Ten deň bol zlomový na desaťročia dopredu. Dodnes platia jeho dôsledky. Čo to však znamenalo pre súdruhov? Po 25 rokoch to vyzerá nasledovne: Najlepšie sú na tom komunisti v Číne. Udržali si moc a nikto nezbohatol tak ako oni. Podobne sú na tom ďalšie ázijské komunistické rodiny a klany.
Vtedy, pred 25 rokmi, utopili pekingskí komunisti protesty v krvi. Oficiálne stovky, v skutočnosti tisíce mŕtvych. Zasiahli tým celú generáciu, celú obrovskú ľudnatú krajinu.
Ale nezostalo len pri zabíjaní a zatýkaní. Čínski komunisti okrem toho ľuďom ponúkli chlieb a hry. A teda kapitalizmus, nacionalizmus a niečo, čo obzvlášť v podmienkach totalitného či autoritárskeho režimu nehodno podceňovať: výmenu lídrov. Prezident Jang Šang-kchun skončil v roku 1993, Ťiang Ce-min v roku 2003, Chu Ťin-tchao v roku 2013 a Si Ťin-pching vládne zatiaľ rok. Čínski prezidenti sa tak obmieňajú zhruba rovnakým tempom ako demokraticki volení prezidenti v USA.
Výsledok: Čína hospodársky rastie, financuje americké dlhy, strana je stabilná a krajina začína reorganizovať pomery v Ázii na svoj obraz. A čím umlčali svedomie vzbúrenej generácie spred 25 rokov? Materializmom. Ako to povedala Chai Ling, študentská líderka z roku 1989 pre Financial Times: Čína je dnes „moderná Sodoma a Gomora, ľudí zaujímajú iba peniaze a telesné potešenia.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.