celú jar bolo ústredným slovom demokratického tábora spájanie. Výsledok: aktuálne hrozí tomuto táboru historicky najvyšší počet prepadnutých hlasov. O čom to svedčí? A čoho je to symptómom?
ľudia
Jedným z dôvodov slabej schopnosti kooperácie neextrémistických politických strán je pomerne hlboká vzájomná nedôvera. Tá je v niečom prirodzená a vychádza z odlišnej politickej orientácie. Istá podozrievavosť medzi konzervatívcami a liberálmi alebo medzi liberálmi ľavicovejšieho a pravicovejšieho strihu je úplne normálna. Otázkou je, či je pre takúto podozrievavosť priestor a čas práve teraz, keď nám hrozí návrat únoscov štátu a perspektívnych kolaborantov s Putinovým Ruskom. Odpoveď je evidentná, nie však na Slovensku.
Napríklad rozdiely medzi konzervatívnou a liberálnou orientáciou sú tu umelo nafukované z rôznych smerov. Nenávistná rétorika Smeru, Republiky či SNS, infantilná rétorika OĽaNO a absurdná rétorika Sme rodina patria k najusilovnejším výrobcom umelo zvýrazňovaných deliacich čiar, ale rozhodne to neleží len na nich. Národ slovenský si v mnohom vystačí aj sám.
Na druhej strane tu máme spájačov (zvyčajne bývalých predsedov slovenských vlád), ktorí keď vidia, ako sa ostatní nedokážu spojiť, neodolajú a celému svetu hneď ukážu, ako sa to má robiť. Robia to bez nenávisti, s nemalou dávkou absurdnosti (nespájajú už existujúce veci, ale veci, ktoré predtým vytvorili, aby ich mohli spájať) a s ohromujúcou dávkou infantilnej sebastrednosti. Výsledkom takto poňatého spájania by vraj mala byť nejaká silná strana, skutočnosť však akosi zaostáva za očakávaniami. A tak sa nakoniec vynorí aj tá – no, povedzme, že nie zrovna nenávisť, ale zášťou by sme to hádam mohli nazvať.
JAROSLAV NOVÁK/TASR27. január 2023, Bratislava: Mikuláš Dzurinda predstavuje projekt Modrá koalícia. Po tom, čo spojenie s Miroslavom Kollárom a Eduardom Hegerom nevyšlo, spojil sa s Most-Híd, ktorí odišli zo SZÖVETSÉG – ALIANCIA.
A tá zášť sa dá znova pozorovať nielen medzi politikmi, ale aj medzi voličmi. Tí, ktorí snívali o silnej strane, obviňujú tých, ktorým sa ten sen nijako zvlášť nepáčil, zo stroskotania toho sna. Tí, ktorí novým premiérskym stranám neverili, obviňujú tých, ktorí chcú tieto strany voliť, z mrhania hlasmi príčetných voličov. My sa tu dokážeme vášnivo hádať nielen s priaznivcami Fica a priateľov alebo Matoviča a priateľov, my sa tu dokážeme dosť sprosto hádať aj medzi sebou. My voliči, nie oni politici.
Čo sa to deje? Jednotní vedia byť len tí, ktorí pochodujú pod zástavou takého či onakého vodcu? Bez vodcu nie je možný nijaký stupeň rozumnej jednoty? Nie je dokonca možná ani žičlivá tolerancia, o skutočnej prajnosti ani nehovoriac? Čo je to s nami?
krajina
Dieťa sa považuje za stred sveta, okolo ktorého sa má všetko točiť. V jeho svete nie je cenená spolupráca, ale napĺňanie vlastných potrieb. A je to takto prirodzené, nikto sa nerodí dospelý. Práve skúsenosť bezpodmienečnej lásky zo strany jeho okolia má ako jediná potenciál urobiť z dieťaťa sebavedomého jedinca, ktorý bude neskôr schopný vidieť aj potreby iných.
Rovnako prirodzené je, že schopnosť spolupráce je jedným z poznávacích znakov dospelosti. Ak má niekto 30 rokov, ale dokola rieši seba bez ohľadu na potreby iných, ostal dieťaťom.
Za trochu zrelšieho človeka je považovaný ten, ktorý sa nielen vidí ako súčasť nejakého vzťahu, ale ktorý ten vzťah vníma ako svoju zodpovednosť, takže svoje kroky prispôsobuje nielen svojim, ale už aj iným potrebám. To ešte stále nie je dospelosť, pretože ostať na úrovni zodpovednosti len za vlastnú rodinu či národ bez ohľadu na iné rodiny či národy môže byť v dôsledkoch ešte nebezpečnejšie sebectvo než to individuálne.
Skutočná zrelosť prichádza až s akceptovaným poznaním, že okrem svojich osobných cieľov a potrieb, a tiež okrem cieľov a potrieb povedzme vlastných médií, strán, cirkví či dokonca národov, je tu niečo univerzálne, voči čomu máme zodpovednosť. Až táto úroveň vybavuje dospelého človeka či spoločenstvo schopnosťou inej spolupráce než tej kmeňovej, bublinovej, rasovej či ideologickej.
Ako je z tohto hľadiska súčasné Slovensko vybavené pre spoluprácu?
všetci za seba, jeden tiež za seba
Vráťme sa k politike. V nej existuje už roky ostré delenie medzi demokratickými stranami a tými, pre ktoré je právny štát a ukotvenie Slovenska v slobodnom svete vlastne iba prekážkou. To, že tieto dva svety nespolupracujú, ale bojujú, a že práve preto sú takmer každé voľby osudové, je pochopiteľné. Ťahá sa to s nami už od pádu komunizmu a vyzerá to tak, že nejaké roky sa to ešte nezmení.
Čo ale znamená, že aj demokratická časť Slovenska si už desaťročia ide po krku? Od sporu o SDK, keď sa rozčesla a neskôr vzájomne zničila celá reformná pravica, až po dnešný stav, keď ani hrozba návratu uneseného štátu neprimala dôležitú časť demokratického spektra k rozumnému postupu, takže väčšina týchto strán je na alebo pod hranicou zvoliteľnosti?
OLIVIER MATTHYS/AP/SITA24. marec 2023, Brusel: Eduard Heger ešte ako premiér na samite EÚ. Po tom, čo odišiel z OĽaNO, založil stranu Demokrati. S Dzurindovcami sa nespojili, teraz majú oba subjekty preferencie hlboko pod hranicou zvoliteľnosti.
Myslíme si pritom, že minimálne SaS, PS a KDH sú voliteľné strany, a aj preto je .týždeň súčasťou kampane Ak neprídeš voliť. Ale prečo aspoň tieto tri zoskupenia nevysielajú signály dospelej spolupráce? Prečo musí byť vlastný úspech tak často na úkor spojenca? Ak sa už dvoj- či trojpercentné strany rozhodli hazardovať s celkovým volebným výsledkom, prečo oproti nim nie sú dospelé zoskupenia, ktoré by v kampani stavili na schopnosť zdieľaného líderstva, a tým zjednocovali až zúfalo rozbité demokratické prostredie?
Tento problém je však omnoho širší než len politický. Malá schopnosť spolupráce a veľká miera sebastrednosti sa prejavuje v ideologických bublinách médií či tretieho sektora, ale aj vo vedeckom prostredí, v manažmente zdravotníckych zariadení či odborného rastu lekárov, v univerzitnom prostredí a tiež vo svete cirkví.
Ak je pravda, že prejavom dospelosti je empatia, a teda aj schopnosť či rovno potreba spolupráce, nie je teda hlavným problémom samostatného Slovenska jeho viacúrovňová nedospelosť?
spoločnosť
A možno sa treba vrátiť na začiatok – k skúsenosti bezpodmienečnej lásky, ktorú musí dieťa dostať, aby dospelo a bolo schopné spolupráce, dôvery, služby druhým. Komunizmus bol pre spoločnosť paródiou detstva. Spoločnosti, predtým dospievajúce, v ňom boli zbavené slobodnej vôle. Boli násilne infantilizované – zdetštené. No nebolo to šťastné detstvo, chýbal v ňom zážitok prajného prostredia, kde sa dá dospieť. A tak naša spoločnosť nedospela.
Nedospelá spoločnosť však nie je schopná elementárnej dôvery. Krajiny, kde je stupeň spoločenskej dôvery vysoký, sú (v širokom zmysle slova) úspešnejšie. Príkladom sú škandinávske štáty alebo, povedzme, Švajčiarsko. Krajiny, kde je stupeň spoločenskej dôvery nízky, zaostávajú – ako väčšina postkomunistických štátov v strednej a východnej Európe. Málo spoločenskej dôvery signalizuje nedostatok dospelosti. Tú našu chabú spoločenskú dôveru pritom ďalej nahlodávajú aj udalosti dlho po komunizme: pandémia, hybridná vojna u nás, otvorená vojna za hranicami.
Slovensko je ozaj viacúrovňovo nedospelé. Nedôverujeme si navzájom, nečakáme od druhých veľa dobrého a od inštitúcií v spoločnosti už vôbec nie.
To má dopady aj na politiku. Edward Lucas povedal o spoločenskej dôvere v rozhovore pre .týždeň dve podstatné veci: spoločenská dôvera je ochota uprednostniť dlhodobé uvažovanie a dlhodobé výsledky pred krátkodobými. A spoločenská dôvera je imunitný systém spoločnosti. U nás ani mnohí demokratickí politici nie sú takí dospelí, aby uprednostňovali dlhodobé uvažovanie a dlhodobé dôsledky pred krátkodobými. Preto v politike nedokážu vidieť službu druhým. Preto si aj v demokratickom tábore idú navzájom po krku, lebo v druhom politikovi vidia prekážku okamžitého uspokojenia svojich nárokov. Často dokonca vidia prekážku aj v tých politikoch či osobnostiach, ktorí chápu politiku ako verejnú službu, a útočia na nich alebo im neposkytnú podporu.
Potrebovali by sme zrýchlene dospieť – ale ako, keď máme za sebou skúsenosť z komunizmu a pred sebou hrozbu skĺznutia do diktatúry? Je šanca oprieť sa o niečo pozitívnejšie?
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.