Nechápem reakcie niektorých politikov, ale aj novinárov či politológov, ktorí hovoria, ako opätovné zadržanie bývalého policajného prezidenta Tibora Gašpara a bývalého vysokopostaveného policajta, vyšetrovateľa NAKA Romana Stahla, zahrá do kariet Smeru. A čo má byť?!

Viete, ako vzniklo slovo slniečkar? Nemalo vždy takú pohŕdavú príchuť ako dnes a pôvodne označovalo naivných hipíkov. No ale jazyk je živý organizmus, a tak sme sa slniečkarmi stali všetci, ktorí nechceme nejakú formu diktatúry. Alebo sú nám sympatické medvede.

Keď som minulý rok navrhol Martinovi Mojžišovi, aby sme urobili sériu rozhovorov o zázrakoch kvantovej fyziky, myslel som si, že veľmi zaujímavou formou zhrnieme všetko, o čom sme pred rokmi postupne hovorili. Mýlil som sa.

To, čo tu veselo odznieva na adresu Moniky Tódovej a Pamely Záleskej, je neľudské. Svedčí to o nás ešte trochu viac než volebné preferencie. Dámy, prepáčte. Skúsme si však položiť dôležité otázky.

Milý Dušan! Tak si sa pobral niekde tam, kde nakoniec budeme musieť skôr či neskôr odísť všetci.

Nemilá skutočnosť: s blížiacimi voľbami to čoraz viac vyzerá, že namiesto spoločného cieľa si jednotlivé prodemokratické subjekty úzkostlivo pestujú vlastnú identitu. Máme čoraz viac látky na tristné uvažovanie o tom, „prečo nevieme spolupracovať“.

Ak niekto o Martinovi Daňovi napíše, že je to investigatívny novinár, tak nevie, čo slovo investigatívny znamená. A slovo novinár k tomuto pánovi tiež veľmi nepasuje. Mám s ním a s jeho „investigatívnou novinárčinou“, podobne ako mnoho mojich kolegov, osobnú skúsenosť.

Aj som premýšľal, či o tom niečo napísať, ale kolega ma presvedčil. Že, o čom? Veď v podstate ide o celkom triviálnu záležitosť.

Jeden z dookola sa opakujúcich argumentov čitateľov kníh Petra Tótha a Martina Hanusa je, že 80. roky predsa neboli 50. roky. Rozotomilá myšlienka.

Je to takmer neuveriteľné – hrozba návratu uneseného štátu neviedla zvyšok Slovenska k spolupráci, ale k ešte väčšiemu roztriešteniu. Ale je to logický dôsledok toho, akí v skutočnosti sme.