriť o vlastnej identite je tenký ľad, ale nebudem od toho unikať. Tenký ľad je to preto, lebo len čo sám seba identifikujete pojmami liberál alebo konzervatívec, tak si na čelo vytlačíte pečať a tak či tak budete upálený. Ja som ekonomický liberál a hodnotovo sú mi kompasom pravidlá, ktoré sú osvedčené, ale nebránia mi vnímať a akceptovať vývoj v spoločnosti. Lenže u nás sme si vytvorili vlastný slovenský obsah týchto pojmov — liberalizmus a konzervativizmus — a týmito pojmami sa vedie vojna. „Byť konzervatívcom neznamená hľadieť späť, ale kráčať na čele pokroku.“ Skúste hádať, kto povedal túto vetu? Bol to Franz Josef Strauss. Nemecký politik, rustikálna konzervatívna ikona tamojšej CSU. Keď ale takéto niečo poviete na Slovensku, okamžite ste vnímaný ako progresívec, čo je u nás brané ako najväčšia hrozba. Absurdné... Slovensko jednoznačne potrebuje liberálov na to, aby urobilo modernizačné zmeny a reformy. A potrebujeme tiež konzervativizmus, ktorý nám dodá stabilitu, aby sme mohli tieto zmeny ustáť a zachovať spoločenský zmier. Svet sa totiž revolučne mení a nie je zvedavý na naše domáce mindráky.

idete do kampane, ktorá bude ostrá a určite plná podpásových úderov. Ste pripravený na všeličo, čo vám povedia, možno aj do očí?

Som odhodlaný, ale tiež nie som z teflónu a vnímam, že tu padli všetky zábrany, nielen komunikačné, ale aj bezpečnostné. Tá vulgárna komunikácia na adresu pani prezidentky má aj bezpečnostný rozmer. Ja sa budem brániť, slovne, ale mám realistické očakávania. Chcem odpovedať kultivovaným spôsobom, možno aj takáto odpoveď bude soft obranou. Pani prezidentka Čaputová mala u mňa veľký rešpekt aj za to, že sa nikdy neznížila k slovnej odplate. Ale verme tomu, že toto je len fáza. Keby som tomu neveril, tak by som tu nebol.

rodina s vašou kandidatúrou súhlasí? Asi ste sa s nimi radili, ako to prebehlo?

Veľa sme sa o tom rozprávali, s obomi dospelými synmi máme úprimný vzťah a boli mi dôležitou oporou v tomto rozhodnutí. Najväčšia opora je moja manželka, s ktorou žijem 35 rokov a ktorej som do smrti zaviazaný. Diplomacia je life on behalf a ešte kondenzovanejším spôsobom sa to prejavuje u rodinných príslušníkov. Náš život bol vo verejnom priestore naplnený, moja manželka si teda naozaj nijako neprojektuje, čím by sa v súvislosti s prezidentskou funkciou mohla stať. A ja som šťastný, že sa jej konečne po tridsiatich rokoch podarilo realizovať seba. Dnes je asistentkou učiteľa na základnej škole. Z toho pohľadu, že aj ona môže robiť konečne niečo, v čom sa vidí, a nie „on behalf“, prežívame šťastné obdobie a obaja chceme, aby v tejto práci mohla zostať. Slovensko teda nebude počas kampane vidieť celebritný pár, lebo pre nás je rozhodujúce to, čo patrí len nám... Táto súťaž bude ťažká a podpásová, ale nechám si v sebe naivitu, že tu zostane istá miera kultúrnosti. Že to prekonáme.

spomenuli ste, že ste mečiarizmus považovali vždy iba za fázu – a za tú pokladáte aj hrubú súčasnosť. No čo ak by voľby nedopadli dobre?

Ja sa cítim byť súčasťou oboch alternatív, aj tej, ak by sa k moci dostali ľudia, ktorí chcú v politike riešiť sami seba, a vtedy tu bude pokračovať evidentný úpadok a zaostávanie. O tom si treba povedať pravdu, že to by nastalo. A to je jedna z vecí ktoré chcem robiť — hovoriť pravdu. Ale nie preto, aby tu bola dezilúzia, lebo my sa pravdy denne dotýkame, ale problém je, že politika pravdu potláča. Nebudem sa obracať k ľuďom, aby som im hovoril pochmúrny obraz, ktorý dennodenne vidia, ja chcem medzi politikmi hovoriť, „ľudia, spamätajme sa“. Slovenská politika sa musí spamätať, ak má len štipku zodpovednosti za to, ako to tu má vyzerať. Nemecký prezident Roman Herzog sa stal známy výrokom „Nemecko musí so sebou zatriasť“. Iný kontext, ale v niečom to potrebujeme aj my...

lenže tu môže byť iný otras po voľbách... ak áno, bola by táto fáza ozaj iba dočasná?

Áno. O tom, že to aj pri prípadnom otrase bude iba dočasná fáza, som hlboko presvedčený. Lebo tu zafunguje naša civilizačná príslušnosť. My nepatríme na Východ a sem nepatria východné politické pomery. Máme ich tu iba preto, lebo je tu nezodpovedná politika, ktorá nehľadí na záujem štátu.

do straníckej funkcie ste nešli, do prezidentskej ísť chcete. Prečo?

Áno, idem do tejto funkcie a nešiel som do straníckej. Do tohto idem preto, lebo cítim isté logické pokračovanie toho, čo bolo obsahom mojej tridsaťročnej služby v diplomacii, a to je záujem štátu. Viem do toho dať viac energie, ako by bolo nevyhnutné dať do straníckeho zápasu. Strany sú kľúčové v našom politickom systéme a rešpektujem ich. Nehovorím, že nie je dobré byť v stranách, naopak. Je dôležité, aby v stranách boli ľudia, ktorí sú si čo najviac vedomí záujmu štátu. Ale sám seba vidím a cítim v tomto, tu a teraz.

ivan Korčok Je diplomat a politik. Pôsobil ako veľvyslanec Slovenska v Nemecku a v Spojených štátoch. Bol stálym predstaviteľom Slovenska pri Európskej únii aj štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí SR. V roku 2020 sa stal ministrom zahraničných vecí za stranu SaS, o necelý rok podal demisiu. Na rovnaký post sa vrátil počas vlády Eduarda Hegera. Demisiu podal v septembri 2022. Je kandidátom na prezidenta SR.

Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite