A triumfalisticky zopakuje, ako eurokríza na plné obrátky potvrdila, že vznik európskej menovej únie pre také rozdielne štáty severu a juhu bol systémovým omylom. Áno, z dobrých dôvodov som bol proti euru a svoj názor som nezmenil.
Lenže to všetko sú pravdy včerajška. Mnohí euroskeptici sú upätí na ideu, že treba bojovať za svet, v ktorom Brusel už nezíska žiadnu novú právomoc a národné štáty sa začnú vracať k starej sile. Je to rovnaká upätosť, s akou eurofili hlásajú ideu čoraz užšej únie. Tentoraz sa nebudem venovať eurofilom, s nimi som napokon polemizoval od začiatku svojej novinárskej kariéry. Skôr teda do vlastných radov: možno práve päť rokov slovenského eura a päť rokov eurokrízy je dôvodom, aby euroskeptici vyšli zo svojich mentálnych zákopov a pozreli sa na vec inak.
Ak si totiž ponecháte ortodoxné euroskeptické stanovisko, ktoré odmieta nadnárodné uchopenie problémov v eurozóne, sú možné iba dva postoje: ten prvý je postoj umierneného skeptika, ktorý je proti proti zrušeniu dnešnej eurozóny, ale súčasne je proti akémukoľvek európskemu zospoločenšteniu dlhov. Preto odmieta bankovú, fiškálnu, aj politickú úniu. Podľa tohto umierneného prístupu si postihnuté euroštáty s vyše 20 percentnou nezamestnanosťou zapríčinili celú šlamastiku sami, preto si musia problémy naplno odtrpieť a prejsť kúrou radikálneho šetrenia a reforiem – podľa tohto naratívu je každý iný pokus morálnym hazardom.
A potom je tu druhý, radikálny postoj, podľa ktorého možno bezvýchodiskovú situáciu v eurozóne vyriešiť iba jej rozpustením. Nech sa členské štáty vrátia k svojim menám, respektíve nech si niekoľko štátov okolo Nemecka vytvorí severské euro, odkazujú radikáli.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.