sú tieto voľby naozaj také dôležité, ako sa hovorí? Nehovorí sa to pri každých voľbách? Prečo by sme práve teraz mali považovať svoju účasť na voľbách za životne dôležitú? A ešte – neznechutili nám politici oboch brehov politiku natoľko, že si zaslúžia našu volebnú neúčasť? Bola by to naozaj naša nezodpovednosť alebo skôr prejav našej sebaúcty?

v čom je to dnes iné 

Na Slovensku sú voliči rozdelení na dve približne rovnaké skupiny s veľmi odlišnými hodnotami. Tieto dve skupiny sa líšia najmä pohľadom na slovenskú minulosť, pohľadom na geopolitickú súčasnosť a pohľadom na vnútropolitickú budúcnosť. Jednu časť tvoria ľudia s pozitívnym vzťahom k niektorej z našich minulých totalít (či už nacistickej, alebo komunistickej), s pozitívnym vzťahom k niektorej zo súčasných svetových totalít (najmä ruskej, ale aj čínskej) a v podstate s totalitnými predstavami o budúcnosti Slovenska. Druhú časť slovenského elektorátu tvoria ľudia s vcelku pozitívnym vzťahom k Novembru, k Západu a k demokracii. 

Medzi týmito dvomi skupinami sú odlišnosti vo videní sveta natoľko hlboké, že je prakticky vylúčené akékoľvek zmierenie. Tu totiž nejde len o rôzne vnímanie reality, tu ide o zásadné vzájomné ohrozenie. Pri víťazstve jednej skupiny má tá druhá pocit, že žije v nepriateľskom štáte. Preto pôsobia každé voľby osudovým dojmom. Tento pocit je opakovane úplne prirodzený a do značnej miery oprávnený. V niektorých prípadoch sa však rozhoduje o orientácii krajiny len na najbližšie roky a inokedy to môže byť na podstatne dlhšie obdobie. Názov osudové voľby si podľa nás zaslúži najmä ten druhý prípad.